Foto: Pravda - Ivan Majerský
V našej záhrade ich pestujeme, čo si pamätám, už dobrých šesťdesiat rokov. Po celý ten dlhý čas sme ostali verní našim malokarpatským fajtám. Ide o tzv. vinohradnícke rajčiny, rastúce pri agátových štekoch, dôsledne vyplievané, viazané, okopávané a pravidelne zalievané...
Rajčina, Solanum lycopersicum, čeľaď Solanaceae, je pôvodom z Peru. Bobule rôznej veľkosti, farby, diferencovaných vôní a chutí. Plody guľovité, vajcovité, hruškovité, slivkovité, väčšinou s hladkým povrchom. Lákavá sladko-kyselkavá dužina rôznych farebností. Červená, žltá, oranžová, pink, krvavo-karmínová a dnes dokonca aj čierno-zelená.
Vysoký obsah vitamínov, minerálií, kyselín (tie mi akosi prekážajú) a cukrov. Jednoducho paráda... A potom sú tu paradajkové šťavy, omáčky, nenewtonovské kvapaliny - kečupy s bylinkami, cesnakom, cibuľou. Je ich na tisíce a Taliani sú v nich majstri.
Mojím favoritom je omáčka bolonská. Obsahuje aj mäso, ryžovú múku, horčicu a apeninské bylinky. Je úžasná. Mnohé pokrmy sú bez rajčín nepredstaviteľné. Napríklad dolnozemský „žandársky paprikáš“.
Potrebujeme naň kilo ošúpaných a nakrájaných rajčín, pokrájanú cibuľu, tri papriky, ryžu a 100 gramov údenej slaniny. Zeleninu opražíme na slanine a keď tomaty začnú púšťať šťavu, do hrnca pridáme 2-3 lyžice sparenej ryže.
Paprikáš dochutíme soľou, údenou sladkou paprikou a vegetou. Dolnozemský policajný kapitán Milan Čurič k paprikášu pojedal dusené teľacie a staropazovský biely chlieb. Chutilo vraj všetkým...
Diskusia k článku