V stiesnenej nálade som si obliekla čierne háby , zhlboka som sa nadýchla:" Tak ideme..."
Keď som vstupovala hornou bránou nášho cintorína, ľudia sa už schádzali. Obzerala som sa dokola, či uvidíme niekoho " z našich". Kráčala som gaštanovou alejou a v duchu som premýšľala, koho stretnem prvého. Na dolnom konci ťažko kráčal staručký mužíček, opierajúc sa o drevenú palicu. Spoznala som ho podľa toho, že svoju malú kabelku mal ako vždy zavesenú okolo krku, hompáľala sa mu pri každom kroku.
"Paľko".... oslovila som ho tak, ako nikdy predtým. Bol to dávny vedúci našej projekcie. Prižmúrenými očami sa na mňa zadíval a po chvíli sa usmial, otvoril svoju náruč a šepol:"Anka...".
V tej chvíli som sa rozplakala, úprimne, detsky ...
Nedá sa to slovne vyjadriť, čo všetko mi v tej chvíli prebehlo mysľou. Spomienky...Bolo v nich všetko - návrat o tridsaťtri rokov naspäť. Prvý deň na novom pracovisku, desať rokov práce v mladom kolektíve, príhody veselé i smutné...
"Tak sme sa zase zišli...", ticho skonštatovali cez slzy a dodal:" A kde sú ostatní?"
"Prídu, aha, prvá prišla Angelika..."A po nej ďalší "chlapci a dievčatá", zhŕkli sme sa okolo nášho Paľka.
"Olinka, Majka,Janko...", náš pán vedúci pomaly spoznával svoje "deti", po zvítaní sa sme spoločne kráčali tam, kde nás čakal ešte jeden z nás - náš Imrich.
Cestou k domu smútku som si spomenula na naše posledné náhodné stretnutie na ulici:"Ahoj Anka, ako sa máš? A kedy zase vymyslíme dáku stretačku?" Dohodli sme sa, že niečo vymyslíme, len čo prejdú horúčavy a trošku sa ochladí .
"Tak fajn, platí... už sa teším."
Ochladilo sa, prišla jeseň a pár dní dozadu aj správa:"Anička, včera zomrel Imriško".
Tak sme sa zase zišli! Ale nikto z nás si takéto stretnutie nepredstavoval.
Skôr, než sme odišli z cintorína, naše kroky viedli ešte k jednému miestu.
" Ahoj, Milanko, tak sme sa zase stretli, už je nás zase o jedného menej a Imriško je už s tebou a GAbikou, Fedorom a Jožkom...tak veru, deti moje..." Prihovoril sa Paľko čiernemu mramoru a zvráskavenou rukou ho tak akosi po chlapsky potľapkal.
Dážď sa kdesi stratil,mraky sa rozostúpili a slnečné lúče sa odrážali v lesku štvorročného mramoru. Že by pozdrav z druhej strany?
Keď sme sedeli v neďalekej kaviarni ako smutné vtáčence, zrazu sa mi zdalo, že tých tridsaťtri rokov nebolo. Veď sme sa ani veľmi nezmenili, Majka je rovnako maškrtná ako kedysi, Mária ukecaná "ako za mlada", Gustík tichý s plachými očkami, Angelika stále taká pekná, len blonď vlasy zamenila za tmavšiu farbu a Janíčko iba trošku pribratý v líčkach, a takto by som mohla vymenovať všetkých doradu. Iba jedno sa zmenilo, všetci sme už dôchodci.A náš Paľko so svojími "dvomi osmičkami" je stále náš pán vedúci,vedie náš "klub dôchodcov" a bude ním stále, pokým...
A ja sedím vo svojej izbičke a spomínam...Odpustite
aj ked občas bolestné..občas smutné..predsa len je ľudské bytie krásne..
aj spomienkovo..zlé sa halí do závoja zabúdania-to je správne..a dobré nadobúda na sile..a v tom je to spomínanie milé..
rýchle ľudský život letí..už detné deti majú deti..
prajem si vnímať radosť a krásu dní-kým mi je dané...
a to želám všetkým..
@arasidka
veľmi citlivo..jemne si to napísala...
Je október, blíži sa zima, ale ešte skôr prídu "dušičky", obdobie spo mínania, tisícov plamienkov horiacich kahancov, mdlá vôňa kvetín a mnohé stretnutia na mieste, kde zväčša každý stíchne a stáva sa aspoň na malú chvíľočku kýmsi iným, lepším človekom. Že by smútok a spomínanie robilo človeka ľudskejším?
Nie, pre nič na svete nechcem navodiť náladu smutnú, uplakanú.
Život ide ďalej, ale včera ... včera to príliš veľmi bolelo.
Spomínala som si na naše predchádzajúce stretnutia, lebo aj keď prešlo 23 rokov odvtedy, odkedy som ako prvá odišla opúšťajúc potápajúcu sa loď, ktorej nebolo pomoci, a po mne jeden po druhom ostatní, stále sme "ako svoji", vieme o sebe, stretávame sa i naďalej, hoci každým dňom nás je na stretnutí menej.
Zvlášť si spomínam na jedno naše "mecheche", ktoré rezonuje v nás všetkých po celé tie roky :)
Bolo obdobie fašiangov, všade zima, kopu snehu , mráz. Február sa zase jedenkrát vyfarbil.Na oddelení vládla pochmúrna nálada, dlhou zimou sme boli presiaknutí až do špiku kostí. Ani neviem ako, a kto to vyslovil, ale bolo to asi v takom duchu, že "teraz by nám bolo fajn na našej podnikovej chate pri krbe a Imriškovej harmonike".Všetci sme zrazu ožili, že to teda ááááááno.
Ako áno, ako nie, dostala som nápad: "Decká, počúvajte, a prečo nie? Sú fašiangy? Sú! Tak čo? Spravíme si fašiangový ples s lekvárovými šiškami".
A bude aj karneval s maskami!!!
Chlapi sa udivene popozerali jeden na druhého, poklepkali si na čelo , "že jaká blbosť, ale ja-káááá?!"
Už - už to vyzeralo, že z chaty nič nebude.
Ale ako sa blížil termín 25.2.1985, na oddelení sa začali diať čudné veci. Každý niečo tajne skrýval,dvere na kanceláriach sa zatvárali, niekto s niekym si čosi šuškal.
A prišiel 25. február onoho roku!!! V závodnejj kuchyni nám na našu objednávku kuchárky piekli čerstvé šišule, a aby nebolo len o buchtách, tak aj kurence a ja som mala v ten deň voľno . Osud chcel, že v ten deň sme sa sťahovali do nového bytu. Smutne som skonštatovala, že síce nápad s karnevalom je fantastický, a že mi budú chýbať, lebo ja nemôžem, lebo sa sťahujem. V piatok doobeda zastavilo pred našim novým bytom auto, vystúpili z neho chlapi, oblečení všetci svorne v bielych projektantských dlhých plášťoch :"Tak pome, ideme sťahovať..." A už to fičalo, skriňa sem, válendy tam a krabice pekne jedna vedľa druhej do radu na chodbe. Keď sa sťahovanie skončilo, smutne som sa s nimi rozlúčila a popriala som im dobrú zábavu.
Zvečerilo sa, keď tu niekto klope na novučké dvere nášho bytu. Stála tam moja kolegyňka Katarínka:" Ber masku, prišli sme po teba... "
Do auta soml nasadala v pracovných "menžestrákoch" a bordovočervenej starej košeli, upachtená, upotená, strapatá. Iba v zhone som sa popremŕvala v krabiciach:"Kde já som tú masku dala, kde len je..."O pol hodiny som sa už sprchovala na našej chate a o pár minút som v maske "rómdilérky" ponúkala "fajnové džygytalky "a aby bol môj sortiment ozaj svetový, v starej igelitov ej taške som mala ešte jeden zaručene svetový tovar:"Mladý panko, nekupite céčka, mám červ ené, zelené, kuknyte aj modré , enem kupte, dam vam ich lacno..."
Skôr, než sme sa so smiechom zišli v hale, náš kolega Imriško so svojou nezabudnuteľnou harmonikou stál pri hlavnom schodišti pred zatiahnutým bordovým závesom a spustil "našu projektantskú hymnu", predspevoval verš po verši a my sme spievali po ňom . V ruke sme mali každý pohárik - prázdny až dovtedy, pokým sa záves neodhrnul a tam, v celej svojej kráse stál boh vína Bakchus s blonďatou parochňou na hlave , ovenčenou vavrínovým vencom. Cez plecia previazaná posteľná plachta na veľký uzol na remani, nohy holé, obuté iba letné sandále vysoko vyviazané šnôrkami až po kolená. A Imriško, sporo odetý v maske "plavčíka", na nohách plutvy , na hlave kúpacia čiapka a cez pupok natiahnuté "torpédo" z čiernej duše nákladného auta, veselo naťahoval harmoniku a spieval svojím zvučným hlasom.
Boch Bakchús - náš Gustík - elegantne zišiel schodmi a čuduj sa svete, pod bielou plachtou na chrbte mal šikovne ukrytú bandasku s bielym vínom . Nalial každému do pohárika, a až potom sme sa zoradili na "pochod masiek". A kam inde, ako krížom cez parčík rovno ku "Karpatskému vlkovi" - dnešnej slávnej štvorhviezdičkovej Zochovej chaty - rovno do denného baru.
Podotýkam, že náš karneval sa konal presne dva dni po "masopuste", lebo práca nepustí, a tak bolo aj v bare - nikto nikde - skoro prázdno, len ospalý personál. Keď prvý vošiel plavčík Imro, so zasneženými plutvami na nohách a červeným nosom od mrazu, mysleli si, že prišiel koniec sveta. Ale nie - také pochovávanie basy tam nezažili predtým, ani dnes, keď Zochovu chatu krášlia štyri hviezdičky a tými istými dverami vchádza dnešná "noblesa", bo dnes je už iná doba, dnes by nás tam už ťažko niekto tak vyparádených vpustil dnu.
Núuž a ten veselší, je druhé pohladenie na duši, úsmev na tvári sa uškrní, spomienkami konc, tak istý :-)
pekný víkend Tebe a celej Varecháčskej rodine ktorí si to prečítajú:-) :-(