Kto ma pozná, ten vie, že ja pre detičky vymýšľam nemožné...azda je to aj tým, že už naši sa snažili kúzliť z nekúzliteľného a spraviť aj z obyčajného ukladania dreva terénne preteky, polienkovú kulturistiku, prekričovanie "krucinálky"... :D Nejak mi nedalo, aby nemala tortu, kedže zo mňa vyšlo "Ja sa pokúsim ju spraviť."
A tak múka prichystaná, celá Varecha naštudovaná o bezlepkových korpusoch...recepty povyberané...predoha vytlačená...ja plná elánu do pečenia...Čo iné ako konečne začať?
Vrhla som sa na poťahovku, všetko som si vážila a merala...nad parou miešala ( v dnešnej modernej dobe nemáme mikrovlnku:)) , v poráádečku hnietila, kuchtila...a zrazu z toho grc...ani za svet to dať do normálu...trochu nešťastná, že čo to, som išla robiť nanovo druhý...medzitým som si spravila korpusy, a ako rozhodená vnútorne som zabudla dať do jedného PDP. Som si povedala dosť, nič sa nedeje, upeč druhý...Doslova som ho pred tou trúbou hypnotizovala, nech sa vydarí...Stalo sa tak...Srdénko zaplesalo a šups spraviť nový fondán. Spravím si teda najskôr farebný. Cukríky roztopené, cukor primiešavam...tiež všetko v porádečku, keď tu zrazu došiel asi nejaký škriatok a spravil z toho ďalší exemplár, ktorý som mohla pridať k tomu predchádzajúcemu...to už slzy na kraji a telefón v ruke, že torta nebude.
A just bude! telefón som jak rýchlo zobrala, tak aj odložila. Som predsa nejaká ženská a nie padavka, čo sa zloží po nejakom fondáne...Keď tak, kúpim. Pustila som si detské pesničky, naladila sa na atmosféru s mojím krstniatkom-Alžbetkou...a to ste mali vidieť! Mixér len tak fičal..krém taký-onaký...potrela, natrela, zatrela, džemu pridala...len tak to lítalo.
Svitlo ráno, nový deň...no ale ako ju ozdobiť, nech je to presne na želanie? Fondánisko kúpený behom letom cez celú metropolu, ale to bola potom paráda...No tiež som len začiatočníčka a moja prvá poťahovka nebola jednoliata, na to treba ešte cvik, ale slová mojej polovičky keď ju uvidel..."Čo tu plačeš, veď je krásna!"...No vnútorná nespokojnosť stále úradovala a ja som len s malou dušičkou odovzdávala svoj výtvor...Veď aj snaha sa snáď bude ceniť.
Cenila...Cítila som sa ako majster sveta, keď mi kolegyňka híkala nad tortou...a čo i len to bolo radosti, keď som sa dozvedela, že len čo ju dala na stôl už tam všetko chýbalo :)
Tak na čo som sa to len ja dala? :) Na ukázanie si, že sa nevzdám pred koncom,a že s čím ja nemusím byť spokojná, môže inému spraviť radosť :) A to je dôležité... Robiť radosť svojmu okoliu, vyčarovať úsmev, dobrú náladu.. :)
:)
pre r-a-d-o-s-ť seba a iných sa oplatí žiť..:-)
zo slohu by si mala jedna..z torty tiež..tak sa -dievča-žitiu teš...:-)
varecha.pravda.sk/recepty/vianocna-torta-pre-celiatikov/3...