Nebolo nas vidiet spoza nakupnych tasiek a igelitek, ked sme dorazili domov. A viete co? .....kluc vosiel do fabky, len na jednu tretinu, strkam ako debil ja, strka dcera a nic a nic. Jeden z manzelov nechal z druhej strany v zamku kluc!!!! Strasne sme sa tesili ked pridu domov a jedneho z nich zabijeme. A vsetci boli na zahrade a nikto nemal pri sebe mobil, takze dalsi dovod na zabitie. Museli sme zavolat poziarnikov aby nam otvorili dvere. Bolo to bezproblemove telefonovanie, asi si ujovia uz zvykli na vybuchnute manzelky.
Kazali nam aby sme ich cakali pred domov. Tak som isla ja. Tak na tu paradu nezabudnem co zit budem....oni prisli s hukackou a na tom velkom poziarnickom aute!!!!!!!!!!!!!! V zivote som nevidela tolko susedskych hlav pokope, ako vtedy.....vsetkym trcali von z okien a starostlivo sledovali, kazdy nas krok.
Prisli dvaja mladi chlapci, taki svitoriaci, no dochichotali sme sa daco. Dvere otvorili za tri sekundy, dostala som sek a my dve sme sa vrutili do bytu.......z druhej strany dveri netrcal ziaden kluc!!!!!!!!!!!!!!!!!!! Ja som otvarala bystricky byt klucami z mnichovskeho :o(((
A viete co sa stalo dnes????
Isla som do obchodu, zabuchla dvere a deja vu sa dostavilo. Nemohla som zamknut...drzala som v ruke kluce od bystrickeho bytu. Nespanikarila som...na rohu je ujo obuvnik a on je aj kluciar a na dverach ma napisane, ze otvara manzelkam zabuchnute dvere...
Neviem kedy, ale on tam uz nebol....je tam zrazu panske kadernictvo, tak som si zapremyslala, ze ci sa dam ostrihat, alebo si radsej tie vlasy z hlavy vysklbem, ze som taky debil roztrzity. No...dopadlo to dobre, hasicov som nevolala, manzel bol sice u klienta 60 km od Mnichova, ale mali pochopenie, sice prisiel az o 3 hodiny, ale ja som sa aspon pekne poprechadzala....nech to slak trafi :o(
/pred sto rokmi to bolo :-)))/ na dvore, aby boli voňavé od slniečka
a popri mne sa tmolil synček. Maličký, mal sotva rok. Dvere do domu boli otvorené dokorán a zrazu boli zatvorené a synáčik
za nimi. Ja revala vonku a on dnu. Naokolo ani živáčika.
Ako som ťažký kovový rebrík preniesla od šopy k domu,
to som potom nechápala, ani to, ako som sa dostala dnu cez malé
kúpelňové okienko na prvom poschodí.. Ale keď som mala syna konečne v náručí, bola som najšťastnejší človek na svete.
Tiež som toho dosť povyvádzala.