Knihomoľky

kecupicek - bez fotkykecupicek, 31. marca 2019
Sedeli sme s Naďkou na gauči a nudili sme sa. Jej mama, také malé žihadlo, nás stále podpichovala a zapárala do nás. Až to vymyslela:-Blíži sa koniec marca a na záver treba pripraviť v miestnej ľudovej knižnici zaujímavú akciu. Skúste niečo vymyslieť!- Pozvali sme známu spisovateľku a celý týždeň sa venovali kvízovým otázkam, výzdobe aj odmenám. Naverbovali sme spolužiakov, ale ich to veľmi nelákalo, neradi čítali. Pozvali sme predsedu aj zamestnancov MNV. Všetko išlo ako po masle. Keď sa tá haravara skončila, predseda obdaroval spisovateľku veľkou kyticou karafiátov a pozval ju k sebe na kávičku. Len tak cez plece zamrmlal:- Pripomeňte Marienke, aby Vás nezamkla!- Nepočúvali sme ho. Všetci sa rozpŕchli, sadli sme si konečne a vyložili ubolené nohy na stôl. Dojedali sme posledné chlebíčky a mlčali. Stále nám vŕtalo v hlave, že sme na niečo zabudli. Keď sme si už brali kabáty, zbadali sme veľký sivý balík s knihami.-To je ono! Mamka nám kázala knihy zaevidovať! Rozbalili sme balík. Každá sme si vzali knižku, že si znej trošku prečítame, ale dá sa detektívka od Aghaty Christy len tak zavrieť? Ponorili sme sa do deja, ani sme nezbadali, že za oknami je už tma. Všade bolo ticho. Marienka zamkla a odišla. Nevedeli sme koľko je hodín. Otvorme okno a kričme! Posledný zákazník z krčmy nám len veselo zamával a potácal sa ďalej. Na najvyššom poschodí bývala učiteľská rodina. Búchali sme metlou po rúrkach od radiátora v nádeji, že nás niekto počuje. Trvalo to síce dlhšie, ale vyslobodenie sa blížilo. Prišli naraz. Zhora pani učiteľka a zdola Naďkina mamka. Obe si statočne kontrovali. Jedna húdla, že nemôže uspať deti, druhá zasa, že nám kázala si zobrať hodinky. Dostali sme svoj vlastný kľúč od vchodových dverí.Prečítali sme okrem ML-eninizmu, všetko čo malo nadpis. Čítame dodnes a rady.
@zareaguj


Diskusia k článku

3 komentáre k článku
Môj vnúčik najradšej číta len o dinosauroch. Vie ich všetkých vymenovať a snažil sa naučiť aj mňa. Aj som to nejaký čas vedela, ale keď som to potrebovala v súťaži Duel, nespomenula som si ani za svet. To je irónia osudu. Akosi vždy vieme to čo nepotrebujeme... @Rulik (31.3.2019 20:14)

Príhoda mala aj pokračovanie.Hora s horou sa nezíde, ale človek s človekom áno. O 15 rokov sme sa nasťahovali do nového domu v inej obci. Potrebovala som nejakú knižku z knižnice. Zaklopem, otvorím a tam... -Marienka-! Skoro som spadla z nôh... Vyobjímali sme sa a nasmiali. Marienka sa ani po toľkých rokoch neprestala ospravedlňovať, že nás zamkla, aj poriadne vystrašila. Rekvalifikovala sa a pracuje v knižnici ako dôchodkyňa. Žije si vo svojom imaginárnom svete.

Pridaj komentár k článku:



TOPlist