spomenula som si na moju, vtedy ešte malú sesterničku.
Bola vo veku, keď deťom robí problémy povedať "r", teda bola
naozaj maličká.
Vykupovača sme volali krátko a zrozumiteľne - kožkár.
Raz dobehla a tisla našu starkú do komory.
"Stalká, schovaj sa, lebo stalé belie!"
Hlásenie kožkára, že kožky, kože a staré perie rozumela: "Kožky,
kože, staré berie."
Dnes je už sama viacnásobnou starou mamou, kožkári po mestách
nechodia, takže vnúčatká ju nemusia chrániť tak, ako ona svoju
starkú.
Aj u nás minule bol vykupovať "stalé pelie" a rozmýšľala som na čo mu asi bude? Načo sa vykupuje staré perie?
Ešte kožky chápem, ale staré perie, čo sa dá z neho urobiť? Staré periny, paplóny......?
Chápem že si dám vyčistiť svoje vlastné perie, to za socíku bežne robili v komunáli a dokonca som videla cez sklo ako sa to tam perie, suší a nasypali mi moje vlastné vyčistené perie do mojej prinesenej návliečky. Ale neviem či by mi chutilo spať pod starým perím(aj keď vyčisteným) po chorých ľuďoch.........
@hubata , kedysi sa hydinárskych závodoch spracovávalo okrem husacieho aj slepačie a kačacie perie. Keby si na vlastné oči videla ako to perie vyzeralo pred tým, ako sa dostalo do práčky, tak by ti také od kožkára asi pripadalo v poriadku. Vždy som sa čudovala ľudom, čo kupovali paplóny a vankúše z priemyselnej výroby, u nás len domáce perie a paplóny doma šité. Keď sme vážili peria do papierových vreciek, aby v každom štvorčeku bolo rovnako, bol ho plný byt. Ako dobre, že už perie nepotrebujeme, naše paplóniky sú oveľa pohodlnejšie ako perina a do práčky ich strčím, kedy si zmyslím.
Páni moji, kde sú tie časy! A tak ma napadlo, že by to dnes bola dobrá živnosť - dalo by sa prežiť. Enem toho koníčka - ako atrakciu, nejaký ten rebriňák, s akým chodievali a poďho po dedinách, pomaličky krok za krokom. A pekne vykrikovať - pri dnešnom vyhadzovaní všeličoho z chalúp do kontajnerov a vedľa nich hlavne, za jeden deň by si vybral "Handrláčik" dosť železa, či iných vecí, čo by mohol speňažiť. A bol by atrakciou, i odfotiť by sa s ním deti mohli, aj dospelí a a j za to by si zapýtal nejaký ten cenťáčik. Len by bolo horšie, keby s tou kobylkou kráčal po preplnených cestách, to by tak musel chodiť kolom obeda cez víkend, keď sú ulice prázdnejšie :))))
Tichá poobedňajšia ulica, slnko sa nakláňa k horám , ale večer ešte neprichádza, lebo vprostred leta sú dni dlhé a keď sú prázdniny i sliepky dlhšie po dvore behajú. I my ,decká sme mali udelenú výnimku - môžete sa hrať, ale ďaleko od domu neodchádzajte a kto nepríde o siedmej k večeri - pôjde hladný spať. Tak nám mama vždy prstom hrozila, schúlená za šijacím strojom , ktorý hrkotal každý deň do neskorého večera.Hrrrrr, hrrrrr, hrrrrr...... monotónny zvuk starej Zetiny nás uspával každý večer. Keď mama došila, mali sme už odsnívaný kus svojho sna.
V jeden letný podvečer narušil ticho našej ulici prichádzajúci drevený voz, naložený do prasknutia, ťahaný biednym koníčkom. Hore na voze sedel postarší muž, medzi zubami stískal fajku a strapaté čierne fúzy budili rešpekt.
" hrnceeee, tanýrky, staré cíchy, hodziny,motyky,šecko čo máte doneste, vymeným za inšé, čo sa vám len bude lúbit..." silným hlasom oznamoval svoj príchod. Postupne sa brány na domoch otvárali, gazdinky vychádzali a veru každá jedna podišla k vozu a začala sa prehŕňať v kope toho haraburdia, kde na jednej kope naozaj ležalo všetko to, čo muž s fajkou vykrikoval. Nestávalo sa to často, handrláčik prichádzal raz-dva razy do roka.A v každej domácnosti sa našlo vždy dosť vecí, ktoré sa dali vymeniť za niečo iné . Výmenný obchod bez platenia , na princípe - ty dáš mne , já dám tebe, ždycky sa dohodneme.
Mama otvorila skriňu v spálni a vytiahla pár návlečiek na periny a z komory vyniesla jednu starú duchňu. Handrláčik odborným okom prezrel obe veci a ledabolo ich hodil na voz :"Paninko, vyberte si nečo, čo by sa vám hodilo..." Nepamätám si, či sa mame niečo z toho vozového sortimentu hodilo, ale jedno si pamätám veľmi dobre. V kúte voza bol položený na kope handier krásny hrnček, bol jediný, stratený medzi miskami, taniermi a niekoľkými malými soškami anjelikov, jeleňov s parohami a polievkovými misami.
"Čo sa ti tam páči? " spýtala sa ma mama, keď videla, ako stojím vylezená na drevenom kolese voza .Handrláčik ako keby vedel, na čo sa dívam, načiahol rukou a bez slova mi to podal do ruky.
Dostala som krásny červený hrnček s bielymi bodkami, a bol iba môj.
Koľko rokov už ubehlo, a ja som krajší hrnček nikdy v živote nevidela, ani keď bol červený a mal biele bodky.
P.S. jedna spomienka z môjho blogu - prepáčte, že je dlhá :(
A aj ja som si bola kedysi vždy istá pravopisom a teraz sa niekedy pozastavím sama nad sebou, ale asi nám to už naše šediny prepáčia. Nech sa ti darí a všetko najlepšie do života ti praje fialka49.
Danielas - mám nespočetne príbehov z dvadsaťročnej praxe, vedela by som o nich písať, boli veselé, ale prevažovali smutné veci, osudy mnohých ľudí poznačili svojím spôsobom mnohokrát aj moje myslenie, v rozhodovaní, či súdení vecí a hlavne ľudí. Pretože život je taká krehká vec, že ani sa nenazdáš a môžeš byť oboma nohami úplne inde, kde by si si si ani v najtajnejších snoch neprial byť. Ale ešte o tom nechcem písať, ešte sa mi to zdá byť príiš čerstvé.
"A kožkár ma aj tak nevezme, ja som s ním kamarátka, on mi dáva prstene."
A bolo po strašení!
Fijalka, myslíš tento druh, čo mám na obrázku? Tak to by som veru chcela aj ja také žlté. Je to vďačná rastlinka, dostala som ju od môjho kamaráta z Čiech, ktorý je sám, nikdy sa neoženil, zlé jazyky o ňom šuškali, že je INAČÍ, vraj preto... Je to taká zvláštna postavička, vyzerá ako indián, má vlasy dlhé niže pliec, nosí ich vždy do gumičky, rád si vypije, ale veľmi dobre vie rozprávať vtipy a vie nás vždy zabaviť. Preto nikdy, keď sa u kamaráta Jožka ocitneme na pár dní, Rudko nesmie chýbať. A ten keď sa dozvie, že přijeli Slováci, tak už aj chystá nejaký črepník, alebo semená / raz mi dal indické vokurčičky/, aby ma mohol obdarovať. Tento piatok bude sklamaný :((( Môj dzedko Al Rašid išiel na týždňovku bezo mňa.Ale tuším, že možno niečo pošle po dzedkovi. Keď nič zelené v črepníku, tak aspoň pozdrav na karte, nejakú tú jeho báseň s pozdravom.
Ku tvojmu kamarátovi: ľudia sú mnohokrát zlí v tom, že radi ubližujú tomu, kto sa nesmeje, nenadáva, neklebetí spolu s nimi, je svojský vo svojom spôsobe života. A preto si ho radi vezmú na paškál, vynesú nad ním krutý ortieľ, ďalší sa toho chytia a nestarajú sa, čo spôsobujú. Pritom ani nemusí alebo ani nie je dotyčný "inačí".
Svoje deti som vždy viedla ku rešpektovaniu každého a aby sa z nikoho nevysmievali, lebo nevieme nikto, ako rýchlo sa môžme aj my sami ocitnúť v podobnej situácii aj bez vlastného pričinenia.
Mojej dcére (bola vtedy tretiačka na základnej škole), do pamätníčka napísala kostrbatým písmom jej spolužiačka: "Lucka, mám ťa rada, lebo iba ty na svete sa mi nevysmievaš. Ani moja mama ma nemá rada."
Keď mi to dala dcéra prečítať, prišlo mi do plaču. A možno z takýchto dôvodov sa niektorí uzatvoria do seba, nepripustia si k sebe nikoho a stanú sa nepochopiteľní a nepochopení čudáci pre okolie.
Rudla, ako ho voláme je ale z iného cesta, vraví sa po dedine , že je vraj gay. Neviem, nikdy sme to z jeho správania nepostrehli. Chová sa ku každému rovnako, enem mňa má akosi radšej :) Ktohovie, čím to je. Keď sme ešte pred pár rokmi boli na týždeň u kamaráta Jožiho, bývali sme ako vždy v hornej manzardke rovno pod strechou domu. Viedli tam starodávne točité schody , na dverách ktoré majú hádam aj sto rokov majú podnes pôvodnú kovovú kľučku, akú už nevídať. Tam je v tej izbičke ako v raji. Môžeš sa dívať z okna dolu susedom do dvora. Hneď oproti bývala susedka Bláža. Veselá ženská, ktorá si na prízemí poschodového domu spravila z jednej veľkej miestnosti akože bufet, či krčmičku, či ako to nazvať. Lebo tam nebolo len fľaškové pivo, ale tam v jednom kúte bolo ELEKTRO, v druhom DROGERIA, v treťom CUKR a SÚL, a spoza pulta sa predávalo to, čo z dedinčanov potreboval. Táto dedinka ne je síce tak malá, ale donedávna mala 24 rodinných domov, takže ľahšie bolo vymenovať ich priezviská, ako spočítať obyvateľov: U Prúšu, U Sedlákú, U Brouskú, a tď...
A tak sme si každý letný podvečer u Bláži sadli na pívo, nebo - li , kto chcel na panáka...A čo bolo na tom nahzaujímavejšie, každý chlap z dediny tam mal svoje miesto - svoju stoličku. Keď som sa tm každým rokom vracala, aj mi to bolo smiešne, reku, očúvajte chlapi, veď vy ste tu takisto ako keď sme vás opúšťali minulý rok.
Tam bolo vždy veselo, hlavne keď prišiel Rudla, ten keď pustil "svou řeč", málokto mal šancu skočiť mu do huby. A vedel zabávať, i zaspievať si. Tam u Bláži to bol iný svet, akoby vystrihnutý z vymysleného románu, tam sme si boli všetci rovní, či to bol" sedlák nebo pán podnikatel".
Keď sa náš pobyt končil, mali sme sa poobede zísť u Bláži "na rozloučenou". Rudla sa na to tešil a chystal mi dárek. Aj sme tam boli, ale akosi som sa necítila dobre, tak sme si išli obaja aj s dedkom skôr ľahnúť hore do manzardky. No a Rudla nedorazil včas. Akosi mu to v ten podvečer trvalo dlho, kdesi sa zadrel, dal si pivko v hornej krčme, potom ešte doma a hádam si aj pospal. Videla som ho, ako sedí pod parazólom u Bláži a vraví jej: Blážo, hoď ještě jedno chlazené...A stále sa jej pýtal, či Hanička už nepřijede... a že možná ještě zaskočí... a dej mi ještě jedno chlazené... Bláža asi za hodinu stratila trpezlivosť a milého Rudlu posielala domov. Jasné, už sa aj balil, ale "hoď mi ještě jedno chlazené..."
Dívali sme sa s dedkom okienkom dolu, ako Rudla "popad kolo", postavil sa pod náš dom a začal mierne knísajúc spievať áriu z Rusálky bledé....No ale Rusalka sa v okienku neukázala, tak to asi po desiatich minútach vzdal a vyšiel na prázdnu nočnú hradskú. Ešte asi desať ďalších minút sa jeho spev ozýval nočným ozónom nad strechami domov, než Rudla konečne dorazil "dom".Než sme s dzedkom odcestovali, zašla som za Blážou, a napísala som mu pre zmenu ja básničku na pohľadnicu, ktorú tam Bláža predávala. Netrvalo dlho, Jožka so ženou prišli k nám a priniesli mi inú pohľadnicu dedinky aj s básničkou a indické vokurčičky k tomu.
No jooo, Rudla bude stuhlej, když Haničku v pátek neuvidí!
Aj keď som ju nepoznala, prajem jej ľahké odpočívanie.
Deň pred odchodom domov si celá partia zasadla na dvorčeku a keď bolo okolo jedenásť hodín večer, zazvonil mi telefón. A to bol náš kamarát Jiřík, Blážin manžel.
"Ahoj Aničko,jak se máš ...." a rozhovor sa viedol v duchu Jirkovho dlhého monologu a medzi iným mi kričal do telefónu:Aničko, srdíčko, já ti chci říct, že Vláďa přijede zítra domú, prosím tě, buď naňho hodná, je to strašne prima chlap, von ti vúbec nic nepije... až se nám to přestalo líbit... prosím tě, buď naňho hodná jo? Poslouchá, nedělá nic špatnýho, je to zlatej kluk... A Aničko, prosím tě není tam u vás nějaká volná, hodná a hezká bába pro mně?"
Ja som zrovna sedela vedľa mojej maminky a tak som mu hneď ochotne odpovedala:" To víš, Jiříčku, pre teba všetko. Zrovna jedna bába vedľa mňa sedí a ona je tak strašne hodná...a zrovna sa vykúpala, vieš aká je hezká "
Nakoniec som mu povedala, že je to moja mamina. Tento žart vzal zvesela,aj ostatní, môjho dedka som počula, ako sa smeje a nakoniec som poprosila Jiříčka, aby môjmu dzedkovi za mňa dal "pusu cez celú hlavu".
Len som začula veľké mľasknutie a potom Jirko zakričal: aničko stalo se...
Keď sa môj dzedko vrátil domov, tak mi dopovedal, ako to všetko dopadlo. Vraj keď zložil mobil, začal Jirko spievať:"Žáááádna není taková, jako Anka Vladkova..." a to asi päťkrát dokola, ostatní sa pridali a zabávali sa ešte asi do polnoci.
Potom sa už mierne pripitý rozplakal a môjmu dzedkovi povedal:" Vláďo, už mi dávno nikdo tak hezky, prej Iříčku neřekl a teď tvoje Anička..."
Ja som tušila, že sa mi niekedy v noci ozve mobil. Pretože ešte keď Bláža bola medzi nami, toto bol jej výmysel. Keď sa blížilo k polnoci, a niekedy i neskôr, Bláža vzala mobil a opýtala sa:" Jo, decká, kemu zavoláme? Sme tady všichni? Jo, dem volat tomu, gdo tady není". A už to išlo: "Haloooooo, haloooooo, slyšíš mně? Neříkej, ty už spíš? Ne, ne, ne, nic se nestalo, mi jenom tady sedíme a spomněli sme si na tebe, tak tě srdečne zdravím, taky, Jirko,taky Joška, Vierka, Valda,Danka, Míla, ... decká hlaste se, gdo je ještě tady?"
Zažila som si týchto telefonátov zopár, vždy, keď môj dzedko putoval do Čiech bezomňa, vždy som sa na to večer pripravila, že niekedy vprostred noci bude zvoniť mobil.
Už sa to dávno nestalo, a dzedko mi povedal, že po tej dlhej dobe, čo naša Bláža odišla, bolo toto po prvýkrát.
Vlastne, takto sme si ju pripomenuli, akoby sa staré časy vrátili späť.
P.S. Páni, aj by som bola zabudla, včera som sedela u maminy a každodenné naordinované hranie žolíkov zrazu prerušil hlasný zvuk z ulice: Péri, kosci, železoooo.... vykupujem aj staré obrazy... "
A že jaká náhoda! Ale ja-káááá?!?!
A teraz práve končí na našom amfiku tuto ľa hneď pred domom koncert Miška Dávidovie. Non stop..... já chci žít nonstop.....Cééééčka, céčka.....no nezaspomínaj si na časy, keď som brala život automatikcy tak, ako ho každý deň priniesol. Až dnes má táto pesnička pre mňa tú správnu šťavu ... Hm, já chci žííííít non stop, aspoň takových nejmíň"... :(((