Aj vy by ste sa hanbili?

Môj muž je fajn, ale občas ani nie je, veď chlap...
Včera, bola sobota a ja pred nočnou som mala akýsi lenivý deň. Na obed špagety(deň pred bolo mäso a domáca knedľa), po obede som sedela na gauči a rozmýšľala, že popresádzam kvety, pár ich to už nutne potrebuje.Asi sa niektorí teraz čudujete, že som nevarila, nepiekla, neupratovala, keďže je tu Veľká noc. No, nič z toho som nerobila, ani nebudem, teda nie kvôli veľkej noci. Tú jednoducho odignorujem, nič mi to nerobí, že všetci ba...bla..., lebo ja nie som všetci. A pochádzam z rodiny, kde sa všetko to besnenie dodržiava, ale ja jednoducho nie. Tak som teda na balkón vyteperila prvého pacienta a než som sa pustila do presádzania, dostala som chuť popočúvať nejakú hlasnejšiu muzičku. Mávam ju tak raz za trištvrte roka. Tú chuť.Tak som teda dcére diktovala, čo má pustiť a ako hlasno. Bolo to dosť hlasno, lebo Guns, Heloween, Scorpions, a Bon Joviho mám najradšej nahlas.Dcéra si pridala niečo svoje, tiež pekne hlasno. Kvet som presadila rýchlo a utekala dnu. Aj napriek slniečku bolo dosť chladno. Manžel si dal najprv štuple do uší, čo vyfasoval proti hluku v robote, potom išiel von, niečo šprtal v aute odstavenom pod balkónmi. V našom aute, samozrejme. Po návrate zvonku mi povedal, že sa musel hanbiť, vraj nás počúvalo 200susedov. Dcéra hneď logicky argumentovala, že veď ako by mohli vedieť, od koho tá hudba ide? Ja, že keby prišiel niekto, že mu to vadí, tak to stíšim a nebola tu ani jedna z troch najbližších susediek(najmladšia má okolo 70r.), tak čo. A ďalej, nech si trhnú, veď keď raz ide hluk od nás, tak čo? Ináč sme tichá, usporiadaná rodina bez zvýšených zvukových prejavov. Čo už, keď to raz za čas na mňa príde?!