Čas mení víno, vinohradníkov, vinárov aj tých, ktorí v jeho spoločnosti trávia čas. Zmena niekedy trvá roky, presahuje neraz desaťročie, ale prebieha ustavične, sprvu nenápadne, a potom príde zlom. Vo víne, jeho meniacej sa chuti, sladkosti, kyslosti, jemnosti a tvrdosti sa odráža vkus doby. Ľudské predstavy o kráse, ktoré umožňuje technologický pokrok a večná túžba vyrobiť každý rok krajšie víno ako predtým.
Víno je však vrtkavé, dobrý ročník neprichádza na želanie, treba si naň počkať a ešte čosi, treba si ho zaslúžiť. Taká je Kramplova skúsenosť. Dnes sú police obchodov plné vína z celého sveta. Ľudia sa v ňom môžu kúpať. Kto dorába slovenské víno, musí konzumentov presvedčiť, že je najmenej taký dobrý ako zahraničná konkurencia.
Villa Vino je značka, ktorú Slováci poznajú a siahajú po nej. To je pre Krampla v druhom roku pandémie mimoriadne zadosťučinenie. Ak sa víno predáva, ľudia ho akceptujú, chutí im, potom firma žije, dáva prácu a račianske vinohrady, hoci už značne oklieštené, stále dotvárajú panorámu starej vinohradníckej obce.
Výzva pre každú generáciu
"Dnes pijeme iné víno, ako bolo víno v časoch mojej mladosti. Stále však platí: Račianske víno bolo a je moderným, hoci predstava modernosti sa niekedy zamieňa s pojmom módny,“ zamýšľa sa Krampl nad premenou vína v čase. Jedno sa nezmenilo, Rača zostala symbolom poctivého a krásneho červeného vína, jej "francovka“ tak miestni volajú granátovo-červenú frankovku s jemnou príchuťou škorice je legendou.
Máloktoré víno sa môže oprieť o príbeh, ktorý svojim záujmom vyvolala medzi ľuďmi pomazaná hlava. Rakúskej cisárovnej Márii Terézii frankovka priniesla zdravie, za čo mohli antokyány a resveratrol. Žene, ktorá porodila 16 detí, pomáhalo červené víno udržať srdcovo-cievny systém a prinášalo povzbudenie, ako sa popasovať s vladárskymi povinnosťami. Poznala mieru, ale aj to, že víno jej dodáva optimizmus, chuť zvládnuť každú výzvu.
Víno samo o sebe je pre každú generáciu výzvou. Krampl si spomenie na rok 1958. Mal osemnásť rokov, keď frankovka z račianskeho družstva bola v rakúskom Langelois najvyššie oceneným červeným vínom. Langelois sa pýši skvostným vínom, vinicami a supermoderným palácom vína. Račania v tomto meste obstáli v roku 1958 ako nositelia technologického pokroku.
Pre vtedajšie Česko-Slovensko to bol vôbec pamätný rok. Zažiarilo na Expo v Bruseli, kde prezentovalo ľuďom z celého sveta povojnový život v Česko-Slovensku, človeka, ktorý v ňom žije, jeho prácu a oddych a umenie tejto krajiny. To dokumentovala aj frankovka na výstave v Langelois. Vyrobili ju teplou cestou, ktorá umožnila perfektne zvládnuť celý komplikovaný proces premeny červeného muštu na víno s nádherou farebnosťou, plnou a jemnou chuťou.
"Vtedy sme ukázali, že vieme robiť víno, ktoré môže ísť do súboja s hociktorým iným zo slávnych vinárskych oblastí Európy,“ vyhlási Krampl.
Prešlo jedno desaťročie a Rača sav roku 1967 blysla tentoraz s Rizlingom rýnskym v jednej z kolísok tohto vína v Johannisburgu. Kedysi tu v objatí viníc vysadených na svahoch dvíhajúcich sa z brehov Rýna trávieval rád voľné chvíle mocný rakúsky politik Klemens von Metternich. Fľaška račianskeho rizlingu sa predávala do Nemecka po tri západonemecké marky, čo opäť zdvihlo Rači renomé.
Do račianskej pivnice chodieval rád Alexander Dubček. V druhej polovici šesťdesiatych rokov bolo cítiť uvoľnenie v spoločnosti a energia ľudí sa premietala aj do vína. Prvé bratislavské oberačkové slávnosti (1967) sa niesli v znamení troch zlatých medailí a troch strieborných, ktoré vinohradnícke družstvo získalo na medzinárodnom konkurze konanom v Bratislave. Na slávnosti prišlo stotisíc ľudí. Víno tieklo potokom.
Len svitá a zmrkáva sa
Čo sa vtedy pilo? Boli to roky, keď väčšina ľudí siahala po dobrej zmeske. Družstvo obrábalo vinohrady, v ktorých dožívalo vedenie na kolík. Išlo o výsadby z tridsiatych a štyridsiatych rokov a odrodová skladba bola pestrá. Nepestoval sa len zelený muškátel, teda Veltlínske zelené či Rizling vlašský, ale aj Bouvierovo hrozno, Chrupka, Čabianska perla. To bol základ pre vtedajšie zmesové vína, v ktorých sa ocitlo aj stolové hrozno. Račianski vinohradníci si privyrábali pestovaním ,chutného stolového hrozna pre Viedenčanov. Pokiaľ fungovalo električkové spojenie Bratislavy s Viedňou, sadli s košom plným čerstvého hrozna a išli ho predať na viedenské rínky.
Zmeska bola veľmi populárna. Ľudia ju pili radi, bolo to ich víno. Vo vinici bola vždy tvrdá práca. Keď prišli oberačky, "putnári,“ muži ktorí znášali hrozno v 50 putniach s objemom 50 kilogramov, vraveli: "Ništ z teho dna neni, len svitá a zmrkáva sa.“ Bola to jasná narážka na to, že džbán treba naplniť burčiakom, aby mali silu poznášať hrozno k vozom, ktoré s ním mierili do pivníc.
Víno malo vždy podobu nápoja do koča aj do voza. Veľa sa ho vypilo pod viechami. Niektorí družstevníci si nechali rozlievať svoje obligátne dva krát dva deci na borg (na dlh), čiarky im pribúdali a keď prišla výplata, našli sa takí, ktorým veľa nezostalo.
Na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov sa komplet prebudovali vinohrady. Častým hosťom družstva bol profesor Vilém Kraus z Lednice, majster v ukážke ako zvládnuť Moserovo vedenie viniča. Vtedy sa stal populárnou odrodou Müller Thurgau. Najmä na južnej Morave sa za ním išli zblázniť. "Dnes podaktorí nad ním otŕčajú nos, ale kto ho vie urobiť, vie, že nemá chybu, je to víno s bozkom dievčaťa. Veď v čom je krása vína, v jeho rozmanitosti,“ podotkne Ján Krampl.
Dnes prichádzajú do módy ovocné vína, najmä ríbezľové. Rača sa preslávila jahodovým vínom. Ešte aj dnes sa pri spomienke na Račiansku sengu, tak sa volalo jahodové víno, rozžiaria niektorým ženám oči. Družstvo produkovalo ročne 600 až 800 ton jahôd. Keď začali dozrievať, nestíhala ich spracovať už ani mraziareň. Vo Vizoviciach na Morave, kde pálili slávnu Jelínkovu slivovicu, jahody spracúvali na kóšer víno. Krampl sa tam vybral na skusy. Ešte pred odchodom pomleli jahody a dali kvasiť do 50 hektolitrových betónových nádrží. Po návrate z Moravy odišiel s kolegami prediskutovať celú vec s docentom Erikom Minárikom z STU.
"Chlapi, čo vás to napadlo? Nechajte to tak,“ vystríhal ich Minárik. Lenže jahodová šťava už kvasila. Vznikla z nej Račianska senga, ktoré dostalo veľavravnú prezývku Víno Áno. Bolo silné, obsahovalo 18 percent alkoholu, niektorým svojou farbou pripomínalo koňak.
V sedemdesiatych rokoch skúšali v Rači vyrobiť nízkoalkoholické víno tzv. whitecooler. Ukázal sa ako prepadák na trhu. "Aj tí čo ho presadzovali, tvrdiac, že preinačia ľudí, si po degustácii vypýtali na napravenie chuti poctivé biele alebo červené víno,“ pobaví sa pri spomienke na túto epizódu Ján Krampl. Osemdesiatym rokom dominoval Račiansky výber, bolo to jedno z dobových vín, ktorého partnermi bol Limbašský silván, Venušino čaro, Kláštorné červené.
Kto tvorí osud vína
Teraz, keď sa hovorí o klimatickej zmene, spravidla ju klimatológovia datujú otepľovaním od začiatku deväťdesiatych rokov. Len vinohradníci si spomenú na chladné a často daždivé roky a najmä jesene zo sedemdesiatych rokov. Hrozno poriadne nedozrievalo, malo nízky obsah cukru až raz riaditeľ Vinárskych závodov v Rači Ernest Bielik odkázal družstevníkom, nech prestanú oberať tie broky, lebo to hrozno sa dá vystreliť z dela. Skôr než ho vinári vylisujú, musia dať bobule napariť.
Aj touto príhodou Krampl pripomína starú známu pravdu, že osudom vína je ročník. "Vinár ho musí aj proti svojej vôli rešpektovať, víno je dielom prírody, to treba ľuďom pripomínať,“ vraví Ján Krampl. Na zlé sa zabúda rýchlo, dobré zostáva v pamäti. Keď sa na margo aktuálneho ročníka hovorí, ako o jednom z výborných, Krampl vymenuje aj iné, ktoré zarezonovali v Rači. Spomenie rok 1979, 1982, 1997, 1999, 2005, 2015 a 2017.
Čo sa dnes pije? Nuž ľudia si žiadajú vína svieže, s výraznou ovocnou chuťou a aromatické. Čoraz viac sa popri suchých presadzujú vína polosuché a polosladké.
Každá generácia rada objavuje novinky. Po revolúcii boli ľudia zbláznení do Chardonnay a Cabernetu Sauvignon, potom sa ho presýtili. Teraz z bielych idú do popredia staré dobré známe Pinot gris a Tramín červený a spolu s nimi napríklad Sauvignon. Z červených žiari frankovka a ľudia si žiadajú Dunaj. Ide o prvé pôvodné slovenské červené víno, šľachtiteľka Dorota Pospíšilová jeho kabernetovou chuťou očarila Slovensko.
Ďalším favoritom je takisto Pospíšilovej novošľachtenec Breslava. Ide o zriedkavosť, pretože vo vinohradoch sa ho ešte veľa nepestuje. To iba stupňuje dopyt po ňom, podotýka obchodná riaditeľka spoločnosti Villa Vino Rača Jana Baničová. Podobný osud má Noria, kríženec Rizlingu rýnskeho a Semillonu, ktorý vyšľachtila Alena Foltánová vo Veľkom Krtíši.
"Slovensko je schopné produkovať špičkové a pritom veľmi originálne vína. Víno je však už dlho mimo pozornosti vlády, ponechané samo na seba,“ hovorí výrobný riaditeľ Villa Vino Richad Polkoráb.
Ján Krampl si všimne rozdiel medzi jeho a Polkorábovou vinárskou generáciou. Nevidí rozdiel v talente, ani horúcom vinárskom srdci, ale v prístupe štátu. "Sebestačnosť nebola vtedy prázdnym slovom, akým je dnes.“
Diskusia k článku