Foto: Pravda - Ivan Majerský
Nielen my seniori, ale aj naše deti, vnuci i pravnúčatá mali toho „nad hlavu“. Ani len k vode sa im v tých prírodných kachliach akosi nechcelo. Malátni sme chodili po lúkach a vinohradníckych rúnach v chotári a horúčava nás zadúšala. Všetko. Stromy, vinič a našťastie aj burinu.
Vody v studniach bolo málo a polievať záhony dvakrát denne sa ani neoplácalo. Paradajky, paprika, ba aj tekvice, to všetko bolo v regáloch obchodov lacnejšie. Našťastie je tomu koniec. Teploty klesli a popršalo. Oneskorená a zabrzdená asimilácia sa prebudila z anabiózy. Bolo už načase.
Je začiatok septembra, skončili sa školské prázdniny. Naši potomkovia sa však do školy ani netešia. Za dva covidové roky akosi zleniveli. Treba ich duriť, nabádať. Bez školy budeš nula, bez učenia nikdy nebudeš ítečkár...
Na jednom sme sa však s mladými zhodli. S prázdninami sa treba dôstojne rozlúčiť. Žiaden viedenský teľací rezeň, hranolčeky, grilovaného tuniaka či mastné lokše s kačicou. Ani torty, krémeše, medové rezy. Čosi lahodnejšie, chutnejšie, fajnovejšie. Vyhovel som želaniu mojich najmladších vnukov, Olivera a Tobiasa, ktorý mal nedávno šesť rokov a práve nastupuje do školy. Je hádam jediný z mojich potomkov, ktorý sa úprimne teší. Tí starší sú akísi nevrlí. Až tak, že sa mi zdá, že dosiaľ zažili až priveľa slobody...
„Dedo, prosím, priprav nám na rozlúčku s letom naše plnené paradajky.“ Sú to zvláštne rajčiny, vypestoval som ich zo semena dovezeného z Madeiry. Sú obrovské ako päsť ôsmaka a sú, div sa svete, sfarbené do čierno–fialova. Jednoducho zázrak, čudo... Paradajky som navrchu zrezal a polievkovou lyžicou vydlabal ich stred. Potom som ich plnil voňavou ryžovo–teľacou fašírkovou masou, ochutenou soľou, korením, cibuľou, hríbmi a strúhaným parmezánom. Vymastil som pekáč, poukladal doň úhľadné mäsoparadajky. Keď sa rozvoňala kuchyňa, vytiahol som ich z rúry a podával so zemiakovou kašou. Popíjal sa jablčný mušt. Nik neprotestoval. Všetci boli už mysľou v škole, v tej väznici učených...
Diskusia k článku