Moja prvá A-štyrka do diskusie

Vážení a milí, všetci tu na našej Varecha.sk! Už dlhšiu dobu sa hotujem zverejniť svoje dojmy z mojeho, pomaly už končiaceho prvého desaťročia, aktívneho pobytu medzi Vami, ale akosi som sa nevedel rozbehnúť. Všimli ste si, poniektorí, že od istého času prestalo do našich radov chodiť veľké množstvo stálych prispievateľov? Vám nechýbajú? Mne áno a veľmi! Pomyslel som si, že pred Vami „otvorím“ svoju dušu a v mojej rubrike, ktorú pracovne nazvem „Na jednu A-štyrku“, vyložím otvorene karty na stôl. Teraz však pôvodný impulz o nenávrativších sa mojich priateľov mením na milý podnet priateľky @45678 v komente k mojemu rcp „Fazuľkový prívarok à la lady Ann”. Odpoveď naň mám pripravenú už dávnejšie, ale nemám istotu, či sa ešte k nemu vráti a keď som sa snažil informáciu vložiť pod niektorý z jej receptov, zistil som, že ani v tomto smere neprerazím, lebo žiaľ nie je aktívna. Tak preto táto forma, ktorá dúfam, že ju uspokojí!
Samozrejme že sa mi za domovom cnie a veľmi! Slovák si vraj zvykne aj na šibenicu, ale keď ste odkazaní na „tunajších, vraj domorodcov“, to musíte prežiť na vlastnej koži. Zabudnite na slovanskú pohostinnosť, otvorenosť a aj keď sa to nezdá, i na úprimnosť. Že vraj Američania privítajú nového suseda s koláčom! He-He! Sťahoval som sa za vyše tucet rokov pobytu už štyri razy, ale máš ho vidieť. Ja sám som si susedov uctil našou várou i koláčikmi, či tortami, ktoré oni s radosťou, ale iba pred vstupom do ich domu, či bytu prijali, no často zabudli aj riad vrátiť. Pozdrav a aj fráza „how are you“ sú naprogramované a navyše neúprimné. Ak potrebujete bársakú pomoc, obráťte sa na niektorého z tunajších Afroameričanov. Doma je predsa len doma. Rád sa pozriem, ako žijú ľudia v ostatných kútoch našej spoločnej Matičky Zeme, ale aj „poddžubnutie“ lepšie padne od našinca, či už v mojej rodnej „vihodňarčiňe, … ta ňe?“, v ľubozvučnej reči regiónov okolo Banskej Bystrice, či v „tvrdšom západniarskom dialekte“. Aj košeľu som si nechal kúpiť v tzv. ÚĽUV-e a poslať sem. Jóóój a vôňa našich lesov, hôr, lúk a strání! To už je na dlhý román.
Zo Slovenska si určite donesiem, alebo nechám poslať ovčí syr, kravskú hrudku, oštiepky, parenice, či korbáčiky z Liptova a výrobky zo Zvolenskej Slatiny. Bez liptovskej plnotučnej horčice a sušených húb z okolia majich rodných Košíc, si svoju kuchyňu nedokážem ani predstaviť. Pozorne a veľmi opatrne „pašujem“ aj domáce klobásy a údenú slaninu. Pamätám sa na máj roku 2006, kedy som si vo svojej batožine „nenápadne“ niesol päť kilový pôlt vlastnoručne pripravenej a na slivkovom dreve vyúdenej slaniny a 5÷6 kg vlastnoručne pripravenej štvormäsovej klobásy. Infarktový stav nastal na O´Hare letisku v Chicago, kedy na otázku colníka, „sausage, bacon, kielbasa?“ som pokrútil hlavou a rozhodným hlasom „zameldoval“ NO! Máš ho vidieť. Obrovitý officier hravo zodvihol môj „napechovaný“ vyše 30 kg vážiaci kufor, otvoril ho a hrabol doň. Za chrbátom mal skoro dvojmetrový kontajner (a to viem „na betón“, pretože ja sám mám výšku 189 cm) s hrubogumennou oponou, do ktorého „per partes“ putoval aj môj „kontraband“. Mohlo ma tešiť iba to, že nebol som sám, ktorý takto dopadol. Inak pamätníkov odkazujem na film „Mortadela“ so Sofiou Loren a nováčikov alias greenhorn-ov snáď aj takáto ukážka poučí. Ale Vaši priatelia aj rodinní príslušnici pobývajúci tu v „krajine zázrakov a amerických snov” milú @45678 a Vás všetkých určite radi poinformujú o svojich potrebách, ktorými ich môžete obdarovať, aj keď uznám nie prekvapiť.
Tak majte krásne dni plné úsmevov dobroprajných ľudí a niekedy zas „do čítania“!