Mohla. Ale ja som si zrazu spomenula na moje prvé Vianoce v nemocnici. Bolo to v období keď sme z rádia počúvali popri Edit Piaff a Big-Beat už populárneho Karla Gotta, Václav Neckářa, obdivovali sme Ondreja Nepelu a držali palce našim hokejistom - Jiříkovi, Golomkovi.....
To už som bola sestričkou pol roka a mala za sebou množstvo nočných služieb. Kedže som bola slobodná, vianočná dvadsaťštvorka pripadla na mňa. Mala som iba devätnásť rokov, ale už som videla ľudí, ktorí zomierali, uzdravených a opäť chorých. Vtedajšie interné oddelenie - to boli pacienti nielen s ochorením srdca, ale ťažké prípady s neurologickými a onkologickými ochoreniami. Už som vedela ako je to, keď bolí. Už som poznala, že je niečo horšie ako smrť. Túžila som už čím skôr odísť z tohto oddelenia a tešila som sa, že už po Novom roku budem robiť na chirurgii, kde príde pacient takmer mŕtvy a odíde živý a zdravý. Radosť pracovať...
Vtedy na vianoce bolo odelenie takmer prázdne. Čisté biele postele, vôňa po dokonalom upratovaní, tichá melódia z rádia a ozdobený vianočný stromček dávali zvláštnu slávnostnú atmosféru. Celý deň prebehol neobvykle ticho.Iba ráno jeden výplach žalúdka, lebo 16 ročný mládenec si zmyslel, že život pre neho nemá cenu. Keď si ho potom rodičia na priepustku odvádzali, usmieval sa...
Bol to taký krivý úsmev cez slzy, ale vedela som, že už nikdy čosi také neurobí. Ležal totiž na desiatke vedľa pána K..... Ten mal len 50 rokov a už viac rokov žil bez nôh. Príčina: Burgerova choroba. Teraz: dekompenzované srdce, ktoré už dlho biť nebude. . A možno práve preto chcel, aby mládenec, ktorému sa už nechcelo žiť, pár hodín pobudol pri jeho posteli. Viete sestrička, - povedal mi - aj keď zomieram, môžem ešte dávať. Chlapec uvidí a pochopí....
Na štvorke ležala pani. G. Bola pri nej dcéra, moja kolegyňa. Obidve sme videli, aké ukrutné bolesti má. Nezaberal ani dolsin ani morfium. Bolo pre mňa veľmi ťažké vidieť trpieť aj dcéru, obidve sme si uvedomovali svoju nemohúcnosť.
Na vedľajšej izbe ležala stará pani. Mala viac ako 90 rokov. Bola sama. Nemal sa kto o ňu postarať a navyše sa jej ťažko dýchalo. Občas potrebovala kyslík a občas chcela, aby som jej čítala z biblie. Nevedela koľko má rokov, nevedela ani že sú vianoce, ale vedela presne čo robila napr. v roku 1899. Bolo zaujímavé sledovať jej myšlienky, keď sa vracala do minulosti.
Neviem, či vtedy vonku snežilo. Viem, že keď ľudia sedeli pri stole plnom vianočných dobrôt a rozdávali si darčeky, ja som si pri umývaní striekačiek pomyslela, že títo ľudia vôbec netušia, že okrem veselých šťastných tvárí existuje úplný iný svet. Vtedy moje úvahy prerušil príchod ďalšieho môjho pacienta. Rýchlo som poznala, že má abstinenčné príznaky. Bývalý alkoholik videl všade liezť akési chrobáky či myši, niečo pre mňa abstraktné, čo sme spolu zabíjali uterákmi, pokiaľ neprišiel lekár a následne sanitka, ktorá ho odviezla do Hronoviec.
Tej noci zomrela stará pani. Okolo tretej som ju na jej požiadanie učesala, umyla protézu a dala zrkadlo, aby tento skrášlovací proces sama ohodnotila. Potom som jej čítala zo starého zažltnutého papierika vyznanie lásky, ktoré jej kedysi napísal jej milý skôr než ho vo vojne zastrelili. Držala som ju za ruku. Mala ju teplú hladkú, jemnú, takú detskú. Usmievala sa. Jasne som počula: Idem... Ďakujem sestrička, ďakujem. Jej oči sa dívali do mojich očí. Nebola v nich hrôza a ani slza. Bolo v nich naozaj to ĎAKUJEM.
Stis ruky sa povolil a oči stratili iskru. Rýchlo som ich zatlačila a automaticky začala robiť, čo bolo potrebné. Mojou poslednou prácou bolo treba napísať hlásenie. Napísala som ho, no viem, že ťažká hlava mi spadla na stôl a na pár sekúd som zaspala.
Keď som vyšla z oddelenia prebral ma svieži zimný vzduch. A vtedy som sa rozhodla: 0stanem pracovať na internom oddelení....To som vôbec netušila, že o 2 roky budem najmladšou vrchnou sestrou v Českoslovenku a ja naďalej budem poznávať ľudí, ktorým budem dávať...a od nich si čosi na oplátku zasa zoberiem ja. Tieto Vianoce boli vtedy môj najväčší výkon a ja som pochopila, že medzi najväčšie hodnoty života patrí aj schopnosť ho vedieť žiť za akýchkoľvek podmienok.
Diskusia k článku