Boršč

Sovka, predstav si, že ja som bola za totaltiy v Sojuze len raz a to v Soči. Ináč krásna dovolenka, boli sme tam cez 1. a 9. mája a to sú pre nich najväčšie sviatky, väčšie ako pre nás čo ja viem vianoce, veká noc. Proste všade sa pilo, oslavovalo, no a my vtedy krásne kočky v minisukniach, čo viac bolo treba. Ale poviem vám tam som zažila najkrajšie sviatky odhliadnuc, že to boli tie ruské. Zoznámili sme sa s mladými chalanmi /aj my vtedy mladé a krásne/, šampanské, ktoré tam vtedy bolo za bagateľ, tieklo potokom. Ale môj najväčší zážitok tam bol, že my tanca chtivé sme boli všade, kde hrali, ale tam bol taký foršlift,že padla 22 h. a sa nesmelo hrať a to som v Rusku prvý krát zažila, že dohrali aj v strede pesničky, vzali gitary na plecia a odišli. Vážení, žiadne prídavky, hoci to nemá nič s varením, ale so Sojuzom ako Sovička spomína pre mňa veľa. Prepáčte dnes mi blbne stále inter. už mám nervy v prdeli. Každý koment píšem na 5-krát.

Jáj a vlastne pointu okrem mojich zážitkov som chcela povedaťto, že keďže milujem boršč a za 14 dní sme ho nemali ani raz a keď som sa ho po 5 dňoch dožadovala, tak mi kelner povedal: nema boršča, nemá blondína /ja som totiž celý život blond, ale nie sprostá,lebo by som nedosiahla to, čo som dosiahla/. Ale to je už iná téma.

Môj priateľ študoval v Moskve - za tých čias boli v obchode momentálne napríklad len keksíky - tak sa celý týždeň jedli len keksíky, ďaľší týždeň bol kefír, tak sa pil kefír, a podobne :)
Čiže nejaký výber - nehrozilo. Keď som tam žila už v 96-om roku, to už bolo VŠETKO - a tým myslím naozaj všetko, aj to, o čom sa u nás ešte ani nechyrovalo. Obrovská záplava tovaru, hlavne západného. Len sme oči otvárali :)
Samozrejme, že bol dostupný len pre majetnejších - obrovské sociálne rozdiely boli viditeľné. Človek vychádzal zo supermarketu, s plným košom, a pred ním stáli babičky - v jednej ruke sušená ryba, pod kabátom fľaša domácej - a predávali....
Ale to, čo spomína Sovka - poznám z rozprávania mojich známych a rodičov:)

raz som citala akysi sovietsky roman o tom ako budovali akysi most kdesi v tajge .dej nie je podstatny , ale zaujala ma jeda vec .Asi 200 chlapom varila jedna kucharka menom Nastenka . Knizocka bola celkom zaujimava a nebola prave tenucka .Ale Nastenka vedela varit iba - borsc a sci - a to im varila kazdy den !!! za 2 roky pokial ten most nepostavili . Roky som si myslela / hlavne ked som jedla borsc/ ze to bolo iba akesi nedorozumenie s tym varenim ....Ale teraz vidim , ze to asi bola pravda !

Pridám aj ja,nie môj zážitok,ale manželov-mne sa za celý môj život Sojuz nepodarilo navštíviť hoci som pre Rusov aj tlmočila a pracovali sme spolu 2 roky.
Manžel chodieval na služobku aj do Astrachane,vždy ich niekam zaviedli na exkurziu.Takto navštívil fabriku na zpracovanie kaviáru/ doniesol domov asi kg konzervu,neviem či by mi stačil dnes celý dôchodok aby som ho mohla kúpiť/ celá výroba išla na export.
Potom ich zobrali na Kaspik loviť jeseterov.Zážitok to bol úžasný,ale ešte lepší bol keď hnedˇjedného začali zpracovávať na Uchu /rybia polievka/Vyčistili,vymáchali vo vodičke,kde okolo ešte plávali vnútornosti,ktoré tam hodili.Rybár bol asi smädný ,hodil do vody plecháč pripútaný na reťazy a s chuťou sa napil.Keď bola ucha hotová podávali ju v plechových miskách,manžel vyjedol rybu,ktorá bola mimoriadne dobrá a zbytok išiel tam odkiaľ prišiel.
To bol jeden z dôvodov prečo sa u nás 30 rokov nevarila rybia polievka ani na Vianoce.

Nuž, babidka, asi to pravda bola. My sme Sojuz zažili inak ako bežní turisti. Študenti boli na výmennej praxi, takže nás Rusi pozývali do rodín a videli sme ako žijú a ako sa stravujú. A zažili sme to, čo oni nazývali ôsmy div sveta - v obchodoch nebolo nič (ako pravdivo píše sjuz), ale doma mali všetko! Chystali pre nás hostiny, na plný stôl by sa už nezmestila ani lyžička, ale naozaj sme nechápali, kde to vzali! Aj som uvažovala, či nedostali nejaký zvláštny prídel, aby neutrpeli hanbu pred "inostrancami". A nikdy nezabudnem na ich malinovku Buratino, ktorú nám nalievali všade, kam sme sa pohli. Chuť by hádam najviac pripomínala citrónovú šumienku, ale takú, ktorú ste zarobili minulý týždeň a zabudli ste na ňu. Ale aby som bola spravodlivá, boli sme tam po moskovskej olympiáde, kedy rusi kúpili licenciu na Pespi colu a tej sme mali na izbe plnú 200-litrovú chladničku. Ale nikde inde som ju nevidela.

Bozulka, my sme boli na Kubáni a odtiaľ je ku Kaspiku skok. Rusi nás hostili kaviárom z vlastnoručne ulovených jeseterov a vlastnoručne nasoleným. Manžel doteraz spomína, že na každom stole, ku ktorého nás pozvali, bola misa čierneho a misa červeného kaviáru , naberal sa na hlboké taniere a jedol veľkou lyžicou. Hotové obžerstvo, ja som sa mu ako alergik vyhla. A ryby sa chytali v zavlažovacích kanáloch ryžových polí, každý vyfasoval udicu a návnadu a len čo nahodil, okmažite ťahal rybu. Manžel ich podozrieval, že pod vodu poslali mužika, ktorý vešia ryby na háčik.

Krásne sa to číta, kočky:)
Nezabudnem na moju úplne prvú návštevu - najprv po vystúpení z lietadla, keď ma doslova ovalil typický pach moskovského ovzdušia - tie ich pohonné hmoty smrdia úplne inak, ako naše:), a ďalej, keď ma mama poslala kúpiť "buločky" do klasických potravín na vedľajšej ulici. Vošla som dnu, a vzápätí som sa na opätku obrátila - ovalil ma strašný smrad "rybaciny" :) Keďže mama tvrdila, že tam sú "najlepšie", vonku som sa nadýchla, a vošla som znova. Buločky boli malé žemličko-rožky:), ale boli čerstvučké - akurát že trochu napáchnuté tým pachom:)) Alebo môj nos bol plný pachu - už som to nevedela rozoznať...A napriek tomu, že pokladníčky mali elektrické pokladne - na môj úžas si po vyjdení pokladničného bloku celý nákup znova prerátali - na klasickom drevenom počítadle:)! Síce som v tej chvíli nepochopila ten systém, ale otec mi potom doma vysvetlil, ako to vlastne počítajú:))
Takže hneď vedľa supermarketu malý obchodík s počítadlami:))
Krajina paradoxov a rozdielov.

Ach, Sjuz, ja som už na tie ich ščoty pozabudla. Divila som sa im aj v obchodoch, ale predstav si môj šok, keď sme boli nazrieť v tej družobnej strednej škole v triede účtovníkov, ktorí mali práve vyučovanie. Každý študent mal na lavici ščot a úplne vážne na nich počítali! Takže oni ich to učili v škole! Podotýkam, že bol rok 1982 a oni nemali ani obyčajné ručné kalkulačky, prípadne sčítačky. Aj nám vysvetlili, ako to počítajú, čo sú jednotky, desiatky, stovky, atď., mne sa to zdalo zložité, ale im tie guličky len tak lietali. Máš pravdu - krajina paradoxov.

Keď som bol Slovenskom rozhlase, poslali ma do CAPATOVA. Dlho, predlho už od Bratislavy s uctievali bratia z ďaleka redaktoríka, po ktorom by vtedy ani Gejza Šlapka okom nezavadil a pionieri ma na stanici ešte ako tak pojazdného vítali ako Gagrina, ale ďalej nech mi celé politbyro tam hore odpustí, nevioem už nič. Na taške, keď som sa prebral doma, som našiel nálepku CAPATOV. Hovorím, to sú zázraky, Zemo jeden úbohý, ideš do Saratova a hen kde si bol...
A odvtedy som najlepší boršč jedol iba vtedy, keď si ho navarím. Možno bol aj v CAPATOVE ešte lepší, ale kto si to má pamätať?

Veď, veď, asi si zažil to čo my. Ráno, naobed, večer, pri akejkoľvek príležitosti sa ozývalo - davaj, vypjom po kapočke! A potom už len - ja podnimaju tost- a kto nevypil, ten bol nepriateľ. Mňa šetrili, lebo slovenské ženy nepijú, ale chlapom nalievali statočných dvestogram (mne sto) a pilo sa zásadne do dna. Pilo sa aj na pláži pri Kaspickom mori, na pláži v Novorosijsku, v hotelovej izbe, v autobuse, na lodi - skrátka všade. Keď manžel nedovolil nalievať neplnoletým študentom, nosili im ruskí študenti vodku vo fľašiach s tým ich úžasným Buratinom. Tak sa, Zemo môj, ani nedivím, že si nič nepamätáš, ja si tiež pamätám hlavne to, že päť rokov po návrate som vodku nemohla vidieť ani v obchode v zatvorenej fľaši.

Dievčatá, milá sovka, veru, v r.1988 som i ja, ako aktívna členka istého folklórneho súboru, navštívila ZSSR, konkrétne Tadžigistan. Peripetie príletu cez Moskvu do Dušanbe boli veľké a pokračovali aj priamo na mieste pobytu. Ubytovanie nás dosť zarazilo, boli to malé nechutné búdky, ale prostredie a príroda boli famózne, tak sme si ubytko ani veľmi nevšímali. Síce sme si ani kufre nevybalili, ale hneď po prílete sme si ja a moje tri spolubývajúce kamarátky dali preventívne becherovku a to trikrát denne a každý deň. Strava bola dešperátna, my štyri sme jedli iba ovocie a chlieb, sem-tam nejakú polievku. Prostredie bolo ozaj prekrásne, videli sme okrem tamojších zaujímavostí i bavlnu, ako sa suší, neďaleko sa stále ozývali z ampliónov ich asi arabské? piesne a hudba, videli sme otrasné trhy, kde sekali mäso i s kožou, do protikladu mešity i krásne stavby, no už polčas zájazdu bol otrasný, polovica súboru ochorela na ťažkú dyzentériu. Keď sme išli pozrieť - my zdraví- našich chorých, nad bránou bol nápis: Česť baľníci - tvaja česť! No nám bolo doplaču... Tí ležali v dezolátnych barakoch, voda na umývanie tiekla iba na dvore vo válovkoch, z akých u nás pili vodu hoviadka, fonendoskop mal iba primár a brať krv im chceli na "izbe" s jednou ihlou všetkým, záclony boli iba staré kusy gázy a jedna naša tanečnica bola až do príletu naozaj vo vážnom stave, až doma ju dali naši lekári dokopy, paradoxne jej manžel je lekár... - to je svätá pravda. V Moskve sme spali síce v hoteli, kde bolo akože celkom pekne, ale celú noc sme mali zažaté kvôli tarakanom- švábom... Popísať celý zájazd by bolo na malú knihu, mám nemálo žalostných fotiek a ešte dodnes občas pri spomienkach cítim ten hrozný smrad, keď nám varili obedy a večere...Ach,sajuz nerušimyj...

@slnieckosom , asi všetci máme zo Sojuzu zážitkov najmenej na jednu knihu a väčšinou zhodných. Pri Vašich príspevkoch do diskusie sa mi vybavujú ďalšie a ďalšie, aj tie šváby a my sme v Moskve dokonca zažili ploštice - našťastie som sa s nimi stretla prvý a dúfam, že i posledný raz v živote. Ja som ani nevedela od čoho som doštípaná, identifikoval to manželov starší kolega. Doštípali ma v prvú noc a ďašie štyri noci som presedela na stoličke. Len zažívacie ťažkosti sa nám vyhli, nie že by strava bola kvalitná (to tam asi neexistovalo), ale celé tri týždne sme boli prakticky naložení vo vodke a alkohol, ako je známe dezinfikuje.

No, veď oná frndžalica sojuzská je tam dodones najpoužívanejšou tekutinou práve kvôli tomu dezinfikovaniu ...A to zvútra i zvonku tela :-))))))

Veru, veru a nielen tam, takúto dezinfekciu (aj keď nie v takom množstve) využívame vo všetkých exotickejších krajinách, aj keď bežne alkohol prakticky nepijeme.