Čas dožiniek a tanečná zábava, ktorá bola s tým spojená bola vždy
veľkou udalosťou, príležitosťou zatancovať si a pobaviť sa nielen pre družstevníkov. Pozvanie dostali aj moji rodičia /vtedy mladí a radi tancujúci/, lebo otecko po celý čas žatvy chodil po lánoch družstva , fotografoval všetky práce, prinášal každý deň čerstvé spravodajstvo občanom dediny prostredníctvom správ v miestnom rozhlase, či aktuálnou nástenkou.
Chystanie na tanečnú zábavu prebiehalo poobede takto. Mamka pripravila oblečenie pre otecka /tak ako to obyčajne býva/ a potom sa postavila k skrini. Otvorila, prezrela svoj šatník a typicky žensky zahlásila: "ja si nemám čo obliecť!" A potom prišlo k skúšaniu. Jedny šaty, druhé, taká kombinácia, onaká. Asi po hodine dospela k záveru, že to čo má na sebe, je dobré a zvolala: "môžeme ísť, som hotová!"
Ticho, nik neodpovedá, opakuje oznámenie. Potom však zistí, že otecko nie je doma. Pomyslela si, že išiel oznámiť, aby náhodou organizátori nečakali, že prečo meškajú /samozrejme predpokladala, že sa vyhovoril na deti, ktoré mamku ešte zabavili/. Prešla však polhodina, hodina a on nechodil. Vyšla na ulicu, či ho neuvidí prichádzať. Nešiel. Len okoloidúci strýco zvolal: "jééééééééj a vy co neni ste na muzice, šak pan učitel už tancujú jak odušu". Na týchto dožinkách si moja mamka nezatancovala, lebo sa nevedela odhodlať prísť sama medzi veselo tancujúcich a len netrpezlivo čakala na príchod manžela. Ten prišiel pred polnocou a na vyčítavú otázku mamky, prečo odišiel na zábavu bez nej a nevrátil sa po ňu odpovedal: " mamička moja, nehnevaj sa mňa, ale ja som si mal čo obliecť tak som išiel. A Ty, keď si si nemala čo obliecť o pol štvrtej, tak asi ani o piatej by si nemala, nie?"
Od vtedy už nikdy túto vetu nevyslovila. Nehnevala sa na ocka. Na najbližšej zábave ju poriadne vyzvŕtal, aby dobehli zameškané a na túto príučku dlho spomínala.
A spomínam i ja, i keď ich už dlho nemám medzi živými.
Diskusia k článku