Pred dvadsiatimi rokmi ich neďaleko Starých vinohradov založil Ladislav Boroš so synmi Kamilom a Lackom. Poniže 56-hektárovej vinice ležia dve vodné nádrže, ktoré napája potok Paríž. Má pozoruhodnú geologickú minulosť. Údolím 40 kilometrov dlhého Paríža prameniaceho v Bešianskych pahorkoch a vlievajúceho sa do Hrona pred slávnou ostrihomskou katedrálou sa tiahla kedysi pradolina rieky Žitavy.
V lesoch tejto rieky v Úľanoch nad Žitavou objavila šľachtiteľka Dorota Pospíšilová prapredka ušľachtilého viniča vitis silvestris, ktorý sa ako divá liana šplhal po kmeňoch stromov k slnku. Dokázala tak, že kontakt Slovenska s viničom je dlhší, ako si neraz myslíme.
Moc jedného potoka
Prešli milióny rokov, Žitava sa od pôvodného koryta odklonila viac na západ k Dvorom nad Žitavou, aby neskôr splynula s inou vínnou riekou, Nitrou. V mapách dnes objavíme po pôvodnom toku tenkú modrú stužku Parížskeho potoka, ktorá odvodňuje i zavodňuje územie zaberajúce plochu 22 400 hektárov. Človeku vyrazí dych, kam až sa rozprestiera moc jedného potoka, v 20. storočí skroteného brehmi kanála.
Už to vlastne nie je Parížsky potok, ale Parížsky kanál a predsa stále dodáva priľahlému priestoru svojský ráz. V jeseni a zime sa z potoka, ktorý medzi Strekovom a Novou Vieskou vytvára nedotknuté močiare, dvíhajú chuchvalce pary. Pariaca sa voda dala riečke nezabudnuteľné meno Paríž.
Vlahé vzdušné bozky Paríža neletia len tak nazdarboh do povetria. Narazia na vinice so zrelými bobuľami hrozna. Paríž spolu s viacerými ním napájanými vodnými nádržami je rodičom ušľachtilej plesne Botrytis cinerea persoon, ktorej spóry prenikajú do bobúľ hrozna. Výsledkom tejto lásky neláskavej je víno s botrytídou.
Ide o vzácny úkaz prejavujúci sa v rôznych rokoch s rôznou intenzitou. Ale aj keď sa botrytída vo viniciach neobjaví, vo vinici koreniacej v hlbokých nánosoch spraše sa rodí krásne harmonické víno. Môže za to zloženie pôdy s vyšším obsahom vápnika. To Borošovcom a ich hlavnému partnerovi vinárovi Jurajovi Zápražnému potvrdili sondy, ktoré v jasovských vinohradoch urobil geológ a veľký milovník vína Ivan Kraus.
Zrod pozoruhodného vinohradníckeho územia je akoby rozmarom planéty, jej pohnutého vývoja, počas ktorého bola Európa pod morom aj pokrývkou ľadu, čelila zemetraseniam, vrásneniam hôr aj zmene korýt riek a klímy. Aj ľudský život je plný zmien. Ladislav Boroš patrí k povojnovej generácii, ktorá sa s mladíckou vervou pustila do obnovy zničenej krajiny, až to niekedy hraničilo so zdravým rozumom.
V šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch v chotároch, cez ktoré pretekal Parížsky potok, zápasili o moc dve energie – jednou bola snaha stoj čo stoj intenzifikovať poľnohospodársku výrobu a druhou vzdor prírody. Dnes sedemdesiatšesťročný Boroš vraví, že človek skôr či neskôr dostane od prírody príučku, že zišiel zo správneho chodníka.
"Pracoval som v družstve, kde robili meliorácie s cieľom premeniť podmáčané plochy na ornú pôdu. Zostali vysušené, a hony sa sceľovali s jediným kritériom – maximalizovať výkon techniky. Raz mi jeden z Jasovčanov, obyčajný družstevný skupinár Vinco Turza vraví: "Laco, tu rastú stromy, keď ich vyrúbeme, nebude sa mať kde ukryť ani zver, ani my. Čo sem dá družstvo, vari latríny?“
Čas lieči, časom múdrieme
Niekedy treba veci povedať po lopate, aby si človek uvedomil dosah toho, čo robí. Vysušenej krajine bolo treba pomôcť vybudovaním vodných nádrží, aby sa voda z nich mohla dostať cez závlahy na polia. Keď systém začal fungovať, začali sa družstvá zlúčené do veľkých celkov v deväťdesiatych rokoch rozpadať a spolu s nimi aj závlahová sústava. Zostalo z nej torzo.
Čas lieči a časom človek aj múdrie, lebo pochopí, čo krajina aj on sám potrebuje. Keď sa pozrieme do starých katastrálnych máp Jasovej, zbadáme, že polia obkľučovali listnaté lesy, v zovretí ktorých, chránené pred severnými vetrami, rástli vinohrady. Krátko po roku 2000 tu Ladislav Boroš s oboma synmi založil nové vinohrady pozoruhodné nielen odrodovou skladbou, ale aj tým, ako zapadli do krajiny a využívajú jej potenciál.
Terroir má veľa definícií. Tvorí ho pôda, poloha, mikroklíma a vinohradník, ktorý dbá o to, aby vinica a budúce víno boli viac než len reflexiou prírody. Víno a krajina sa za istých okolností stávajú umením – umením hospodáriť, umením žiť aj umením učiť žiť. Ľudia z okolia Nových Zámkov si to uvedomili, keď uväznení pandémiou vyrazili do prírody. V Jasovej objavili živé lesy, polia, vinohrady. Jedni o krajine rečnia, druhí ju nepretržite ako jej hospodári vytvárajú.
Idúc do Vinohradov Jasová míňame vodnú nádrž na potoku Paríž. Akoby tu bola odnepamäti, brehy zarástlo tŕstie, hniezdi tu množstvo vtáctva. Voda z rybníka zmierňuje klímu, rovnako ako v jeseni do pastelových farieb sfarbené lesy vinúce sa okolo vinohradov. Tam, kde chýbala ich bezpečná hradba, hlava rodiny navrhla pri zakladaní vinice vysadiť aleju. Tvoria ju agáty, ktorých omamná májová vôňa je taká prirodzená pre Rizling rýnsky.
Dlhoročným Borošovým susedom je zakladateľ strekovsko-rúbanských vinohradov Ondrej Korpás.
"Keď sme premýšľali, čo vysadiť, vybral sa otec za Ondrejom Korpásom, aby poradil, aké odrody sa tu budú cítiť čo najlepšie,“ spomína mladší z bratskej dvojice Ladislav. Práve on má na starosti vinohrady. Na Korpásovo odporúčanie vysadili Tramín červený, aj Devín, v ktorého žilách koluje tramín. Túto odrodu Doroty Pospíšilovej s pozoruhodnou aromaticko-chuťovou kompozíciou vypiplal v strekovskej skúšobnej škôlke Ondrej Korpás. Nájdeme tu aj typickú tokajskú odrodu Muškát žltý. Je vzácnejší ako Muškát moravský či Ottonel.
Reprezentantmi červených vín sú na jednej strane svetovo známy Cabernet Sauvignon a na druhej Dunaj, ako odroda vari najlepšie vystihujúca potenciál južného Slovenska. Dovedna narátame vo vinohrade 22 odrôd. Ružové kabernety, ktoré z tejto vinice dorába Juraj Zápražný, zarezonovali v Paríži. Komu z degustátorov zišlo na um, že tento svieži, ovocný kabernet sa narodil vo vinici kúsok od Paríža? Nuž teda v Európe sú dva Paríže, jeden na Seine a druhý na južnom Slovensku ako malý potok zázračne oplodňujúci svojím vlahým dychom okolité vinohrady.
Opojenie a zodpovednosť
Borošovci vrátili územiu pôvodnú podobu a vyčarili z neho viac než len víno s nenapodobiteľnou hrejivou južanskou atmosférou. Čo odroda, to iný prejav farieb, chutí a vôní. Vinohrady odrážajú ducha územia, pretože s ním splynuli. Najstarší z Borošovcov prehodí, že krajine prostredníctvom novovysadených alejí a lesov, ktorých prirodzenou súčasťou sa stali čierne aj biele topole, vtáčia čerešňa, javory vrátili harmóniu plynúcu z jej mnohorakosti, tej mnohorakosti, ktorú kedysi sformovala nielen príroda, ale aj ruky premýšľavých hospodárov. Opäť cítime ich prítomnosť v krajine.
Keď na začiatku jesene bratia Ladislav a Kamil ochutnávali strapce hrozna, cukry a kyseliny neladili, šantili v bobuliach ako blázni. Potom prišlo babie leto sú šnúrou slnečných dní, v réžii ktorých trpezlivým vinohradníkom dozrelo chutné hrozno s vyváženými kyselinami aj cukrami. Akoby príroda oceňovala úprimné úsilie hospodárov dať krajine to, čo najviac potrebuje – rovnováhu, pokoj, spoluprácu.
Na to, aby sa vinohrad plynule rozvíjal, prichodí ročne vysadiť dva-tri hektáre novej vinice. Živá vinohradnícka skúsenosť ukazuje, ktoré odrody idú najlepšie, čo treba robiť inak. Zdalo by sa, že nič nie je jednoduchšie. Pandémia aj obdobie pred ňou však obnažili nielen krehkosť ekonomiky slovenských pestovateľov vinohradov, ale aj chýbajúci celonárodný koncept rozvoja. Kým Moravania a Česi obnovili vinice na 20-tisícoch hektárov, na Slovensku došlo k nebývalému prepadu: z 32-tisíc hektárov klesli plochy rodiacich vinohradov na úroveň 7 500 hektárov.
"Nevieme, ako plánovať budúcnosť, súčasná podpora vinohradníctva nemá hlavu ani pätu, stačí iba na prežívanie,“ konštatuje realitu slovenského vinohradníctva Kamil Boroš. Dodá, že podpory na výsadbu viníc boli krátené o 30 percent. Predtým stačili na založenie vinohradu. "Neviem, kto to teraz bude robiť, z podstaty sa dlho žiť nedá,“ opíše realitu Kamil Boroš.
Tie slová uprostred nádhery jesenného vinohradu znejú zlovestne. Sú výstrahou, že je najvyšší čas podporiť vinohradníkov, ktorí tvoria podstatu, základ slovenského vína. Zatiaľ sa však o budúcnosti stále iba hovorí. Víno si pritom každá vláda rada berie do úst, lebo ju galantne reprezentuje, a umožňuje vzletne hovoriť o príslušnosti krajiny k vyspelej kultúre. No ak sa politici považujú naozaj za kultúrnych, mali by niečo naozaj urobiť aj pre vinohrady a víno, ktoré tak radi pijú.
Diskusia k článku