Pred dvanástimi rokmi som bol ochotný urobiť pre šťastie v rodine všetko. Aj teraz, ale už sa bránim. Odišiel som spolu so ženou a malou dvojročnou dcérkou na týždenný pobyt medzi spriatelený kolektív bosoriek v Batizovciach. Potom sme mali zostať ešte dva týždne v Tatrách. Clapil som sa, vydržím to tam a potom si užijem. Do bývalého pionierskeho tábora prišli dámy, ktoré sa venovali rozháňanie mrakov, návratom do minulých životov či liečeniu všetkými možnými a nemožnými spôsobmi.
Ako jediný muž som tam čnel ako biela ľalia. Staral som sa o dieťa, aby si žena užila a naplno načerpala vedomosti, bez ktorých nie je možný vývoj ľudstva v tejto fáze kapitalizmu.
Súčasťou pobytu bolo aj vyčistenie organizmu. Teda hlavným a jediným chodom bola ráno, na obed a večer červená miska a v nej asi 200 gramov niečoho podozrivého, surového a ako to v týchto prípadoch býva, aj vraj zdravého. Zmeska obilných naklíčených zŕn, postrúhanej zeleniny a ovocia. Na to pricapené zo dve lyžice nízkotučného jogurtu.
Po dvoch dňoch som bol už na nervy ako každý muž v kolektíve žien, ktoré mi naozaj nepripadali veľmi normálne, chovaný surovou nechutnou stravou a po celý deň sa venujúci malému dieťaťu, ktoré nepatrilo a nepatrí medzi najposednejšie. Nedostatok živočíšnych bielkovín zo mňa robil nervózneho a ťažko zúrivosť potláčajúceho samca.
Baby teda zvolali krízový sabat.
Výsledkom bolo, že mi blahosklonne dovolili, aby som išiel do asi kilometer vzdialenej dedinskej krčmo-reštaurácie. Tam si mám dať jedlo prísne sa riadiac metódami delenej stravy. V ich ponímaní – jeden deň mäso a zelenina, na druhý deň iba jedlá z múky. Na tretí opäť mäso a zelenina, potom zase múka.
Batizovce sú obyčajná dedina kúsok od Svitu. Nikto normálny sa tam nezastaví. Len tadiaľ prejde, lebo hore vedie jedna z ciest do Vysokých Tatier. Vošiel som do ošumelej vyššej budovy. Asi bývalej sokolovne. Výčap bol narvaný. Veľká jedáleň samozrejme ľudoprázdna.
Čašník po čase prišiel, hodil na stôl jedálny lístok a hneď som vedel som, že tu ma lukulské hýrenie nečaká. Guláš, kobása, párky, fazuľová polievka ,tlačenka, rezeň, tatranský šalát a palacinky. Viac jedál tam tuším nebolo.
Objednal som si dva vyprážané rezne a dvojitý tatranský šalát, teda postrúhanú bielu kapusta s mrkvou a zaliatu octovou osladenou vodou. Dlhšie trvalo, kým čašník pochopil, že žiadna príloha je žiadna ryža a žiadne zemiaky. Ba ani žiadne knedle, či rezance.
Oškrabal som z rezňov strúhanku, lebo to je múka, zjedol tvrdé mäso, zaplatil a opýtal sa, či varia aj večer. On, že áno a tak som večer prišiel. Dal som si to isté. Čašník s výrazom svetáka, ktorý chápe rozmary pacientov psychiatrie, mi jedlo doniesol.
Na druhý deň som mal povolené sladké. Ale iba z múky. Ten istý čašník prišiel a tak som si objednal štyri porcie palaciniek bez lekváru a bez šľahačky. Nevedeli mi bez nich povedať cenu a tak som platil za všetko.
Na večeru som si dal to isté. Už vtedy sa častejšie otvárali dvere vo výčape, občas nakukla strapatá zarastená hlava, chvíľku na mňa civeli a potom sa divadlo akoby skončilo.
Tretí deň som vyhladnutý ako vlk opäť prišiel na obed. Po skúsenostiach s rezňami, ktoré po oškrabaní strúhanky by zasýtili tak malého chlapca, som si dal hneď štyri. Opýtal som sa, či by ich nevedeli urobiť na prírodno. Čašník na to, že nevedeli. Došikoval mi rezne a k nim už pre istotu štyri šaláty. To už sa hlavy striedali za dverami od výčapu ako na bežiacom páse. Dnu som počul výbuchy smiechu a vzrušenú vravu.
Večer sa situácia opakovala. Ale už niektoré z tvári zasadli za stoly v jedálni a večerali pivo a borovičku. Dvere od nalievárne bolo tentoraz otvorené. Za chrbtami chlapov hrala televízia, ale ich nezaujímala. Pozerali všetci na mňa. Sledovali každé moje sústo.
Necítil som sa najlepšie.
Asi som bol pre nich nepochopiteľný, teda nebezpečný. Tak som čašníkovi začal vysvetľovať, že jem preto tak pre nich divne, lebo mám delenú stravu a vysvetlil som mu princípy. Žiaľ, u nich som si zatiaľ mohol dať iba rezne alebo palacinky.
Štvrtý deň som mal na obed publikum znova. Tentoraz po mojom príchode nastalo vzrušenie a chlapi vo výčape niečo dávali jednému z nich a ten si čosi zapisoval.
Z kuchyne vyletel kuchár. Za ním asi pomocná sila. Nasledoval ju môj čašník. Bol v ten deň v civile a za ním trielil jeho kolega v služobnom. Rýchlo tiež niečo nahlásili mužovi s papierom. Hodili na stôl peniaze a on si ich zapísal.
Kuchár utekal do kuchyne, ale videl som jeho siluetu za sklenenými dverami. Akoby na ne priložil ucho. Čašník prišiel. Objednal som si. Dvojitý guláš a tatranský šalát. Rezňov som mal dosť.
Všetko stíchlo. Iba chlap s papierom vykríkol do radosti. Zašiel k výčapnému pultu. Objednal dve decové borovičky. Jednu položil predo mňa. Sadol si a vysvetlil mi, že aby som sa nehneval, oni si len urobili malú stávku a on ako bankár, keďže nikto neuhádol, vyhral. Stávky boli na to, či si dnes dám rezne alebo palacinky.
Na večeru som už do tej krčmoreštaurácie radšej nešiel. Poobede som spolu s bosorkami absolvoval ozdravnú a poučnú vychádzku okolo Štrbského plesa. Pri pomníku padlých v SNP na polostrove jazera sme mali večeru. Dôstojne ako Merlin som vyfasoval uzavretú červenú umelohmotnú misku. Sadol si na lavičku, pár metrov od mojej bosoráckej skupiny. Otvoril vrchnák, vzal do ruky umelohmotnú vidličku a sústredene prežuvajúc naklíčené zrno s postrúhanými jablkami, repou a mrkvou som odovzdane čakal na koniec ozdravného pobytu.
Moje bosorky najmilšie spolu zdravili zapadajúce slnko. Tým odplašili skupiny českých a poľských turistov lepšie ako medveď a nikto nerušil náš ozdravný pobyt.
Inak, zemiaky so smotanou a syrom nemôžu azda iba ortodoxní židia, alebo to platí len o mlieku a mäse?
A do tretice - škoda každej kvapky krvi, ktorá by mohla zachrániť hulváta, zlého človeka a vydriducha. Som možno tvrdý, ale raz už taký.
P.s Nechcete si to dať patentovať?
Stále viac a viac ma prenasleduje pocit, že moje bosorky len kamuflovali, neodháňali tlakovä níž, ale práve tieto homoidá. Lebo potom sa tam skončili podobné pobyty, a zrazu - ajhľa oheň. Ale bosorky moje sa zrazi prebrali... Ale načim sa nám vrátiť k vareche. Čo si to chcela, moja eva13? :)