Ako som dnes zahnala depku

:-) ja som zas bola na didžine stredného veku :-)

Super video.:-)))))))) Hneď som preposlala link. Nech sa ďalší posmejú.

hej, už som to videla niekoľkokrát, milé... ale, ženičky moje, buďme úprimné.... však ste radi, že nie ste na jej mieste?

Máš pravdu arasidka . Asi by mi nebolo vždy do smiechu. Ale sú veľmi milí...:-))

Naozaj protidepkové. A pre mňa osobitne, lebo tie dvojčatá ma vrátili o trinásť rokov dozadu, keď sa narodili Evička a Tamarka. Narodili sa maličké len 1,8 kg, ale aké šikovné. Keď sme ich išli kúpať, rozbalili sme ich a nechali chvíľu kopkať na deke. Už ako mesačné sa tak pechorili, že sa posúvali jedna k druhej a keď sa konečne dotkli, jedno či rukou, bokom, nohou, obe sa začali smiať. Vždy boli blažené, keď sa mohli jedna druhej dotknúť, možno preto, že sú jednovaječné a ten dotyk si pamätajú z prenatálneho obdobia. Veľmi dlho sa považovali za jednu a keď o sebe hovorili používali "my". Raz, mali okolo troch rokov, som im kupovala klobúčiky. Keď som ho nasadila jednej, druhá zhíkla: Tamarka, aké sme krásne! Ale ona ešte na hlave nič nemala! To isté sa opakovalo, keď som klobúčik skúsila druhej. Doteraz sa majú veľmi radi a jedna bez druhej boli len vtedy, ak niektorá z nich náhodou bola v nemocnici.

@arasidka , stačia aj dve, aby si dostala riadne zabrať. Mám dvojčatá dcéry a dvojčatá vnučky, mám to oskúšané na vlastnej koži.

Tak to je paráda. U nás v rodine sme dvojičky nemali. Ale viem, čo to je , mať za sebou deti. Medzi dcérou a synom je iba l8 mesiacov,a tretí prišiel na svet, keď tí starší mali 7 a 5,5 roka. A bola to riadna fuška, pri zamestnaní môjho manžela to vyzeralo asi tak, že som s nimi chodila ako zvedenáááá a opustená....

Nuž, arasidka, medzi našimi dvojčatami a treťou dcérou je presne na chlp sedemnásť mesiacov. Tie dve boli ešte plienkaté, keď sa narodila tretia (kdeže tam pampersky, dvojčatá majú 42 a tá tretia 40), takže ráno prebaliť, pobliekať, nakŕmiť, vyvetrať, upratať, prichystať desiatu, postaviť obed, jedny plienky, podať desiatu, jedno prádlo, podať obed, uložiť na spánok, umyť riad, druhé plienky, druhé prádlo, nachystať olovrant, nakŕmiť, prechádzka, navariť kaše na večeru, kúpať, najprv malú, potom väčšie, uložiť, niečo prežehliť, niečo ušiť, prešiť, obšiť, upliesť a podobne......
Keď som na druhý deň ráno vstala a čakal ma rovnaký kolotoč, uvažovala som, či by mi nebolo lepšie, keby som predchádzajúci deň ležala hore bruchom. Lebo robotu po mne vidieť nebolo.
Keď sa dvojčatá narodili, manžel bol v polovici piateho ročníka na vysokej škole, takže som s nimi bola do päť mesiacov sama a potom po dvoch mesiacoch narukoval doslúžiť vojnu. Keď sa konečne vrátil, tak ako začínajúci zootechnik bol v práci od rána do večera, takže som na deti bola sama, celkom ako ty, zvedená a opustená. Ale prežili sme, hoci dnes naozaj nechápem ako.

Sovička moja, aké podobné osudy, predstav si, že môj manžel odišiel do Žiliny na internát presne vtedy, keď moja dcéra mala rok, doslova aj do dňa, lebo ona sa narodila 30. augusta, a keď sa vrátil domov, dcéra mala 3 roky a mladší syn 1,5 roka. A keď úspešne skončil školu, zahlásil mi, že dostal ponuku študovať v zahraničí , ale ešte na jeden rok musí ísť na prípravku do Prahy. A to som vtedy povedala rezolútne NIE! Nikam nepôjdeš a hotovo. A nešiel, ale stále sa s tým zahrával, chcel študovať právo popri práci, reku dobre, som ochotná vydržať to, pomáhať ti pri učení čo môžem, ale čo sa stalo! Len som ti mu zahlásila, že čakáme tretie!!! A to vyhralo nad vysokou školou. Nebanuje dodnes, vybudoval si v práci svoje postavenie, ktoré mu vydržalo až do odchodu do dôchodku, nadrel sa ako kôň, o zdravie prišiel, ale povedz, kto tak nerobí? A dnes dvojnásobne, vidím to na mojích deťoch, koľko musia hrdlačiť, aby si dovolili ísť zubárovi len na sprostú preventívku, alebo nedajbože s kazom!!!! No čo už, deti moje radostné, keď mali takých chudobných rodičov, starých rodičov, prastarých rodičov,... Veď som ja veru v 89 . roku povedala mojej mame: Mami, vidíš, vidíš, aká smola, že si chudobný murár vzal za ženu chudobnú výšivkárku, prečo si náš dedo nevzal dáku bohatú sedliačku, čo by mala grunty odtiaľto až hentam, a prečo si naša babička nevzala nejakého bohatého fabrikanta..... joj, to by sa nám dnes veselšie štrngalo kľúčmi....

Veru podobné osudy, aj s tým majetkom, my sme tiež nededili, teda ja áno, boľavé nohy, aké mal náš starký aj aj mama, ale to je všetko a bez takého dedičstva by som sa obišla. Ale na druhej strane, čo máme, to sme si nadobudli sami a možno si to o to viac vážime a užívame a ako pribúdajú roky, človek zisťuje, že toho až tak veľa nepotrebuje. Veľkou pravdou je, že nie je bohatý ten, kto má veľa, ale ten kto má dosť.

Dievčence ... krásne zážitky - osudy ste sem vložili ... ďakujem za príjemné čítanie ... :)

my si so sesternicou hovoríme že sme zdedily iba dedičné choroby a boľavé nohy, ale čo už nemôže byť každý bohatý, ale krásne videjko a ešte krajšie osudy a zážitky a preto ďakujem pekne sa to číta .... :))

Páčia sa mi rozumné slová sovka62, súhlasím s nimi.
A počujte babenky, myslíte si že tí čo privatizovali sú s tým šťastní? Myslím že bohatstvom sa dostali do kolotoča z ktorého niet úniku: ak máš veľký barák, žerie peniaze, barák bez bazénu samozrejme nemôže byť: takže zasa len zháňať peniaze. Dospievajúce deti s rodičmi nechcú bývať radšej sa osamostatnia a tak zasa treba peniaze a ten drahý barák je dvom starým ľuďom načo? Ibaže by tam začali na tej prehnojenej zemi kde doteraz pestovali tuje - pestovať rajčiny. A čo do detí vložili: len túžbu po bohatstve, známostiach a to všetko súvisí s kradnutím, obohacovaní sa na starých, chorých, malých deťoch - lebo bohatý bohatého len ťažko okradne. Bohatí majú na advokátov, okradnúť sa dá len slabý, chorý, starý a malé deti.

@hubata , máš pravdu, kto raz pričuchol k ľahko zarobeným peniazom, ten už na nič iné nemyslí, len ako sa k nim dostať znovu. A nemyslím si, že je šťastnejší ako ja ...

@klaura strašne milé video, po každé, keď ho pozerám sa smejem, tie deti sú úžasné.
@hubata krásne si to napísala a pravdivo.

Dievčence máte pravdu,o majetky a bohatstvo sa musíte starať aj strachovať lebo je veľa závistivých ľudí...ale aj tak by to bolo krásne mať vilu,krásnu veľkú záhradu,bazén a k tomu kopu pracujúcich čo by sa o to starali...-:)))))

nadopovaná som:-))),ďakujem

(-: ..... "nie je bohaty ten kto ma vela, ale ten co ma dost"... ake mudre a pravdive slova @sovka. Je to skutocne tak. My sme na tom boli rovnako. Ziadne dedicstvo, nikdy sme od nikoho nic necakali, nedostali, vsetko co mame je nasa drina a myslim, ze sme stastnejsi ako ti, co maju vela a este sa jim mali.

@klaura , my sme sa dobre na tom filme zasmiali, parkrat...Ci mas naladu, alebo nie, musis sa smiat! Len ked zacnu tie babatka tak naraz plakat, to je uz asi horsie :-)))!

@janger , tiež so ma to myslela ... to je už iný cirkus ... :)

Hubata, ten tvoj príspevok bol fantastický...múdra žienka si ty.

.....".....keď sa narodili Evička a Tamarka. Narodili sa maličké len 1,8 kg, ale aké šikovné. Keď sme ich išli kúpať, rozbalili sme ich a nechali chvíľu kopkať na deke. Už ako mesačné sa tak pechorili, že sa posúvali jedna k druhej a keď sa konečne dotkli, jedno či rukou, bokom, nohou, obe sa začali smiať."
Skrátka boli životaschopné a dnes je z jednej vážená vysokoškolská pedagogička. Či sa mýlim?

Tá vysokoškols. pedagogička je Vierka?