Ale o inšém som scela. Neskaj nám vraj skončilo to „babacé leto“ a strašá nás už ze zimu, šak dobre! Už bude pomáli aj na nu čas, čo narobíme! Mosíme si zvyknút a teda nastal čas, trošku sa aj nadopuvat nejakýma týma kalóriama.... Tak som neskaj prebrala jablčká, hnyjúúúúúú až no!!! Zajtra spravím štrudlu, som si povedala, ale né takú klasickú, len takú „friškú“, pivovú, recept dával volakedy dávno v telke moderátor Janko Rosák /straší pamatujú/ a je velice dobrá....No a pri téj príležitsci, si dycky spomenem na moju babenku, kerá tú štrudlu vedzeli pécit teda parááádnúúúú!
Bolo to dávno, ešče som bola malá, tak 10-12 ročná, babka nás dzeci cez prázdniny varuvali a slúbili, že nám upečú čerešnové štrudle a že sa móžeme aj kukat, jako sa to robí. No boli sme natešené, lebo sme móhli aj pomáhat. Já som vylupuvala čerešne a vyhadzuvala som „čerešnových podnájomnýkóf“, sestra, mlela mak, sestranyca mlela prézle, rduhá tĺkla v mažári cuker a orechy. Babka medzi tým robili cesto. Na prostrídku kuchyne mali stól, na nem desku a šecký ostatné potrebné suroviny. Pokukuvali po nás a napomýnali, aby sme tolko nekoštuvali, lebo nebude čo do štrudél zamotat. Dzetko sedzeli pri okne a šulkali si cigaretlu dost nervózno, lebo z celéj duše nenávidzeli takúto atmosféru. Nech ím Pán Boh hríchy odpuscí, ale nemali nás vnúčence moc v láske, lebo že furt len vymýšláme, lítáme, neposlúcháme a čojávímčoeščešecko robíme zlé. Len pre zaujímavost, tých vnúčenéc mali 24 a já som bola najstaršá. No, neny sa ím čo čuduvat, lebo mali svojích dzecék 9 a teda si patrično s nyma užili. Tak za prítomnosci dzetka sme „sekali dobrotu“ .
Babenka sa šikovno zvrtali okolo stola, vytrískali porádno cesto o desku a dobre ho vypracuvali, furt nám dzifčencom dávali cenné rady, aby sme sa to též naučili. Medzitým nám dali míšat prézle na šporhelte, aby sa do rúžova usmažili, jedna míšala mak s cukrom a ostatnýma prísadama, druhá zas orechy a šecký sme usilovno pomahali. Nahríli sa kastróle na šporhelte a pod ne sa cesto skovalo. No a ked bolo šecko nachystané, babka zavelili, aby sme si posedali na vodovú lavičku a kukali sa dobre, lebo nastala tá najdóóležitejšá chvíla, bude sa cesto vytahuvat. Babka kukli na hodziny: „...éjha, to už je tolko???? Pááánenka skááákavá, už sa pomáli mali tí štrudle pécit, šak já mám ešče kopu inačéj roboty...“ A babka zrýchlili tempo....Pohledom skontróluvali nachystané ingrédiencie, kastróle, dzetka a nás, budúce dobré gazdzinky. Priložili do šporhelta, aby sa trúba dobre vyhríla, hanky si začírnyli od sadzí a s tú ruku začírnenú si utreli spocené čelo, na kerém ím ostala čírná šmúha. V kuchyne bolo jako v predpeklí, teda horko, mi sedácé pri šporhelte na téj lavičke by sme boli najradšik utékli ven na dvór, lebo sme boli spocené jak myši, ale kedže dzetko nás furt pozoruvali, čučali sme v cichosci a sleduvali babku. Jak robili to cesto, tak mali celú zásceru na bruchu zamúčenú, aj lícá mali od múky aj ruky až po lakte vyhrnuté mali s tú múku opúdruvané.
Troška múky bolo aj na zemi, ale babenka v tem fofri a náhlivosci nyšt nedbali. „ Tak......to máme šecko nachystané, mast na šporhelte je roztopená, čo som to ešče scela.......jéééjdanenko, šak obrus mám v prednéj izbe na stole nachystaný!!!!“ A babenka po chvílkovém zastavený vrtko prebehli kuchynu a z prednéj donésli bílulinký, čistučký, už starší „štrudlový obrus“. „No dzifčence a ideme na to!!!! Dobre sa kukajte a šecko si dobre zamerkujte, lebo rááááz sa vám to zende!“
A nastala tá velká chvíla! Babka rozprestreli na stól obrus, pekne ho uhladzili, mrkli na hodziny, prevrácili oči k nebesám a tempo zas zrýchlili. Zebrali ze šporhelta roztopenú mast, hojno pokropili obrus, zebrali misku s makom a cukrom , ščedro porozsýpali po ploche, nasleduvali čerešne, cuker, citrónová kórka, a zas hojno pokropené s mascu. No a ked sa babke zdálo, že už je tam šecko čo tam malo byt, tak si vydýchli a s chucu podchycili kraje obrusu, že idú rúluvat...........F tem momente babenka stuhli jako socha, kukali na to svoje velké dílo....tuším aj čas sa zastavíl na chvílku, len ked sa dzetko začali na hlas uchechtávat a medzi smíchom povedali:“ ....som teda zvedaví čo budeš rúluvat, ked cesto máš pod kastrólama na kredenci....“ A situácia nabrala na rýchlosci.....Ked babka ziscili čo sa stalo, očerveneli ve tvári ešče vác jako boli predtým, zahlédli po dzetkovi jako po vrahovi, dali si ruky v bok a zaútočili na dzetka: „ Nááááá ty somár starý, to si mi nevedzél skór povedat?!?!
A vy, čo kukáte, jak zmoknuté kurencem, užajsa pratajte volade do pekla pekelného, nech vás nykeho nevidzím!!!!!“ – to patrilo nám, budúcim gazdzinkám. Boli sme tým babkiným nečekaným chováným také zaskočené, že sme sa any nepohli. Takú sme babku ešče v živote nevidzeli! Rozjeduvanú, zamúčenú na lícách s čírnú šmúhu cez spocené čelo, aj by nám to bolo smíšné, keby to nebolo také zvláštné....My sme totižto nechápali, čo sa vlastne stalo. Ale jak boli babka v ráži, schmatli bohato naplnený obrus tak, aby sa nyšt na zem nevysypalo, dvoma skokma boli pri dverách a vyšmerili ten obrus na dvór. Po nem nasleduvala miska s orecháma, druhá s čerešnáma......jak sa babka rozhlídali, čo by ešče tak móhli vyšmerit od jedu ven, prešla tá potrebná chvílka, kedy ten najvačší jed z ných vyfučál a babenka sa zesunuli na šamlík jako kópka neščascá a srdcervúco sa rozplakali.
No a ftedy sme sa už osmelili pohnút a nahrnuli sme sa k babke a lenlen,že sme nenaríkali s nyma. Any sme si nevšimli, kedy sa dzetko vytracili z kuchyne a na dvore retuvali neščasný obrus, de jeho obsah vytrásli slépkám, pozbírali misečky, naščascí boli plechové a nyšt sa ím velice nestalo, len boli troška otlčené. A už navečnéveky pripomínali tento památný „štrudlový“ den, kedy sa spomínalo na to, jako babka učili vnučky robit štrudlu......
No, jak sa dobre pamatám, aj cesto išlo slépkám, ostatné sme zmaškrcili my dzecká, dzetko išli na jedno „orosené“ do šenku a babka si ten den už dali „pohov“, len sa tak motkali, nygde si nevedzeli nájst místo. Nakrájali nám chleba s mascu a cibulku a ked vidzeli, že sme „opatrené“, z vačku na spodnéj sukne vytáhli páterky, sedli na dvore pod jablon a začali sa modlit ruženec......A tak nám ubehól další den prázdnin u babky.....
A já si celý mój život ždycky na túto príhodu spomenem, ked očujem slovo „štrudla“.......
Éééjha, ale som sa rozrečnyla, no šak už som na konci mojéj spomínky. Ale mi ešče nedá, aby som nepripísala......Ked som si neskaj na chvílku sedla na dvore pod našu čerešnu, aby som si užila ešče posledního teplého dnýčka, tak som sa zapožúvala do hlasu zvonov nášho kostelíčka. Zvolávál na „októbrové letánie“.....a vyrojilo sa mi množstvo spomínék.....Október patríl ždycky októbrovéj pobožnosci, na keré chodzili starí aj mladí, október bol mesác „úcty k starším“, tak som si na tích, čo som poznala, hned zaspomínala.....A po vzore mojéj zlatéj nebohéj babenky som sa pocichúčky pomodlila ruženec za nás šeckých, nélen za starších a starých, ale aj za šeckých ostatných na temto šírém svete........
Dobrú noc Vám šeckým vinšujem......
Človek môže žiť aj na dvadsiatich miestach, ale len jednému hovorí domov a na jazyku cíti jedlo ktoré vedela uvariť len mama alebo babka. To je domov.
Jáááj, veru, boli časy, ket sa štrúdla tahala na šecky strany stola. Ket to robívala naša bapka, moja mama jej pomáhala, a bola to veru galiba, ket sa cesto začalo negdze "párat". A ket už tá dlhánska štrúdla zrulovala, bolo to umený prenést ju do plechu, pekne ju odgúlat a dobre držat plech, aby ho udržali v ruke. Bolo to naozaj velyce dávno. A aj ket sem už gazdzinu tolké roky, nykedy sem ju tak jak naše matere nerobila. Zlenyveli sme, otkedy f obchodoch dostat lýstkové cesto. Ale ket sem bola v apríli v tých Orešanoch na jarných trhoch, tak sem sa jej nacápala, aš mi bolo z nej dlho dobre a až tak, že aj mi zle došlo, čo sem sa jej nevedzela dojest. Pékla ju pani Gabika z Jarnej pri Cíferi. A takú pravú - tahanú - bapkovskú - makovo-čerešnovú a dala mi z nej domo aspoň deset kúsku. Ten mak bol z jej makovej farmy, dobručký jako len móže byt mak dobrý. Ket bolo vinobrány v Pezinku, idem si po drotoári a kukám - MAK Z JARNEJ, a tam ci stánek a za pultem Gabika a pred nú šest druhú maku, od bíleho aš po ten čírny. A ludé ho brali jak dzivoký. A šecek ten mak bol pekne zabalený v plátnovém míšku, s mašlyčku a napretku sáčka pekne vyšitý obrázek - aj z ménem makovej farmy. A dostala sem jeden míšek jako dar - mohla sem si vybrat - zebrala sem si bíly, lebo sem ho jedla len jeden raz v živoce, a aj to tak dávno, že si nepamatam vúbec kedy to bolo.
Pekne sa to čítalo, ket budeš mat slynu, hoc sem ešče nečo, nech si zaspomíname. Já ket pasírujem fčuleky tý šípky, též ma šelyčo napadne, uš sem to negdze písala, jak bola mama s krsnú na šípkach a stracila sa im a ony aj s dzifčencama sa tak bály, že volali pocycajtof, f predstave, že babka je negdze už padnutá a nebohá. A to víš, ony sa jedna druhej na tej lúke stracily a mama si myslela, že už išli domo, tak sa aj ona vybrala. Aš tak za dve hodiny negdo u nej zvoný, búcha na dvere - a tam za nyma četnýci aj s uplakanú krsnú a jej dvoma cérami. Bolo to radosci, ket zbadali mamu živú medzi dverma aj s cigaretlu v ruke !!!
Čím som staršá, tým vác spomínám, len tak, alebo aj nad fotečkáma. A ščúl nastává taká doba dlhých večeróv a akurát sa to spomínaný k temu šikuje. No povedzte, jako nám šeckým bolo dobre a príjemno okolo srdca, ked ste si tu se mnu takto zaspomínali .....Lebo už nyjako ináč sa nepodakujeme ím, tím naším babenkám a dzedenko, mamenkám a tatenkom, tetyčkám a šeckým dobrým ludom, kerí sa jakokolvek "zapísali" na nás, na tem jakí sme a jako žijeme a čo odezdáváme tím naším potomkom- len tak, že na ných budeme s vdačnoscu a lásku spomínat! Tak teda spomínajme, my dóchodci na to máme čas a Vy ostatní, ešče pracujúci si též tú chvílenku na spomínky najdete, temu verím! Tak Vám vinšujem pekné chvílky a dobrú pohodu pri "čírných hodzinkách"........
pri čítaní sa mi vyrojili spomienky na našu mamičku, ako pomaly obieha okolo stola v kuchyni a pomaly prepletá prstami pod cestom. pokiaľ celý stôl je pokrytý cestom, potom ešte okraje cesta vyťahuje " v lufte po celom okraji stola. My s bratom hľadíme na ten krásny obrus, spod ktorého tak na 2 cm prekukuje bavlnený- tzv. na pečenie-.
Teraz prichádza chvíľka, keď mamička začína ten obrus pokrývať rôznymi farbami všeličoho voňavého ., no a potom začína ďalší obrad,
stáčanie štrúdle tak , aby sa nikde nič nerozthlo, a nakoniec pribieha otec s prichystaným plechom, na ktorý sa štrúdla ukladá najprv jedným koncom, potom sa musí plech potočiť a potom znovu, nakoniec je štrúdla na plechu v podobe podkovy. Podarilo sa to, spokojný otec zasúva plech so štrúdlou do rúry. Mama ide po ďalšiu dosku, na ktorej je ďalšia várka cesta, no a všetko sa znovu opakuje.
Keď bol štrúdlový deň, tak sa piekli minimálne tri a to vždy s inými plnkami. Ja som mala najradšej kapustovú. Pri slove "ríteš" som si spomenula, keď otec vyťahuje z aktovky balíček s nadpisom "rítesteszto" a vraví mamičke, dnes môžeš ísť s deťmi do kina, dnes pečiem ja. A napiekol dobrú tvarohovú s hrozienkami..
Ďakujem Vám všetkým milé varecháčky-rozprávačky, ktoré nás svojimi
príhovormi tak pohľadíte na duši a vrátite o tých 50-60rokov späť do krásneho času - detstva, či mladosti.
ešte raz som text prebehla, či som pri čítaní niečo preskočila, Kedy sa cesto vytiahlo?, alebo sa nechalo pod tým obrusom, alebo je to nejaká stará finta? Nuž rovnako som reagovala ako SOVKA.
Spominala som pri citani tiez na moje detstvo a mletie maku ked mama piekla.