Foto: Pravda - Robert Hüttner
Slovenskú herečku Hanu Gregorovú poznáme z množstva projektov, v posledných rokoch najmä z televíznych seriálov ako Hranica, Kolonáda, Chlapi neplačú, Odsúdené, Panelák či z filmu Tábor padlých žien, ale aj z tanečnej šou Let’s Dance.
Tí starší si ju zasa pamätajú z mnohých televíznych, divadelných a filmových projektov, ale aj ako manželku slávneho herca Radka Brzobohatého, s ktorým žila dlhé roky v Česku. S dnes už zosnulým hercom má syna Ondřeja, známeho hudobníka a hudobného skladateľa, a z prvého manželstva má dcéru Rolu. V súčasnosti žije v maďarskej Rajke s partnerom Ondřejom Koptíkom.
Pôsobíte stále optimisticky, dobre naladená, plná energie. Vždy ste boli taká? Máte takúto šťastnú povahu v génoch, či ste sa k nej dopracovali?
Vďaka Bohu som ju zdedila po svojej mame, ktorá bola veľmi vitálna a organizačne schopná. Vyrastala v sirotinci, ale nikdy sa nesťažovala, nikdy sme od nej nepočuli, že by k nej bol život nevďačný, práve naopak. Sme na tomto svete len na návšteve, tak si to treba užívať.
Myslíte si, že k nadhľadu sa človek dopracuje vekom a skúsenosťami, či je to tiež vec povahy?
Už ako mladá som bola optimistická a azda som mala aj nadhľad. Vždy som bola priamy človek, aj keď si to niektorí vysvetľovali inak. Mala som rada, keď sa veci povedali na rovinu a vzduch sa „vyčistil“. Som presvedčená, že je lepšie povedať pravdu a čo si myslím, aj keď to nie je vždy príjemné, ako tváriť sa stále kamarátsky a potom sa otočiť chrbtom.
Stalo sa vám to?
Stalo, ale že by mi to žily trhalo, to nie, nebol to taký dôležitý človek v mojom živote, že by ma to rozhodilo.
„Podľa mňa je dôležité, aby duša bola mladá, aby bol človek vďačný za každú krásnu chvíľu, ktorú prežije.“
Asi aj preto, že poviete na rovinu, čo si myslíte, a je vám jedno, čo si o vás myslia ľudia, ktorí vás nepoznajú, ste sa stali obľúbeným „sústom“ pre bulvár. Ako ste to vnímali?
Áno, bulvár si na mne občas zgustne, zbožňuje ma. Ale vďačím génom za to, že mám takú povahu, akú mám. Hovorím, že nič nie je staršie ako včerajšie noviny. Nechápem však, prečo je možné, že vás niekto, kto vás vôbec nepozná, častuje vulgarizmami v komentároch pod článkami alebo na sociálnych sieťach. Mne to je jedno, ale nech dajú pokoj mojim deťom. Myslím si, že sa nám s Radkom podarilo obidve deti dobre vychovať. Syn je veľmi šikovný a úspešný, darí sa mu, ale ľudia to nevidia, zbierajú len bulvárne informácie.
Zmenil sa rokmi nejako váš pohľad aj na ľudí okolo vás?
Myslím, že s vekom súvisí to, že si urobíte, povedala by som, selekciu v priateľoch. Mám priateľov, s ktorými sa vidím raz za pol roka, ale viem, že keby som niečo potrebovala, vždy sú tu. Len v tom behu života a v tempe, aké žijeme, nemáme čas sa častejšie stretávať. Potom sú tu ľudia, o ktorých nepočujem trištvrte roka a potom vám zrazu zavolajú a za pol hodiny vám vyložia všetky svoje starosti. Ale vás nepočúvajú. To odsáva energiu a tomuto sa už vyhýbam. Už nepotrebujem na svojich pleciach nosiť starosti ľudí, s ktorými ma neviaže intenzívne priateľstvo.
Diskusia k článku