Nech pripravím pre varechu.sk exkluzívne zábery z doteraz utajovaného kuchárskej šou, ktorá sa odohráva u nás v kuchyni za prísne zatvorenými dverami, a nad výsledkami ktorej žasnú v nemom úžase závistlivé zástupy, tlačiace sa pod našimi oknami, keď aspoň nasávajú ľúbeznú vôňu, čo im dovolím dychtivo za mierny poplatok vyňuchávať.
Chcel som odfotiť výbornú polievku. Práve sa dovárala. Nesmelo, takmer panensky z hrnca koketovala cez bulinkaté pampúšiky. Zjavovali sa jej povrchu a tak ako sa nežne nafúkli, tak aj zmizli do stratena.
Nasmeroval som foťák na hrniec zvrchu. Zachytím, reku, výnimočný okamžik zrodenia zázraku. V hľadáčiku som nič nevidel. Iba hmlu ako v Tatrách. Pozriem sa na objektív. Bol zarosený až hrôza. Utrel som ho a postavil sa opäť na stoličku, ale už o kúsok ďalej od hrnca.
Urobil som lastovičku. No márne opäť pátral cez hľadáčik, kde je hrniec. Nikde. Všade biela hmla. Takto som to skúšal vari päťkrát, skákal som okolo hrnca ako fotograf Helmut Newton okolo svojich sošných modeliek alebo náš magický fotorgraf Tibor Huszár v cigánskej osade. Na rozdiel od nich, ja som zostal stále bez fotky a úspechu.
Tak som sa rozhodol, že polievku odfotím až vychladnutú, keď vyvetrám kuchyňu a zbavím ju pary.
Ako som zliezal zo stoličky, zlorečený digi fotoaparát zapípal. Oznámil mi, že nemá baterky a tak sa na to môže vykašľať. Zhasol a nešiel naštartovať.
Pozrel som na ten zázrak techniky. Kryt na baterky rozdžavený. Gumička, čo ho držala zatvorený, posunutá na bok. Bateriek ceruzkových dvojica nikde. Nič som však nepočul padnúť na dlažbu. Márne som ju povytieral aj lepkavou handrou na zmetáku. Keď už poriadne pre paru nevidím, hádam sa baterky na ňu prilepia. Nebolo ich.
Správe tušíte. Našiel som ich pri miešaní a ochtnávaní polievky na dne hrnca. Boli takmer celé. Iba trochu prasknuté. Z pochopiteľných dôvodov dnes polievku nemáme. Túto som vylial do záchoda. Urobil som narýchlo práškovú. Vhodne dochutil, aby nič rodina nepoznala, ale to nie je jedlo. Saharské polievky do gastronómie nepatria.
Doteraz som foťák nepotreboval. Preto som ho mal aj zagumičkovaný niekde na spodku zásuvky. Teraz však využijem stránky varechy sk, aby som napísal tento list:
Drahý Ježiško, milovaný Santa Claus a radodajný Dedo Mráz! Pre istotu píšem všetkým trom naraz, lebo neviem, ako ste si podelili donáškovú službu na 24. decembra a kto z vás má na Slovensku v referáte fotoaparáty. Teda chlapi, takto. Aby ste nezabudli, k tej sade varešiek z ebenového dreva s pozlátenou rúčkou pribaľte aj nejaký fotoaparát, čo sa pary nebojí. Ďakujem.
Diskusia k článku