Sedel som na pardubickom Pernštejnskom námestí a objednal som si už druhý krígeľ plzenskej dvanástky. Igelitku som mal plnú pardubických perníkov na strúhanie a už mi chýbala len návšteva neďalekého antikvariátu pána Pospíšila. Dopil som skvelé pivo, zdvihol sa zo stoličky a ťarbavým krokom som odkráčal len kúsok za roh.
Majiteľ knižného „krámku“ sa potešil a z podpultovej police mi vybral zopár odložených gastronomických receptárov. Siahol som po útlej knižke Kněz–Pačová: Sýry a příprava sýrových jídel. Bolo to šesťdesiatročné čítanie z čias hlbokého socializmu. Zožltnutý mizerný papier a povinne citovaná sovietska literatúra. V knihe som zalistoval, zaplatil za ňu pár korún a vrátil sa na môj pľac na námestí.
Popíjajúc plzenské zlato som sa zahĺbil do tajomstiev prípravy syrových dobrôt. Paradajky plnené krémom z topeného syra ma nenadchli, syrové kornútiky si pripravím niekedy v budúcnosti. Šišky z odpaľovaného cesta so syrovou náplňou ma potešili a „brukev plněná sýrovou náplní“ ma vzrušila len málo. Napokon som si v mysli pripravil nivové trojuholníky. Autorove recepty na lístkové cesto obídem. Vyvaľkané lístkové cesto je dnes predsa bežnou samozrejmosťou. Cesto nakrájam na akurátne štvorce, kúsok nadrobeného syra umiestnim do stredu a potom ho preložím. Trojuholníky potriem maslom a žĺtkom a dám ich na polhodinku do dobre vyhriatej rúry.
Kým sa toto syrové tajomstvo upečie dozlata, mám čas sa rozhodnúť, čo budem k tomu popíjať. Pivo to tentoraz nebude. Zvolím, akože inak, šesťtisícročný nápoj starých Gruzíncov. Víno. Vzhľadom na ten „modrý“ syr by to mohlo byť čosi neobyčajné, čosi, čo sme tu už dávno nemali. Čo poviete na taký Modrý Portugal z Modry? Ten tu asi nenájdete. Budete musieť ísť za ním do Orešian. Horných alebo Dolných...
Diskusia k článku