Doma kuchyni a priľahlým oblastiam kraľovala mama, kým oco šéfoval garáži, dielni, záhrade a iným chlapským prácam. Sestra sa radšej motala okolo otca, než v kuchyni a ja som bola nevycválaný, skoropubertálny škrček, takže som sa uliala z domácich prác, kde sa dalo.
Zmena nastala, keď ocinovi operovali chrbticu. Odrazu už nemohol robiť ťažké práce okolo domu a v garáži, takže role sa vymenili. My tri baby - áno, zapriahli aj moju vzpierajúcu sa maličkosť - sme rýľovali, klčovali, orali, vymieňali pneumatiky, olej a iné autotekutiny, opravovali, čo sa dalo... a otec sa začal zaúčať do tajov kuchyne, na čo mu chrbát ešte stačil.
Tie prvé razy radšej nespomínať. Ocino má vyvinutý zmysel pre chuť, ale čo sa týka praktickosti varenia... nula bodov. Varil tak, ako videl v telke: do jednej misky rozklepnúť tri vajcia, do druhej misky ošúpať päť rajčín, do tretej pol kila hentoho, do štvrtej nastrúhať 300 g tamtoho... proste špinavého riadu sa nám vtedy v kuchyni urodilo, až hrôza. Nehovoriac o tom, že použitie pokrievky na hrnce bolo pre ocina španielskou dedinou a často sme po jeho varení zvyšok dňa oškrabávali neidentifikovateľné kvapky a kúsky kadečoho z okien, dlážky, sporáka, linky, sem tam aj zo stien a stropu.
No ale, za tie roky sa muchy vychytali a ocino dnes varí aspoň niektoré jedlá lepšie, než mamina. Jeho doménou je všetko "chlapské", čiže guláš, držková, kapustnica a kadejaké mäsité jedlá, ktoré vždy obsahujú základnú ingredienciu - údené koleno ( raz dokonca presviedčal mamu, že ono údené koleno by mohla použiť aj v nejakom tom zákusku... )
Naši sú spolu 40 rokov. Vlastne práve tento víkend mali výročie. :-D A pri tých príležitostiach, keď varia spolu, je pre mňa neuveriteľný zážitok pozorovať ich. Za tie roky sú ako perfektne zohratý tím, obaja sa motajú na jednom metri štvorcovom pred sporákom bez toho, aby do seba drgali a narážali - oco varí, mama umýva riady, podáva mu ingrediencie s istotou sestričky na operačnej sále - skôr, než si ich ocino vypýta. Vyzerajú, ako keby tancovali. Mama sa zvŕta okolo neho, keď sa ocino cez ňu načiahne po ďalšiu varešku, soľničku, alebo čokoľvek, mamina hybko uhýba, skláňa sa, ukláňa a zakláňa...
Proste, naši pri varení, to pripomína dokonale zosynchronizované bojové umenie, alebo skôr akúsi verziu baletu. Takže si to sama pre seba nazývam kuchynským baletom - predstavenie, ktoré by som vám dopriala vidieť. Predávať na to vstupenky, stanem sa milionárkou!
Toľko k minulosti. A hybaj do prítomnosti.
Ja som vydatá sedem rokov a usúdila som, že je to dostatočne dlhá doba na to, aby som bola s mužom tiež tak zohratá. A tak poďho variť s ním, keď naposledy robil čosi pri sporáku. Pánabeka, to nebol balet, ale čistá groteska!!! No takú komédiu ste ešte nevideli. On dostal chudák lakťom do oka ( musela som dočiahnuť na digestor, nie?! Na čo mi tam zavadzal?! ), ja zasa jeho plecom do brady ( to by ste neverili, aký je nešikovný, keď ja mu iba mierumilovne nazerám cez plece do hrnca!!! ), vzápätí som ho skoro zhodila do hrnca, on sa zatackal a kým chytal balanc, vyletela mu z ruky lyžica a trafila ma rovno do čela, nehovoriac o tom, čo všeko sa nám povylievalo z hrncov a panvíc na zem a priľahlý nábytok...
Naše kuchynské baletenie skončilo tým, že kuchyňa bola v dezolátnom stave, my dvaja ako invalidi, ja som sa držala za hrču na čele, Majovi sa začínal vyfarbovať monokel, dobre sme sa pohádali a ja som sa zaprisahala, že kuchynský balet neskúsim skôr, ako na štyridsiate výročie.
odkial mi je take nieco povedome? :-)))))))))))
krásna rodičovská súhra..ked sa vzali-zrejme-pre oboch-to bola výhra...
je dobré-ked pri práci-človek vyzerá-že sa ihrá...:-)
nože..nenáhli..ved hľad..:to chce ten desaťročiami budovaný spolulad...
ono to aj v tej kuchyni príde...
a ak nie..??
tak hľadaj súlad inde...
baletiť životom spolu-to chce "obojpohlavnú" vôľu..!!
čítaš sa dobre...vnášaš tu vtip...s tvojimi písmenkami je mi na VARECHE "líp"...:-)