Učitelia nám zatajili nielen recept na túto delikatesu, ale aj neslávny koniec druhého veľkolepého výletu o týždeň. Ani sa im nečudujem. On sa totiž skončil - v krčme. A čo je horšie, študenti síce hodovali i popili ako bohatieri, len na útratu akosi nemali. Očitý svedok bol J . M. Hurban. Nechajme ho opísať túto udalosť.
"Ustrnutie a ľaknutie prvé, veľmi prozaické, nasledovalo pri príchode do hostinca, kde zhliadli sme nádherne prikrytý stôl; aspoň my mladší a zväčša chudobní šarvanci tak sme sa poľakali toho striebra, tých tanierov, tých pečených moriakov, že sme sa zaraz utiahli do záhrady ku stolíkom, chcejúc si pri klobásach a pive pochutiť v pomere ku svojim vreckám. Ale tu Ľudovít nám za pätami a volá nás ku stolu spoločnému. My vyhovárame sa na svoju kasu chudobnú, - reč, pravda, išla po latinsky, aby číhajúci posluhovia nerozumeli, o čo ide. Ale Štúr „nič nerobí," vetí, „len vy poďte, my budeme dnes všetci spolu obedovať."
Samozrejme núkať sa nedali, veď ich volal sám Štúr. Hodovali, spievali. Čím viac ich však začalo mátať, kto to všetko zaplatí. Dajme slovo opäť J.M.Hurbanovi: "Z rokovania potichmého vyšlo najavo, že pri nás niet toľko drobných, aby sme mohli smelo hostinskému do očú sa podívať; uzavreli teda naši vodcovia dvoch, Pavla Čendekoviča a Jaroslava Borika, poslať do Bratislavy pre peniaze, ale my ostatní mali sme len ďalej hostiť sa a veselo zabávať, tak aby nik nezbadal našu pravú situáciu."
Poslovia odišli, Štúrovci sa veselo zabávali ďalej. Dokonca si žarty začali robiť z prázdnych vreciek. Hostinský začal čosi šípiť. Preto sa mlaď slovenská pre istotu začala radšej po latinsky bavkať.
"V takejto trme-vrme zjavila sa tandem aliquando postava milá Čendekoviča a po introite práve spievanom „Ecce quam bonum", zanôtil starý Pavol: „Ten uhrovský kostelíček", a spievalo sa ešte búrlivejšie, ešte rozpustilejšie. „No ale teraz už dosť, bratia", končil komers Štúrov alter ego, „pod Devínom nie je miesto na komersy; komers si zakončíme u Steinmetzla. Viete, že ,U Steinmetzla pod lavičkou, tam sú plucery, a do smiechu sa pustila celá spoločnosť, zaspievajúc smiešnu pieseň do konca, medzitým čo Záborský a Borik robili poriadok s hostinským."
Takto sa skončil povestný výlet na staroslávny Devín. Väčším rúškom tajomstva je obostretá vychádzka, na ktorú radšej ani Hurban, ktorý niesol Šúrovi kotlík až pod hradné bralo, ani nespomína. Nečudo, lebo Štúrov guláš sa síce dal konzumovať, ale nie jesť.
Štúr získal recept od jeho bývalej veľkej lásky Adely Ostrolúckej. Guľáš mu iba raz navarila kňažná jeho veľkého srdca, len žiaľ slovenský velikán nebol práve v kaštieli, bo musel ísť ratovať národ, dlho ho ratoval, k Ostrolúckym netrafil, guláš skysol a Štúr ho ani neokoštoval. Zo slušnosti si však po návrate vypýtal od Adely recept s tým, že ho navarí aj svojim študentom.
Chcel by som vám ako prvým na vareche.sk predostrieť túto nesmierne brilantnú kulinársku špéciu. Úporne som ju prepísal zo zožltnútého rukou starosvetsky zaznamenaného receptu, ktorý sa mi onehdá, a nepoviem ani za Pána Boha odkiaľ, dostal do rúk.
Recept na gulaš a´ la Štúr. „Nahonobte sebe pou funta hovedzej nožini, pou funta cibule cibule, paradajka, dve zeleňje papriki, sol, poljevková ližica sladkej mleťej červenej papriki, poljevková ližica šťiplavej papriki mleťej alebo jedna až dve sušeňje šťiplavje papriki na jemno pokrájanej aj so semjenkamí, tri strúčiki cesnaku, tri poljevkovje ližice bravčovej masťi a voda.
Meso umijeme a pokrájame na večšje kocki. Cibulu nakrájame na jemno. Papriki pokrájame na prúžki a paradajku na mesjačiki. V hrnci rozohrejeme masť a cibulu restujeme temer do hňeda. Pridáme zeleňje papriki a paradajku. Restujeme chvílu spolu. Hrňjec sťjahňeme z ohňa a primješame červenú papriku. Prilejeme trocha vodi a vráťime na oheň. Na strednom plameňi šťavu vidusíme skoro až na tuk a podlejeme odťeraz už len horúcou vodou, abi sa ňeprerušiu var. Tento postup opakujeme ešťe trikrát. Pridáme meso, dobre zamješame a osolíme. Ked sa odparí šťava, prilejeme horúcu vodu a prikrijeme pokrjevkou. Dusíme do zmeknuťja mesa, za občasnjeho pridaňja horúcej vodi a premješaňja. Na záver pridáme prelisovaní cesnak a nacháme guláš prevoňať. Ňezahusťujeme ňičím. Hustota šťavi je podmjeňená rozvareňím cibule a ruosolovitosť šťavi dáva rozvarení glej z mesa. Preto guláš varíme z nožini. Podávame horúce s nadíchanou kňedlou, zemjakmi alebo len s krajcom dobrjeho chleba.“
Ak by ste sa nevedeli vysomáriť zo staroštúrovčiny, musím dodať, že Adela Ostrolúcka bola pravdepodobne nesmierna mrcha. Štúra totiž evidentne chcela zniesť zo sveta! Naložila mu na tanier riadnu dávku maďarského guláša, a to sa veru ani v dejinách nesmie! Keďže historické pramene cudne mlčia, ako dopadla devínska koštovka guláša, ktorý presne podľa receptu navaril pre svoju študenstkú družinu sám Ľudevít, je namieste domnienka, že asi preto išli o týždeň radšej do krčmy. Radšej ako keby sa vystavovali gastronomickému harakiry v podaní otca slovenčiny.
/Citované zo zožltnutého receptu na guláš Adely Ostrolúckej štúrovský guláš i zo spomienok J. M. Hurbana: Výlet na Devín./
Inak, priznám sa, že tento recept sa ešte pred "žltým zošítkom" objavil v pozostalosti Alexandra Petroviča, narodeného v Kiskőrösi, ktorý ho zdedil od svojej mamičky Márie Hrúzovej z Necpál, kde sa inak narodil v kaštieli, ale inom, aj predok Benjamina Franklina.
A do tretice - ten guláš je skutočne výborný, prerátal som si dnes funty na dekagramy a viete čo mi z toho vyšlo? Úplne geniálny maďarský guláš! Už teraz chápem, prečo sa Alexander Petrovič napriek slzám svojej matky stal Sándorom Petőfim, a Štúrovci po ochutnaní tohto jedla išli o týždeň ostentatívne radšej do krčmy... :o)))))
Myslím si, že keby nám a vlastne všetkým študentom v škole povedali pravdu takýmto štýlom, tak si to všetci do konca života pamätáme...
:-))
www.stur.sk/osoby/marie.htm...
Snes se nade mne, bodrá laštovice,
ty rychlokřídlá prostor poselkyně,
Zanes mé city tam k břehům Orlice,
kde milená se baví vlastenkyně!
Ale ten Záhorský - Štúr urobil dobre, lebo Marie sa vydala za nemeckého lekára a mala s ním 16 detí. Hihi, už chcem vidieť Ľudevíta Š. s cumlom v zuboch ako po celý život pri tom množstve potomkov vymieňa plienky a serie na národ! Radšej varil Petrovičov guľáš!
vraj aj na tú nešťastnú poľovačkku išiel podnapitý z nejakej modranskej pivnice kde mienili večer robiť diskotéku a šnupať marišku. Len sa mu noha pošmykla v jarku a sám seba postrelil - teda zasamovraždil !
Ale nic mi nebranilo aby som mojho frajera prehovorila na to, ze mu brada naramne pristane a stastlivo ju nosi dodnes, hoci farba vlasov davno uz havrania nie je. = a poriadne si ma rozosmiala aj s tymi nafuknutymi vrecami, zivo si to predstavujem.