Zavolal som z mobilu, že mám strašnú infekčnú chorobu a môžem jesť iba palacinky ako jediné jedlo v domácej karanténe, ktoré mi môžu podstrčiť popod dvere. Na ich otázku, či mi to zasiahlo hrdlo, lebo mám čudný hlas, som odpovedal, že musím mať aj mobil zabalený do igelitového vrecka, lebo by som nakazil toho, s kým volám. Nedali sa odbiť a preto som hľadal pomoc u duše mne najbližšej. Bíglica Tina odmietla klamať do telefónu a tak musela situáciu riešiť moja manželka.
Poprosil som ju, aby ma ospravedlnila, lebo som zrelý na psychiatriu. Plačúc do telefónu vykladala, že jej a dieťaťu ako muž v domácnosti nechávam pravidlene na stole odkazy: Jedlo máš v práčke, som s chladničkou vo Vatikáne. A že trávim večery tak, že zapaľujem zápalky a vypálené si odkladám s tým, že tie sú dobré, lebo fungujú či behám zúrivo po dome s metrovým špagátom a kričím na nich, že neviem nájsť koniec povrázka, lebo mi ho určite niektorá z nich odstrihla.
Utešili ju, že vydržia všetko a len nech prídem. Nečudo, oni potrebovali mňa, nie ja ich. Dobre, bratia a sestry, budete mať, čo ste chceli. Kto chce s vlkmi vence viť, musí s nimi jesť a piť tak, že na to do smrti nezabudnú.
Prišiel večer s veľkým V. Mondénna, naškrobená, neosobná reštaurácia. Bieloskvúce obrusy, sklo všade naokolo poprekladané bezútešným a chladným mramorom. Všade pusto, vari dva - tri stoly obsadené. Prostredie ako stvorené pre nezabudnuteľnú poslednú večeru s tými, ktorí mi veľmi ľudsky nechutia a dlho mi už lezú hore krkom.
Hneď, ako sme dostali do rúk jedálny lístok, a ostatní pri stole sa začali tváriť do múdra, stravovaciu mapu som ani neotvoril a s ľadovým hlasom som sa čašníka opýtal, či ponúkajú aj niečo živé. Okolie to považovalo za netradičný žart. Dobre, bude ešte horšie!
Ospravedlnil som sa, že si musím odskočiť. Išiel som za čašníkom a objednal som si jedlo k inému stolu ako sedela moja nechcená spoločnosť. Sadol som si do úplne opačného rohu reštaurácie s výhľadom na tých, čo ma sem pozvali, ale pozeral som nenútene, ako sa povie do blba, úplne opačným smerom. Keď za mnou prišiel vyslanec od ich stola, nenechal som ho ani prehovoriť a hneď som spustil, kde sa toľko fláka, keď ho tu musím čakať celú večnosť.
Keď ma vzpierajúceho odviedol konečne k ich stolu, kde už mali všetci okrem mňa polievku, bez opýtania som začal jesť z jeho taniera. Teda nie práve jesť. Pil som mu ju z misky nosom. Po chvíli som začal predstierať, že som sa v polievke utopil.
Kým ma do sucha na tvári vyutierali, čašník priniesol jedlo aj mne. Požiadal som ho, aby mi všetko narezal na malé kúsky. Potom som ho dôrazne vyzval aby jedlo ochutnal, či nie je otrávené. Po prvých sústach som začal prskať okolo seba a vykrikovať, že to nemá tie správne grády a objednal som si u čašníka vedro roztopenej masti. Keď sa ospravedlnil, že oni majú len panenský olivový olej, odmietol som ho, že nie som pedofil a všetko z môjho taniera do seba nahádzal za 30 sekúnd. Ostatní ešte jedli, a tak som sa začal nudiť.
Vstal som a pozbieral som zo všetkých stolov okolo soľničky a začal si z nich stavať vežu. Furt mi to padalo a zábavka ma prestala baviť. Vybral som sa na obchôdzku a prisadol som si k najbližšie obsadenému stolu, kde bol akýsi ulízaný gentleman s viditeľne naivnou blondínkou so slabým žalúdkom. Tak som usúdil podľa jej užďubkávania jedla. Dal som sa s nimi do reči. Oni mali vyvalené oči a ja som mlel o dušu spasenú.
Predstavil som sa blondínke ako ošetrujúci lekár jej spolustolovníka. Začal som ho karhať, že keď mu lekári zakážu alkohol, nech to neberie na ľahkú váhu a mal by ich poslúchnuť. Veď zdravotníctvo nemá peniaze na bežné fungovanie, a nieto aby stále vrážalo eurá do rekonštrukcie laboratória zdevastovaného výbuchom po analýze jeho moču. Keď som videl ako brunátnie, radšej som sa rozlúčil s tým, že ako jeho lekár si robím vážne starosti o jeho zdravie, no nech si z toho nič nerobí. Veď čo jeho po mojich starostiach, nie?
Vrátil som sa práve včas ku stolu. Čašníci odnášali taniere po jedle. Zastavil som ich a nakázal som rezolútne, ench mi zabalia všetky zvyšky jedla, hlavne ohlodané kosti. Mám doma starú senilnú matku a je lacnejšie ju tak stravovať ako jej stále niečo vyvárať.
Verte neverte, tí Ťapákovci všetky moje výčiny pretrpeli. Mal som iba jedinú možnosť.
Utiecť potichu cez okienko na toaletách a doma nezdvíhať telefóny a nikomu neotvárať. Po týždni som sa konečne otvoril vchodové. Na prahu spal do klbka zmotaný poštový holub. Vták bol očividne dehydrovaný, vyhladovaný, ale verný svojej cti. V krídlach prekrížených na prsiach zvieral rekomando.
Statočný poštový operenec sa k nám nemohol dostať cez okná, boli stále zavreté. A tak neborák vták čakal, kým ho niekto pustí cez dvere. Napojil som ho, nakŕmil a uložil vedľa bíglice Tiny, ktorá mu začala vrčať uspávanku.
Holúbok doniesol odkaz od majiteľa reštaurácie, kde som chcel stráviť poslednú večeru s tými, čo mi moc nešmakovali. Vďačný majiteľ písal, že po pamätnom večere stúpla návštevnosť o 500 percent, lebo medzi snobmi sa rozchýrilo, že tam vyvádzal opitý a nadrogovaný bývalý „komik“ Jožo P. a nával nových hostí teraz čaká, kedy sa zase objaví aby si užili srandy do sýtosti...
Diskusia k článku