Raz som robila oskvarkovu natierku a myslela som si, ze si trochu zjednodusim zivot (zamestnana zena s 2 detmi) a ze teda na veceru bude chlieb s natierkou. Prestrela som, naliala caj a isla som zavolat deti vecerat. Moj syn prisiel do kuchyne, pozrel sa na stol a povedal: "To nebudem jest, to si nevalila."(este nevedel povedat r) A odkracal do obyvacky pozerat vecernicek.
No a ja som po chvili zobrala tanier a sla som za nim. Pri rozpravke som ho nakrmila - medzicasom zabudol ze som to "nevalila" a ze teda to nebude jest.
Takéto zážitky s deťmi sú úžasné, vždy ma potešia, aj ja ich mám pár s tými mojimi.
A nátierky boli u nás obľúbené, lebo som ich zvykla podávať netradičným spôsobom. Jeden príklad za všetky: ruský čajový večer. Keď som nestíhala (alebo nevládala) variť, spravila som nátierku, pokrájala chlebík, okrem nátierky som prichystala aj maslo a džem. Na stôl som nachystala ruský samovar s horúcou vodu, do čajníka silný čaj (ten sa tou horúcou vodou riedil) a mali sme večeru o dvoch chodoch, prvý slaný-nátierku, druhý sladký- chlebík s maslom a džemom. A pri stole sme sa zdržali oveľa dlhšie, ako pri tanieri s ryžou a mäsom, lebo tá atmosféra nás lákala debatovať, smiať sa a občas sme si aj zaspievali, samozrejme ruské piesne v origináli.