Branislav Križan: Varil pre našu futbalovú reprezentáciu v Afrike

Foto: Varecha.sk - Sandra Támerová

Opora Slovenského tímu v Afrike,
šéfkuchár Branislav Križan.

Na šampionáte sa stal doslova dvanástym hráčom. Od jeho umenia záležalo, či budú naši hráči mať dostatok energie, aby ubehali súpera. Ale hrozilo aj to, že pri nekvalitnej strave sa naše šance skončia buď v kŕčoch za postrannou čiarou, alebo na toalete v šatni...

O tom, že Braňo pôjde na majstrovstvá, sa rozhodlo niekoľko týždňov pred nimi. „Pán Matyšák sa pýtal chalanov z tímu, či majú kuchára, ktorý im bude na majstrovstvách variť,“ spomína Križan, „a oni náhodou ešte nikoho nemali. Strach som však určite nemal, naopak, veľmi som sa tešil, že spoznám nových ľudí, a že zažijem atmosféru futbalového šampionátu.“

Zázraky z plynovej bomby

Priamo v Južnej Afrike sa Braňo pustil do neľahkého súboja, ktorý často pripomínal futbalový zápas. Problém bol s komunikáciou s miestnymi ľuďmi používajúcimi zvláštny dialekt, ale aj so surovinami a technickým vybavením. Menu pre našich reprezentantov zostavoval MUDr. Pavlovič, ktorý pred zápasmi doslova ordinoval špeciálnu diétu.

„Nejaká pečená krkovička nehrozila,“ usmieva sa Braňo a pokračuje: „Hráči jedli veľa rýb, či kuracieho. Mali tam vynikajúce hovädzie mäso, niečo podobné by sa u nás na Slovensku dalo zohnať len veľmi ťažko. Príprava steakov z tohto mäsa bola veľmi rýchla, bolo veľmi chutné a jemné.“ Reprezentanti si dopriali aj veľa cestovín, či čerstvé šaláty. Príprava prebiehala často doslova v bojových podmienkach. „Paradoxom bolo, že som varil na plyne z bomby. Takže kým mi zovrela voda, trvalo to asi pol hodiny. V kuchyni takisto chýbali základné veci a to sme museli pripravovať jedlo pre šesťdesiat ľudí – raňajky, obedy, večere. Času som tam mal naozaj veľmi málo.“

Kuchyňa zo stredoveku

Foto: Archív Braňa Križana

Šéfkuchárov obľúbený pomocník.

Problémová bola nielen komunikácia s africkými pomocníkmi, ale aj základné vybavenie a hygienické podmienky priamo v kuchyni. Po prílete sa kuchár našej reprezentácie zhrozil. „Bol to naozaj šok - malý priestor, jedáleň, ani kuchyňa neboli vyčistené, všetko sa ešte len dorábalo. Tá kuchyňa bola veľká asi ako u nás doma... Dva sporáky, jeden elektrický, jeden na plynovú bombu, a boli to normálne sporáky, aké majú ľudia bežne doma, žiadne reštauračné. Potom jeden stôl, jedna chladnička a malý odkladací boxík. Do jedálne sa vošlo maximálne 27 ľudí... Tam som teda, ani neviem ako - ale dúfam že kvalitne, uvaril prvý obed.“

Po piatich dňoch sa však situácia utriasla a aj náš kuchár si našiel svoj systém. A nešlo len o adaptáciu v novom prostredí – kuchyňu umyli, nakúpili do nej hrnce a zvykli si na to, že na africkom kontinente je všetko inak, ako sa dohodne. „Je tam skrátka úplne iná mentalita, ako sme u nás doma zvyknutí,“ dodáva Križan.

V kufri mal aj suroviny

Ešte pred odchodom do Afriky sa Braňo Križan snažil zabezpečiť suroviny, o ktoré by na šampionáte mohla byť núdza a ktoré boli pre európske jazyky nevyhnutné. Organizátori ho síce skontaktovali so Slovenkou žijúcou priamo na mieste pobytu, ktorá tvrdila, že v ich obchodoch sa dá kúpiť prakticky všetko, ale náš kuchár sa poistil. „Zabalili sme horčicu, čokoládu, chren, vegetu, nejaké sladkosti, tyčinky,“ spomína si na zoznam. Situácia po príchode bola však naozaj iná, ako všetci tvrdili. Slovenská rodáčka, žijúca na mieste už štyri desaťročia, však naozaj poznala miestne obchody a tak napríklad v nemeckej pekárni našla chlieb podobný nášmu.

„Našťastie bola zvyknutá na európske chute,“ vysvetľuje Braňo. „Snažili sme sa pripravovať stravu, na ktorú sú chalani zvyknutí, kvôli tomu sa tam aj išiel a dúfam, že sa nám to podarilo fajn zvládnuť.“ Aj keď bol na prácu sám, pretože si svoj tím ľudí vziať nemohol. „Ešte že som to nemusel servírovať na taniere, to by som nestihol,“ spomína kuchár, „riešilo sa to formou bufetových stolov, čo bolo jednoduchšie. Ale v tých podmienkach aj to bolo dosť náročné. Chalani však videli sami, aká je situácia, videli aj kuchyňu, takže ma všetci morálne podporovali a nemyslím, že boli nejakí prieberčiví. Veľmi rýchlo sme sa skamarátili a myslím, že im chutilo. Spapali všetko, čo mali navarené,“ smeje sa kuchárska hviezda.

Rezne za odmenu

Foto: Archív Braňa Križana

Zľava doprava: Marek Čech, Braňo Križan,
Martin Petráš a Marek Hamšík.

Braňo sa počas turnaja snažil pripraviť aj špeciálne jedlá, raz dokonca uvaril mäso z antilopy. „Občas som experimentoval s dezertmi, keď sme robili nejaký puding, tak som im tam čokoládou napísal, s kým idú hrať a aj tip ako zápas dopadne,“ usmieva sa Križan a pridáva aj informáciu o tom, ako hráči kaloricky zhrešili: „Po zápase s Talianskom mali za odmenu bravčové rezne, ktoré si dovtedy odopierali. A po tých sa veru zaprášilo! Boli v mise a chalani si nakladali aj sedem kúskov a k tomu samozrejme zemiakový šalát. No fakt, len sa tak zaprášilo. Zelenina všetka pozostávala, takmer sa jej nedotkli, ale rezne zmizli okamžite v priebehu pätnástich minút!“ Pôvodne im chcel k postupu do osemfinále upiecť aj tortu, ale na taký čin nemal vhodný plech, ani rúru. Ale pri „rezňových“ hodoch hráči rozhodne neprotestovali.

Kuchár športovec

Foto: Archív Braňa Križana

Braňo s Gigim Buffonom.

Braňo Križan okrem prípravy jedla stihol šampionát vnímať aj ako divák a fanúšik. S hráčmi dokonca cestoval na zápasy špeciálnym autobusom a pred duelmi stihol vyskúšať aj trávnik. V archíve má cenné fotografie s trénerom Talianov Marcellom Lippim, kapitánom azúrovej reprezentácie Fabiom Cannavarom, či famóznym gólmanom Gigim Buffonom.

Počas jedného presunu ukázal aj svoje športové vlohy. „Nechal som si na izbe pas, myslel som si totiž, že ho počas letu z miesta na miesto v jednej krajine nebudem potrebovať. Keď sme sa pohli, celá kolóna, tak sa som sa len tak medzi rečou spýtal: chalani, máte pas? A potom sa začali diať veci, nasledoval pokyn do vysielačky: Braňo nemá pas! Potom celá kolóna zastavila a ja som šprintoval do hotela. Všetci sa mi smiali, že mám neskutočný beh a možno aj tréner Weiss začal rozmýšľať, či ma ako šprintéra v zápase nevyužije.“ Paradoxne však náš bežiaci kuchár spomínaný pas napokon naozaj nepotreboval...