"Stalká, schovaj sa!"

fialka49 - fotkafialka49, 15. júna 2012
Dnes, keď som počula hlas vykupovača kožiek a starého peria,
spomenula som si na moju, vtedy ešte malú sesterničku.
Bola vo veku, keď deťom robí problémy povedať "r", teda bola
naozaj maličká.
Vykupovača sme volali krátko a zrozumiteľne - kožkár.
Raz dobehla a tisla našu starkú do komory.
"Stalká, schovaj sa, lebo stalé belie!"
Hlásenie kožkára, že kožky, kože a staré perie rozumela: "Kožky,
kože, staré berie."
Dnes je už sama viacnásobnou starou mamou, kožkári po mestách
nechodia, takže vnúčatká ju nemusia chrániť tak, ako ona svoju
starkú.
@zareaguj


Diskusia k článku

domci4
:D hehe, ako som sa zasmiala a milo pousmiala :)
hubata
Cháá-chá-chááááá, aká zlatá hláška! Deti sú neskutočne milé.

Aj u nás minule bol vykupovať "stalé pelie" a rozmýšľala som na čo mu asi bude? Načo sa vykupuje staré perie?
Ešte kožky chápem, ale staré perie, čo sa dá z neho urobiť? Staré periny, paplóny......?
kuchticka
Stare perie sa da vycistit (vyprat) a pouzit na paplony. ja mam dva velke paplony z domaceho peria, ktore som sem doviezla z Ceska. Su velmi plne a je pod nimi horko a naviac su kratke (manzel dlhan), tak sa ich chcem zbavit a neviem ako. Do odpadu je mi to dat luto a podarovat neviem komu nieco stare. Co s tym? V Cesku som si robila paplony sama, ale tu nemam take podmienky a ani sa mo nechce.
hubata
@medulienka : nepredaj, ešte sa s ňou dajú umývať okná ......

Chápem že si dám vyčistiť svoje vlastné perie, to za socíku bežne robili v komunáli a dokonca som videla cez sklo ako sa to tam perie, suší a nasypali mi moje vlastné vyčistené perie do mojej prinesenej návliečky. Ale neviem či by mi chutilo spať pod starým perím(aj keď vyčisteným) po chorých ľuďoch.........
sovka62
Milená vnučka, bála sa o babičku.....
@hubata , kedysi sa hydinárskych závodoch spracovávalo okrem husacieho aj slepačie a kačacie perie. Keby si na vlastné oči videla ako to perie vyzeralo pred tým, ako sa dostalo do práčky, tak by ti také od kožkára asi pripadalo v poriadku. Vždy som sa čudovala ľudom, čo kupovali paplóny a vankúše z priemyselnej výroby, u nás len domáce perie a paplóny doma šité. Keď sme vážili peria do papierových vreciek, aby v každom štvorčeku bolo rovnako, bol ho plný byt. Ako dobre, že už perie nepotrebujeme, naše paplóniky sú oveľa pohodlnejšie ako perina a do práčky ich strčím, kedy si zmyslím.
cistinka
:-) si mi pripomenula jeden zážitok, ktorý nám deťom rozprávala nedávno moja 80 ročná maminka: U nás na Záhorí chodil po dedine jeden obuvník, čo mal vadu reči, nevedel vysloviť "S" a voli ho Polda. Zrejme bol Leopold, nie policajt :-) srandovný čudák zbieral po domoch topánky a opravené vrátil o týždeň nazad. Keď raz po týždni zabúchal u nás na bránu, kričal: "Tetinko donétel tem vám trevít" preklad:(tecinko donésel sem vám strevíc).......a moja mama sa pýta: "Poldynku a co sem dúžná?" ...a Polda: " Enem pjet korún, lebo jeden tem tratiu" ...preklad: (eném pjet korún, lebo jeden sem stracil) ....
arasidka
Háááándry, koooooosci, žeeeelezooooo.... vykupujem staré cíchy, péry,aj dzeravé hrnceee.....
Páni moji, kde sú tie časy! A tak ma napadlo, že by to dnes bola dobrá živnosť - dalo by sa prežiť. Enem toho koníčka - ako atrakciu, nejaký ten rebriňák, s akým chodievali a poďho po dedinách, pomaličky krok za krokom. A pekne vykrikovať - pri dnešnom vyhadzovaní všeličoho z chalúp do kontajnerov a vedľa nich hlavne, za jeden deň by si vybral "Handrláčik" dosť železa, či iných vecí, čo by mohol speňažiť. A bol by atrakciou, i odfotiť by sa s ním deti mohli, aj dospelí a a j za to by si zapýtal nejaký ten cenťáčik. Len by bolo horšie, keby s tou kobylkou kráčal po preplnených cestách, to by tak musel chodiť kolom obeda cez víkend, keď sú ulice prázdnejšie :))))
evanaaa
Ja sa tiež na to pamätám, aj keď som bola ozaj malá a nebolo to ani na dedine, ale u nás, v Bratislave, bývali sme na Zámockej ulici, hrad nebol ďaleko, domčeky boli malé ( škoda, že to všetko zbúrali, mohli sme aj my mať "Zlatú uličku"), a presne ako píše @ara šidka, vykrikoval a niekedy ale ponúkal výmenu - za staré handry sliepku, čo nebolo zlé. Boli to roky 50-te a tiež chodil aj drotár, dróóótovať hrncee- pamätám, že aj nám jeden zadrátoval a vydržal dlho. Boli časy, boli.......
sylvinka
@evanaaa ,moja babička tiež bývala blízko hradu, na Zukermandli...a máš pravdu, je večná škoda,že to všetko zbúrali. Dnes už synovi len zo starých fotiek ukazujem uličky podhradia, či synagógy :-(, no čo už...hoci som to nezažila, pri pohľade na staré fotky,je mi to ľúto.
arasidka
Handrláčik ideee......
Tichá poobedňajšia ulica, slnko sa nakláňa k horám , ale večer ešte neprichádza, lebo vprostred leta sú dni dlhé a keď sú prázdniny i sliepky dlhšie po dvore behajú. I my ,decká sme mali udelenú výnimku - môžete sa hrať, ale ďaleko od domu neodchádzajte a kto nepríde o siedmej k večeri - pôjde hladný spať. Tak nám mama vždy prstom hrozila, schúlená za šijacím strojom , ktorý hrkotal každý deň do neskorého večera.Hrrrrr, hrrrrr, hrrrrr...... monotónny zvuk starej Zetiny nás uspával každý večer. Keď mama došila, mali sme už odsnívaný kus svojho sna.
V jeden letný podvečer narušil ticho našej ulici prichádzajúci drevený voz, naložený do prasknutia, ťahaný biednym koníčkom. Hore na voze sedel postarší muž, medzi zubami stískal fajku a strapaté čierne fúzy budili rešpekt.
" hrnceeee, tanýrky, staré cíchy, hodziny,motyky,šecko čo máte doneste, vymeným za inšé, čo sa vám len bude lúbit..." silným hlasom oznamoval svoj príchod. Postupne sa brány na domoch otvárali, gazdinky vychádzali a veru každá jedna podišla k vozu a začala sa prehŕňať v kope toho haraburdia, kde na jednej kope naozaj ležalo všetko to, čo muž s fajkou vykrikoval. Nestávalo sa to často, handrláčik prichádzal raz-dva razy do roka.A v každej domácnosti sa našlo vždy dosť vecí, ktoré sa dali vymeniť za niečo iné . Výmenný obchod bez platenia , na princípe - ty dáš mne , já dám tebe, ždycky sa dohodneme.
Mama otvorila skriňu v spálni a vytiahla pár návlečiek na periny a z komory vyniesla jednu starú duchňu. Handrláčik odborným okom prezrel obe veci a ledabolo ich hodil na voz :"Paninko, vyberte si nečo, čo by sa vám hodilo..." Nepamätám si, či sa mame niečo z toho vozového sortimentu hodilo, ale jedno si pamätám veľmi dobre. V kúte voza bol položený na kope handier krásny hrnček, bol jediný, stratený medzi miskami, taniermi a niekoľkými malými soškami anjelikov, jeleňov s parohami a polievkovými misami.
"Čo sa ti tam páči? " spýtala sa ma mama, keď videla, ako stojím vylezená na drevenom kolese voza .Handrláčik ako keby vedel, na čo sa dívam, načiahol rukou a bez slova mi to podal do ruky.
Dostala som krásny červený hrnček s bielymi bodkami, a bol iba môj.
Koľko rokov už ubehlo, a ja som krajší hrnček nikdy v živote nevidela, ani keď bol červený a mal biele bodky.

P.S. jedna spomienka z môjho blogu - prepáčte, že je dlhá :(
irenaw
malá zlatá, bála sa, že jej odnesú babičku :-).
irenaw
@cistinka tvoj zážitok mi pripomenul jeden, na ktorom sa smejeme dodnes. ešte sa platilo v korunách. bola som na trhu niečo kupovať a pýtam sa koľko platím. pomenší predavač z ďalekej krajiny hovorí: "ťicať." z toho som nebola múdra, pýtam sa ešte raz: "tridsať alebo štyridsať?" a predavač zase: "ťicať." dodnes neviem koľko som vtedy platila :-)
arasidka
Xenoclea, ak chceš, tak si otvor: navraty.blogspot.com , alebo usmevneivazne.blogspot.com. Píšem si tam z dlhej chvíli moje spomienky. Ak klikneš dolu vpravo na Staršie príspevky, dostaneš sa až na začiatok. Teraz som trošku prestala, lebo mám veľmi veľa povinností , jedna je leto, k tomu denne opatrujem maminu, robím jej spoločnosť a keď prídem domov, doháňam zameškané a hneď je tu večer. A to ma už premáha únava.
arasidka
irenaw, díky. Poznáš to, sú ľudia, ktorí nemajú radi ďalekosiahle príspevky, už som to nejedenkrát pocítila na vlastnej koži.A nedávno i slovne - nie za dĺžku textu, ale za jeho obsah. Jednoducho sa mi mne neznámy človek vysmieval a ironizoval istý čas. Nie , že by ma to odrovnalo načisto, ale ešte stále som z toho znechutená.
irenaw
@arasidka toto nepochopím. nútila si niekoho, aby to čítal? mnohokrát majú ľudia problém sami so sebou a takto si to ventilujú. nedaj sa.
arasidka
irenaw, rozhodne sa nedám od toho odradiť, všetky tie príbehy sú adresované konkrétnym ľuďom, na názore tých, čo sa im to nepáči mi nie že nezáleží, človek sa učí a nájde chyby i prostredníctvom ich kritiky, ale majú jednu možnosť, ak ich to neoslovilo, nech to nečítajú. Ja aspoň tak robím . A teraz vypínam toto hltadlo času, čerešne sú zavarené, ide sa spať.Dobrú noc
arasidka
mama3chlapov, :)) ďakujem, všetko to, čo píšem je za obdobie od 52 . - 64 . roku - ako to znie divne - ale minulého storočia .Svoje písanie realizujem formou rozprávania, aká spomienka ma napadne v hlave - hodím ju hneď do klávesnici, niekedy obsah textu ani poriadne nekontrolujem a až keď to odpálim, zistím, že sú tam chyby v textoch, a niekedy aj dáke pravopisné. A to je švanda, pretože pravopis bol u mňa prioritou číslo jedna - i za čias študentských a aj v práci, kde som pracovala, pretože tam písanie bolo gro celej roboty. A fakt sa občas pozastavím nad tým, ako môžem niekedy spraviť hrúbku. Doteraz som ešte na to nenašla odpoveď.Je pravdou aj to, že pre presnosť výpovede niektorého človeka som musela písať presne to, čo ten človek povedal - foneticky a bolo to nejedenkrát tak " po našem - jak ci huba naróstla", alebo to bol človek inej národnosti ale snažil sa hovoriť po slovensky , i to boli zaujímavé veci...Tak som prišla k zaujímavým a úsmevným "novým slovenským výrazom" - napríklad : Hat - ten vyšívaný plot... / pletivový plot/, a iné, Vlastne, moja väčšia časť života bola písanie a o písaní a "furt enem to klapi-klap... A neopustím to ani na staré kolená :))) Mne by to klapi-klap chýballo.
fialka49
arašidka, nedaj sa znechutiť. Píš a píš, veď ani televíziu, či rozhlas nikto nepozerá, či nepočúva, keď nechce. Príbehy, ktoré by si opísala a zakomponovala do krásnej formy, akú ty vieš svojim zážitkom dať s použitím fonetiky a k tomu tak,že "výpoveď niektorého človeka som musela písať presne tak, čo ten človek povedal - foneticky a bolo to nejedenkrát tak " po našem - jak ci huba naróstla", alebo to bol človek inej národnosti ale snažil sa hovoriť po slovensky , i to boli zaujímavé veci...Tak som prišla k zaujímavým a úsmevným "novým slovenským výrazom" - napríklad : Hat - ten vyšívaný plot... / pletivový plot/, a iné", to by bolo fantastikuš čítanie. Už sa teším na tvoje príspevky.
A aj ja som si bola kedysi vždy istá pravopisom a teraz sa niekedy pozastavím sama nad sebou, ale asi nám to už naše šediny prepáčia. Nech sa ti darí a všetko najlepšie do života ti praje fialka49.
danielas
Len píš Arašidka, máš taký dar, že vieš pútavo, zľahka, výstižne a aj vtipne písať. Rada čítam Tvoje myšlienky a popritom aj ja spomínam...
arasidka
Fialka, inšpirovala si ma tými kvetinkami, po dlhej dobe mi začína kvitnúť fialka. A tak som si zmenila avatar, nie je to síce záber môj vlastný, našla som si to na internete, ale presne takto mi kvitnú africké begónie na balkóne už tretím rokom a stále bohaté na kvet.
Danielas - mám nespočetne príbehov z dvadsaťročnej praxe, vedela by som o nich písať, boli veselé, ale prevažovali smutné veci, osudy mnohých ľudí poznačili svojím spôsobom mnohokrát aj moje myslenie, v rozhodovaní, či súdení vecí a hlavne ľudí. Pretože život je taká krehká vec, že ani sa nenazdáš a môžeš byť oboma nohami úplne inde, kde by si si si ani v najtajnejších snoch neprial byť. Ale ešte o tom nechcem písať, ešte sa mi to zdá byť príiš čerstvé.
rea1
@sovka62 , na to váženie a sáčkovanie peria do paplónov sa dobre pamätám. ale ja som mala zlepšovák - aby sa mi nezaperil celý byt, starú šlapaciu singerku moju milovanú som si aj so všetkým ostatným potrebným nasťahovala do kúpeľne a nikto mi tam nesmel vliezť, kým nebol paplón hotový. :-))
arasidka
ajajaaaaaaj, zlaté časy, keď som mal maminu šlapaciu Zetinu, nebol problém nielen s poduškami, ale môj syn si na nej vedel prešiť aj pokazený zips na rifliach, poflekovať si diery ... to dokázali tie staré mašinky. Aj teraz som prepásla jednu príležitosť, mám ani nie tak starú perinu , je to asi päťročná, ale je taká ťažká, plnú peria, skôr by som z nej chcela spraviť aspoň dva paplóny a aspoň jednu podušku. Zetinu už síce nemám, ale prišla som na náš rínok, keď práve "čiščiči péra" odchádzali. Aj my povedali, že nech prídem za nimi do druhej dediny, že tam budú týždeň, ale som na to hodila bobek. Že to nehorí. A tak mám perinu odloženú a čakám na vhodnú príležitosť.
medulienka122
arašidka, teraz som len natrafila na tvoje zážitky, na moju veľkú škodu. Aspoň sa mám na čo tešiť, keď si prídem oddýchnuť od kuchyne. Si studnica nevyčerpateľných vtipných smutných, veselých zážitkov. Ja viem ako to "dobre" padne, ak ťa niekto uzemní, ja som takú dostala od jednej našej milej varecháčky, že som sa zariekla, že "nikdy viac"! Tebe prajem veľmi veľa chuti do písania!!!
slnecnicovka
Ja mám zistené, priamo od ,,kožkára", že to staré perie používajú na výrobu spacákov...
marcy
málo kto vie,že udržiavané perie ,sem-tam ODBORNE vyčistené vydrží aj 100 rokov bez problémov,hreje a dobre poslúži,presne ako ako domáca masť atď......bohužiaľ,my doma sme sa priskoro vzdali kvalitného domácky,pracne páraného peria v prospech dutého vlákna......čím som staršia,tým som zimomravejšia,na paplón duo sen si dávam výlučne flanelové posteľné prádlo a tepľúčke pyžamo....až na zopár extra teplých dní sme na severe akoby v inom štáte oproti juhu Slovenska.....vetrovky do extrémneho počasia šijú z jemného páperička,ktorým sú v hniezde chránené drobce ( doslova sú to vyberači hniezd ).... jedna pani,čo nám striha psíka zberá z pudlíkov vlnu pre žienku,ktorá pletie ponožky pre horolezcov.....naši predkovia všetko prírodné vedeli zužitkovať vo svoj prospech, reklamy majú silnú moc ovplyvniť človeka :-(
marcy
P.S. dodnes máme mocné kvetované taniere za zajačie kožky,ktoré oco vymenil :))
matata1
@arasidka prosíííím, prosíííím len pokračuj v písaní svojich príbehov na svojom blogu aj tu na vareche. Vieš človeku pohladiť dušičku a v dnešnej dobe je to vzácnosť. Veru, neraz si mi pripomenula moje detstvo a vohnala si mi slzičky do očí.
matata1
Práve som si spomemenula na jednu príhodu, ktorú často spomínal. V dedine mali jedného chlapca, ktorý mal tiež nejakú rečovú vadu. Mama ho stále strašila kožkárom, že keď bude robiť zlobu, tak ho zoberie. Raz sa blížil kožkár a on chudáčil utekal cez celú dedinu s krikom: "Už idú pe méj, pe to ko" (preklad: Už idú pre mňa, pre to sklo - predtým totiž rozbil sklo na okne, a bál sa chudáčisko, že ho kožkár odnesie). Teraz trošku z iného súdka: Raz si ako chlapci opekali slaninku, keď tu zrasu spusti plač: "Na jaju mi, na jaju mi" (preklad: Na hlavu mi), ale nikto nevededel, čo sa deje. Vtedy chlapci mali hlavy dohola, len keď mu na tej holej začali navierať pľuzgiere, vedeli čo je vo veci. Totiž ako si odkvapkávajúcou mastičkou zo slaninky mastili chlebík, niektorý z nich mu tú horúcu masť nakvapkal na hlavu. Vtedy chlapci mali hlavy dohola, len keď mu na tej holej začali navierať pľuzgiere, vedeli čo je vo veci.
matata1
doplnenie: príhodu, ktorú často spomínal môj ocko. Vidím, že píšem ako hotentot, niečo nedopíšem, niečo napíšem preistotu 2x (posledná veta tam už je). Asi idem spať.
fialka49
A táto moja hore spomínaná sesternička, ako vyrastala, častejšie a vždy ďalej od domu sa "zatárala." Dohovárania a vyhrážky, že ak nebude poslúchať a bude blúdiť, tak ju vezme kožkár, pomáhali. Začas. Raz pri takomto napomínaní zahlásila:
"A kožkár ma aj tak nevezme, ja som s ním kamarátka, on mi dáva prstene."
A bolo po strašení!
fialka49
arašidka a vieš, že aj mne krásne kvitnú africké begónky červené aj žlté?
lenka36
Pekné príbehy,aj ja som sa ako dieťa veľmi bála kožkára.
arasidka
Lenka, ja som sa vždy tešila, keď sme z povzdiali počuli jeho hlas. Také krásne vecičky mal na voze, čo som ako také malé dieťa nikdy nevidela.
Fijalka, myslíš tento druh, čo mám na obrázku? Tak to by som veru chcela aj ja také žlté. Je to vďačná rastlinka, dostala som ju od môjho kamaráta z Čiech, ktorý je sám, nikdy sa neoženil, zlé jazyky o ňom šuškali, že je INAČÍ, vraj preto... Je to taká zvláštna postavička, vyzerá ako indián, má vlasy dlhé niže pliec, nosí ich vždy do gumičky, rád si vypije, ale veľmi dobre vie rozprávať vtipy a vie nás vždy zabaviť. Preto nikdy, keď sa u kamaráta Jožka ocitneme na pár dní, Rudko nesmie chýbať. A ten keď sa dozvie, že přijeli Slováci, tak už aj chystá nejaký črepník, alebo semená / raz mi dal indické vokurčičky/, aby ma mohol obdarovať. Tento piatok bude sklamaný :((( Môj dzedko Al Rašid išiel na týždňovku bezo mňa.Ale tuším, že možno niečo pošle po dzedkovi. Keď nič zelené v črepníku, tak aspoň pozdrav na karte, nejakú tú jeho báseň s pozdravom.
arasidka
MATATA, už sa chystám, trošku ma k tomu vedie moja mamina, to vieš, každý deň som u nej a vždy sa to zvrtne na jej spomínanie. A ide ma ohnúť, keď sa dozvie, že niekto z jej ročníka zomrel a ona mi začne rozprávať, že veď vieš, určite ho poznáš, veď oni mali / ešte niekedy pred frontou!!/ tam na tej a tej ulici dom, ... no vieš, nie? Mal brata takého a takého, a on bol taký a taký... len si spomeň! Reku, babka, kde jááá som bola pred frontou!
arasidka
P.S. bacha, ona vraví " pred frontou", používam jej slovník :)))
fialka49
arasidka, áno, presne také žlté africké begónky, kúpila som si ich v Baumaxe.
Ku tvojmu kamarátovi: ľudia sú mnohokrát zlí v tom, že radi ubližujú tomu, kto sa nesmeje, nenadáva, neklebetí spolu s nimi, je svojský vo svojom spôsobe života. A preto si ho radi vezmú na paškál, vynesú nad ním krutý ortieľ, ďalší sa toho chytia a nestarajú sa, čo spôsobujú. Pritom ani nemusí alebo ani nie je dotyčný "inačí".
Svoje deti som vždy viedla ku rešpektovaniu každého a aby sa z nikoho nevysmievali, lebo nevieme nikto, ako rýchlo sa môžme aj my sami ocitnúť v podobnej situácii aj bez vlastného pričinenia.
Mojej dcére (bola vtedy tretiačka na základnej škole), do pamätníčka napísala kostrbatým písmom jej spolužiačka: "Lucka, mám ťa rada, lebo iba ty na svete sa mi nevysmievaš. Ani moja mama ma nemá rada."
Keď mi to dala dcéra prečítať, prišlo mi do plaču. A možno z takýchto dôvodov sa niektorí uzatvoria do seba, nepripustia si k sebe nikoho a stanú sa nepochopiteľní a nepochopení čudáci pre okolie.
arasidka
Fialka, stretávala som sa s tým často, keď moje deti boli v školskom veku. Neviem čím to bolo, ale medzi kamarátmi z ulice mali vždy takého, ktorý nikdy nebol obľúbený v kolektíve detí.Posmievali sa mu, lebo Robko mal rázštep a chuchmal a jeho mama ich opustila a zostal sám s ocom. Dcéra mala spolužiačku, ktorá bola chúďa poznačená svojou veľmi škaredou tvárou, okrem toho bola rómka a tým trpela viac ako druhé deti. A môj najmladší, ako to sledujem celý jeho život, akoby priťahoval ľudí s nižším sociálnym zázemím, ešte i dnes uňho hľadajú oporu, nejedenkrát pomoc v núdzi. Nie je zriedkavosťou, keď doma preberáme problémy toho druhého, ako mu pomôcť, alebo mu dať len kúsok jedla, keď sa jedná o bezdomovca. Boli také dni, keď som z toho bola unavená . Bolo to hlavne vtedy, keď obaja moji synovia živnostníčili spolu a keď potrebovali ako sa vraví "cigáňa" na pomocné práce, stávalo sa, že som obom varila obed a pridávala som aj pre toho tretieho. Niekedy som si myslela, že môj dzedko sa na to bude hnevať, ale bola som prekvapená, práve on bol ten rozhodujúci člen, ktorý povedal: CHlapci, zajtra varím ja, príďte sa najesť k nám. Tomu tretiemu sme pribalili aj na večeru domov. Pomaly sa nám tieto osoby vytratili zo života, jeden odišiel do Anglicka za svojou rodinou, ktorá pár orkov predtým odišla za prácou a jeho tu nechali samotného a nezvládal to. Druhý sa ako-tak postavil na nohy, našiel si podnájom a vídavam ho zriedkady, ale drží sa. Robko už nie je medzi nami, nešťastne prišiel svojou vinou o život pri dopravnej nehode. Štvrý chalan sa stratil z nášho mesta, vieme o ňom, že sa túla kde kade, sníva o tom, čo všetko spraví, ale zostal na bode tom istom - na príčine sú drogy. Nie každý sa dokáže postaviť na vlastné nohy.
Rudla, ako ho voláme je ale z iného cesta, vraví sa po dedine , že je vraj gay. Neviem, nikdy sme to z jeho správania nepostrehli. Chová sa ku každému rovnako, enem mňa má akosi radšej :) Ktohovie, čím to je. Keď sme ešte pred pár rokmi boli na týždeň u kamaráta Jožiho, bývali sme ako vždy v hornej manzardke rovno pod strechou domu. Viedli tam starodávne točité schody , na dverách ktoré majú hádam aj sto rokov majú podnes pôvodnú kovovú kľučku, akú už nevídať. Tam je v tej izbičke ako v raji. Môžeš sa dívať z okna dolu susedom do dvora. Hneď oproti bývala susedka Bláža. Veselá ženská, ktorá si na prízemí poschodového domu spravila z jednej veľkej miestnosti akože bufet, či krčmičku, či ako to nazvať. Lebo tam nebolo len fľaškové pivo, ale tam v jednom kúte bolo ELEKTRO, v druhom DROGERIA, v treťom CUKR a SÚL, a spoza pulta sa predávalo to, čo z dedinčanov potreboval. Táto dedinka ne je síce tak malá, ale donedávna mala 24 rodinných domov, takže ľahšie bolo vymenovať ich priezviská, ako spočítať obyvateľov: U Prúšu, U Sedlákú, U Brouskú, a tď...
A tak sme si každý letný podvečer u Bláži sadli na pívo, nebo - li , kto chcel na panáka...A čo bolo na tom nahzaujímavejšie, každý chlap z dediny tam mal svoje miesto - svoju stoličku. Keď som sa tm každým rokom vracala, aj mi to bolo smiešne, reku, očúvajte chlapi, veď vy ste tu takisto ako keď sme vás opúšťali minulý rok.
Tam bolo vždy veselo, hlavne keď prišiel Rudla, ten keď pustil "svou řeč", málokto mal šancu skočiť mu do huby. A vedel zabávať, i zaspievať si. Tam u Bláži to bol iný svet, akoby vystrihnutý z vymysleného románu, tam sme si boli všetci rovní, či to bol" sedlák nebo pán podnikatel".
Keď sa náš pobyt končil, mali sme sa poobede zísť u Bláži "na rozloučenou". Rudla sa na to tešil a chystal mi dárek. Aj sme tam boli, ale akosi som sa necítila dobre, tak sme si išli obaja aj s dedkom skôr ľahnúť hore do manzardky. No a Rudla nedorazil včas. Akosi mu to v ten podvečer trvalo dlho, kdesi sa zadrel, dal si pivko v hornej krčme, potom ešte doma a hádam si aj pospal. Videla som ho, ako sedí pod parazólom u Bláži a vraví jej: Blážo, hoď ještě jedno chlazené...A stále sa jej pýtal, či Hanička už nepřijede... a že možná ještě zaskočí... a dej mi ještě jedno chlazené... Bláža asi za hodinu stratila trpezlivosť a milého Rudlu posielala domov. Jasné, už sa aj balil, ale "hoď mi ještě jedno chlazené..."
Dívali sme sa s dedkom okienkom dolu, ako Rudla "popad kolo", postavil sa pod náš dom a začal mierne knísajúc spievať áriu z Rusálky bledé....No ale Rusalka sa v okienku neukázala, tak to asi po desiatich minútach vzdal a vyšiel na prázdnu nočnú hradskú. Ešte asi desať ďalších minút sa jeho spev ozýval nočným ozónom nad strechami domov, než Rudla konečne dorazil "dom".Než sme s dzedkom odcestovali, zašla som za Blážou, a napísala som mu pre zmenu ja básničku na pohľadnicu, ktorú tam Bláža predávala. Netrvalo dlho, Jožka so ženou prišli k nám a priniesli mi inú pohľadnicu dedinky aj s básničkou a indické vokurčičky k tomu.
No jooo, Rudla bude stuhlej, když Haničku v pátek neuvidí!
arasidka
Naposledy sme sa stretli na Blážinom pohrebe. Bolo to veľmi smutné, naša Bláža umrela, a to len rôčik-dva po tom, ako odišla do dôchodku. Chýba nám všetkým, ona bola to správne stmelovadlo , kde sme sa všetci stretávali spolu. A najviac smútill Rudla, "vždyť ona byla jako moje máma ".
fialka49
Je to veľmi smutné, keď odíde človek, ktorý má v sebe hodnoty, čo sa nevyučujú v žiadnej škole. Blážka určite vykonala vo svojom živote veľmi veľa dobrých skutkov a tie jej urobili rebrík do neba, zaslúži si ho.
Aj keď som ju nepoznala, prajem jej ľahké odpočívanie.
arasidka
Spomeniem si na ňu často , a to vďaka jej. Keď prišli Jožko s manželkou k nám, vždy mi poslala dáku prkotinu - obyčajnú vec, ktorá by ťa ani nenapadla, že by si ju mohla kúpiť . Posledne mi zabalila maličkú krabičku a v nej bola ihla, navliekač nití a pár špuliek s niťou - "prej pohotovostný balíček na cesty". Odložila som to, občas na tú krabičku narazím . Zvláštne, čo všetko ti pripomenie človeka, ktorého už nemôžeš stretnúť .
babaryba
Veľmi rada som si prečítala vaše rozprávania. Pohladili ma po duši. Ďakujem.
askadaniela
"Aaach, jaj, človek by tu sedzel do rána nad tým čítaním, a gdo pojdze ráno za mna do roboty, milé baby (či ešče stále štumádle?), čo? :-)" to bolo v našom "dúlovském dialekce" :-)
arasidka
askadaniela, dúlovské dialekty - ta to na vychodze, či dze?
arasidka
babaryba - a teba nepoznám, kade chodíš, keď ťa tu nevidieť?
arasidka
Tak už sa mi dzedko vrátil šťastne domov z túlačiek po Českých zemí a priniesol mi darček od Rudla :) Poslal mi pekný guľatý perník a na ňom milé cukrové slniečko. Vraj, " to největší je pro Aničku, protože ona je moje sluníčko". Mal ich plnú igelitku, priniesol si ich z nejakých farmárskych trhov, rozdával ich "děvčatám" a aby bola tradícia zachovaná, kamarát Vašek mi poslal "taky vokurčičku".
Deň pred odchodom domov si celá partia zasadla na dvorčeku a keď bolo okolo jedenásť hodín večer, zazvonil mi telefón. A to bol náš kamarát Jiřík, Blážin manžel.
"Ahoj Aničko,jak se máš ...." a rozhovor sa viedol v duchu Jirkovho dlhého monologu a medzi iným mi kričal do telefónu:Aničko, srdíčko, já ti chci říct, že Vláďa přijede zítra domú, prosím tě, buď naňho hodná, je to strašne prima chlap, von ti vúbec nic nepije... až se nám to přestalo líbit... prosím tě, buď naňho hodná jo? Poslouchá, nedělá nic špatnýho, je to zlatej kluk... A Aničko, prosím tě není tam u vás nějaká volná, hodná a hezká bába pro mně?"
Ja som zrovna sedela vedľa mojej maminky a tak som mu hneď ochotne odpovedala:" To víš, Jiříčku, pre teba všetko. Zrovna jedna bába vedľa mňa sedí a ona je tak strašne hodná...a zrovna sa vykúpala, vieš aká je hezká "
Nakoniec som mu povedala, že je to moja mamina. Tento žart vzal zvesela,aj ostatní, môjho dedka som počula, ako sa smeje a nakoniec som poprosila Jiříčka, aby môjmu dzedkovi za mňa dal "pusu cez celú hlavu".
Len som začula veľké mľasknutie a potom Jirko zakričal: aničko stalo se...
Keď sa môj dzedko vrátil domov, tak mi dopovedal, ako to všetko dopadlo. Vraj keď zložil mobil, začal Jirko spievať:"Žáááádna není taková, jako Anka Vladkova..." a to asi päťkrát dokola, ostatní sa pridali a zabávali sa ešte asi do polnoci.
Potom sa už mierne pripitý rozplakal a môjmu dzedkovi povedal:" Vláďo, už mi dávno nikdo tak hezky, prej Iříčku neřekl a teď tvoje Anička..."
Ja som tušila, že sa mi niekedy v noci ozve mobil. Pretože ešte keď Bláža bola medzi nami, toto bol jej výmysel. Keď sa blížilo k polnoci, a niekedy i neskôr, Bláža vzala mobil a opýtala sa:" Jo, decká, kemu zavoláme? Sme tady všichni? Jo, dem volat tomu, gdo tady není". A už to išlo: "Haloooooo, haloooooo, slyšíš mně? Neříkej, ty už spíš? Ne, ne, ne, nic se nestalo, mi jenom tady sedíme a spomněli sme si na tebe, tak tě srdečne zdravím, taky, Jirko,taky Joška, Vierka, Valda,Danka, Míla, ... decká hlaste se, gdo je ještě tady?"
Zažila som si týchto telefonátov zopár, vždy, keď môj dzedko putoval do Čiech bezomňa, vždy som sa na to večer pripravila, že niekedy vprostred noci bude zvoniť mobil.
Už sa to dávno nestalo, a dzedko mi povedal, že po tej dlhej dobe, čo naša Bláža odišla, bolo toto po prvýkrát.
Vlastne, takto sme si ju pripomenuli, akoby sa staré časy vrátili späť.
arasidka
P.S. Aby som nezabudla na dôvod ich veľkého stretnutia na dvorečku. Vieruška mi povedala do telefónu: aničko, Vláďa přijede domú na první vánoční svátek. Víš, my sme si řekli, že jsme se na Vánoce ještě nikdy nesešli všeci spolem, tak sme se dohodli, že si dneska uděláme Štědrý večer a zítra Vláďu vypravíme domú, aby to stih ještě na první vánoční svátek..."
flori189
Varechu sledujem dlllho,predlho,registrovaný som možno mesiac,včera som mal prvé komenty,ale som veľmi rád arasidkinym príspevkom-jaj,to je čítanie.O tých perinách......chodia aj dnes tí ľudia v maringotkách ,mame som vravel,že to je neskutočne drahé,ale som to nakoniec podporil,lebo sme z 1 periny tučnej,pretučnej-tak ako sa voľakedy robili,dali 1 paplón a 2 vankúše.2 týždne sme vetrali tú chémiu,ale výsledne to bolo O.K.Ak by som si kúpil vankúš z Jysk-u, tak by ma tá čínska kačka vyšla na 1/3,ale...čo so starou perinou?
arasidka
flori, som rada, že máš rád moje príspevky. Aj keď sú mnohokrát tak trošku bokom od kuchyne, ale ku šporáku patrí aj život. Varecha tým neutrpí veľkú ujmu, pretože aj pri dobrom papaníčku sa ľudia radi bavia o všeličom. Mnohí medzi nami už roky žijú za hranicami nášho malého Slovenska, a keď si zaspomíname na dávne časy minulé, pripomenie im to veľa vecí z detstva.
P.S. Páni, aj by som bola zabudla, včera som sedela u maminy a každodenné naordinované hranie žolíkov zrazu prerušil hlasný zvuk z ulice: Péri, kosci, železoooo.... vykupujem aj staré obrazy... "
A že jaká náhoda! Ale ja-káááá?!?!
A teraz práve končí na našom amfiku tuto ľa hneď pred domom koncert Miška Dávidovie. Non stop..... já chci žít nonstop.....Cééééčka, céčka.....no nezaspomínaj si na časy, keď som brala život automatikcy tak, ako ho každý deň priniesol. Až dnes má táto pesnička pre mňa tú správnu šťavu ... Hm, já chci žííííít non stop, aspoň takových nejmíň"... :(((
flori189
Jaj veru,taký živý koncert si pozrieť a vypočuť.....dávno,predávno to už bolo. :)
arasidka
to mi hovor,ogare! Ešte že máme amfík čo by kameňom dohodil, počujeme, aj hlas, aj vidíme svetelné efekty. Ešte že to bol takýto koncert, ale keď tam prídu takí, čo by mohli odháňať tigre a inú divú zver na Safari, tak to sa nedá vydržať, to je jak pri nálete v štyricátempátem, len zbírat mrtvých a ranených....



 



TOPlist