Foto: Pravda - Ivan Majerský
Tá stará mi pre pár dňami „odišla“. Nuž a v tej novej toho nebolo veľa. Našťastie moja zeleninová záhrada už začala rodiť. Chrumkavé kaleráby, mladá mrkva, hrášok, fazuľové lusky, cibuľka, ružičkový kel, pór, paprika, paradajky, mladé zemiaky.
Do misky som natrhal z toho, aj z toho. V kuchyni som zeleninu nakrájal a na oleji s hladkou múkou si pripravil bielu zápražku. Zeleninu som podusil, zalial vodou a trochu povaril. Ešte soľ, korenie a za hrsť niťoviek. Bola to skvelá letná polievka. Žiaľ, nezasýtila ma.
Muselo sa ísť do obchodu. Môjho v Modre najobľúbenejšieho. Len v tom totiž občas „naďabím“ na chladené francúzske kuriatko. Coquelet Jaune. Mal som šťastie. Jedno sa ocitlo v nákupnej taške. Vážilo presne pol kila a vyzeralo lákavo. Žltučké bolo ako slniečko. Francúzski farmári ho tuším kŕmili len kukuricou a kurkumou.
Minikuriatko som opláchol vo vode, osušil, osolil, okorenil, menej korenia viac papriky, pomazal maslom, decentne ošetril petržlenovou vňaťou. Vložil som ho do menšieho kutchanu z modranskej keramiky a podlial vodou. Dusil a opekal som ho pri akurátnej teplote.
Po necelej hodine bolo hotovo. Kuchyňa voňala, slinky sa zbiehali. Teraz nič nepokaz, povedal som si. Príloha musí byť prostá. A tak aj bolo, žiadne pokusy, žiadne gastronásilníctvo. Ryža tej najvyššej kvality. Konzistencia „al dente“. A k tomu kompót. Žiadny zeleninový šalát! Marhuľový kompót z andalúzskych plodov. Aj tie boli žltučké a voňavé. Jedna radosť na stole. Na tanieri aj v miske. Francúzsky gourmet a spisovateľ. Edouard de Pomiane by mal určite radosť. Apropo, poznáte jeho písanie „Veselé umenie kuchárske?"
Diskusia k článku