Musím sa priznať, že variť som vôbec nevedela. To bola odvaha vydať sa v tom čase
bez akýchkoľvek kuchárskych skúseností. Lebo vtedy na dedine mali chlapi kopu inej práce okolo gazdovstva, dreva a takých prác, ktorým sa stále hovorí "chlapské". Na varenie bola žena.
Dokončievali sme dom, bolo treba sem-tam navariť aj pre chlapov, čo nám prišli pomáhať.
Jedna taká partia, tuším boli štyria,nám prišli robiť strechu na terase.
A od gazdinej sa očakávalo, že im pripraví nielen desiatu, ale aj obed a olovrant.
Desiatu a olovrant mi nerobilo problém pripraviť, veď to mohol byť v pohode chlieb so salámou a nejakou tou zeleninou. Ale čo s obedom???
A chlapi mi povedali, aby som im len preboha nenavarila guľáš, lebo to im dávajú v každom dome a oni ho už nemôžu ani vidieť. Na moju nesmelú otázku s hrôzou v očiach mi
odpovedali, že chcú halušky s bryndzou. Pane Bože!!!
Vedela som ako majú vyzerať, aj ako majú chutiť, ale ako ich navariť a ešte pre toľkých ľudí??? A mama bola ďaleko!!!
Tak sme porozmýšľali spolu s mužom ako na to a ja som len dúfala, že sa mi to nejako podarí. Tak som utekala kúpiť tri kocky bryndze, zemiaky a slaninu sme mali od rodičov doma. A pustila som sa do práce. Povedala som si, že asi bude stačiť jeden zemiak na jedného chlapa. To mi nevedel poradiť ani muž, či to bude stačiť.
Nastrúhala som na jemno zemiaky, pridala soľ, múku - nevedela som akú dať, tak som dala pol na pol hladkú a hrubú. A urobila som cesto. Ale stále sa mi zdalo, že je nejaké málo husté, tak som múku pridávala a pridávala, až sa mi konečne zdalo, že to už je dobre.
Vo veľkom hrnci vrela voda, ale neskôr som zistila, že som jej dala málo. Lebo ako do nej pribúdalo halušiek, tak začala v hrnci vznikať nejaká masa, čo sa spolu lepila.
Tak som dolievala horúcu vodu a ďalej pretláčala halušky cez haluškár. Padali do vody
ako skalky, lebo cesto bolo také husté, že som už ani nevládala. Ale nejako som zaťala zuby a dokončila to, nadávajúc na seba, že som si nikdy moc nevšímala, ako to robí mama. Ani som nemala veľa príležitostí, lebo naša mama bola doma a keď sme so sestrami prišli domov zo školy, tak bolo dávno navarené.
Tak som halušky nechala variť a pripravila som si slaninu, aby som ich mala čím omastiť.
Pokrájala som ju na malé kocky a dala do kastrólika pražiť.
A do toho prišla moja záchrana. Moja stará mama, ktorá ma často chodila navštevovať.
Tak som sa jej potešila, ako nikdy predtým!
Lenže kým sme sa zvítali, kým som sa jej vyžalovala, halušky nikto nepomiešal
a ani slaninku nikto nestrážil. Až nás na to upozornil dym zo sporáka.
Tak to by ste neverili! Z kastrólika trčala zhorená drevená vareška. Bola úplne na popol a držala po kope, až kým som sa jej nedotkla. Vtedy sa zosypala do zhorenej slaniny.
Nasledoval nárek, plač, že čo si ja teraz počnem. Halušky prismudnuté, slanina zhorená
a vonku hladní chlapi! A valiaci sa dym z okien! Pribehol muž pozrieť, či netreba volať hasičov, ale keď videl čo sa robí, len sa chytil za hlavu a utekal von. A ja som v tej chvíli bola presvedčená, že práve vééééľmi obanoval, že si ma zobral za ženu.
Ale moja stará mama, moja záchrana, sa hneď ujala záchranných prác.
Rýchlo mi prikázala preložiť halušky do druhého hrnca, doliať vrenej vody a nechať ešte variť, ale za stáleho miešania!!! Ona rýchlo načistila ešte zo pár zemiakov a dala ich variť, pokrájané na drobné kocky. To preto, aby toho jedla bolo viac. A popri tom ma utešovalaaaaa, že všetko bude dobré
a neskôr sa na tom budeme smiať.
Kým sa zemiaky uvarili, upražila sa druhá slaninka.
Už za asistencie starej mamy som ocedila halušky na veľkú porcelánovú misu, ktorú som dostala od nej, pridala rozdrobenú bryndzu, uvarené zemiaky a keď som na to naliala rozpraženú slaninu, to bola vôňa! Všetko som dôkladne zmiešala
a na jej návrh som to ešte poliala smotanou, vraj aby boli halušky vláčnejšie.
Keď som vyniesla misu na terasu a zavolala chlapov na obed, aj sa pýtali, že čo sa stalo, ale muž povedal, že sa pár kúskov slaniny dostalo na oheň a preto bol ten dym.
Chlapi si nakladali halušky na taniere,pojedli všetky, veľmi chválili, že taká mladá a tak vie variť. Mne nezostalo nič, ešte šťastie, že som aspoň ochutnala, lebo som veľmi neverila, že to bude jedlé.
To bola pre mňa dobrá príučka. Potom som sa už veľmi vypytovala, ako sa čo varí a z akého množstva. Ale stará mama mala pravdu, neskôr sme sa na tom už iba zabávali, ako aj na ďalších mojich kuchárskych skúsenostiach.
Konecne sme sa stahovali prave vtedy, ked dcerka mala 1 rocik. Velka cokoladova torta vyzdobena tak, aby aj odfotena dobre vyzerala, cakala na prevezenie do nasho bytu, kde sme to chceli vsetko oslavit iba tak v trojke. Avsak na chladnicku sme este len cakali a kedze bola polovicka juna, videla som popri doriadovani bytu, ako sa pekne vsetko rozpusta, lebo dievcatko si pokojne spinkalo a kedze sme cakali na fotenie, torticka sa veselo spustala... ja sikovna som si poradila tak, ze som na okno zavesila fen tak, aby fukal co najviac na tortu... pri robote som si zrazu uvedomila. ze je podozrive ticho a vtedy som s hruzou zistila, ze fen capol presne do stredu torty, nastastie sa zasekol a tak ju nerozmetal po vyriadenej izbe... akoze mlady ideal nastastie - nic som si z toho nerobila, kvety vo vaze, ktore boli pre nu pripravene dostali strih a pekne sa vmestili do stredu velkej diery, takze fotit sa mohlo... zbytky a zazitok sme vychutnavali vzdy si To pripominame pri vyroci (dokonca aj fotka este niekde v albume existuje).
Som veľmi rada ak som Vás pobavila.