Spisovateľka Andrea Coddington:
Na tradíciách v jedle trvám

Sandra Támerová, 19. augusta 2011     13 minút čítania

O živote, práci a najmä jedle v Amerike so známou spisovateľkou.


Foto: Blanka Sadílková

Spisovateľka Andrea Coddington.


Slovenská obec Radošina už vo svete nie je známa len divadlom. Pochádza z nej spisovateľka Andrea Coddington, ktorá má za sebou aj dlhoročnú novinársku prax. Bola televíznou reportérkou, v súkromnom rádiu zakladala spravodajskú redakciu a pred takmer desiatimi rokmi odišla natrvalo do Ameriky.

Tam našla a vzápätí aj tragicky stratila svoju životnú lásku, tam vychováva svoje dve deti a tak príležitosť stretnúť sa s ňou počas prázdnin na Slovensku využila aj naša redakcia.
Úspešná spisovateľka vydala dva bestsellery Mal to byť pekný život a Židovka a v novembri jej vyjde kniha Cudzia krv.

V nasledujúcich riadkoch si prečítate, akou je Andrea kuchárkou, ale aj ako sa v ďalekej krajine zmenili jej stravovanie návyky.


Už dlhšiu dobu žiješ v zahraničí, konkrétne v New Yorku. Ako sa zmenili tvoje stravovacie návyky, vedela si niečo ukuchtiť, keď si odchádzala do Ameriky?


Nejaké základy som určite mala, aj keď som odchádzala ešte slobodná a bezdetná. Určite som nevedela robiť knedľu, či nejakú sviečkovú a tú neviem dodnes (smiech). V Amerike sa stravujem zdravšie. New York nie je klasická Amerika, že jeme hamburgery, skôr šaláty, zdravé mäso, gurmánske dobroty zo všetkých kútov sveta a tým že mám deti, snažím sa aj zdravo variť. Keď však prídem domov na Slovensko, neviem si odpustiť tresky a naše biele rožky, mamine vyprážané rezne, slivkové gule... To v New Yorku nemám a ani nerobím.

Rôzne práce v reštauráciách vraj dokážu našincovi celkom slušne zabezpečiť pobyt v tejto krajine. Ale asi je rozdiel, v akých reštauráciách...

Naozaj je to rozdiel. Na začiatku môjho pobytu v Amerike som pracovala v dvoch reštauráciách. Prvá z nich, bola úplný bordel v turistickej časti New Yorku. Šváby, skazené mäso, mafia, všetci boli nadrogovaní, bitka o každý dolár, o prežitie! Neviem či by som do niečoho podobného po tom, čo som zažila, išla jesť. Potom sa mi podarilo robiť v jednej veľmi dobrej reštaurácii, v inej štvrti. Ako nebo a peklo. Jedlo bolo úžasné, dokonca aj to, ktoré pripravovali pre personál. Všetko bolo urobené čerstvé, tak ako má byť. Dokonca aj cestoviny si náš šéfkuchár vyrábal čerstvé. Bolo to úplne niečo iné, ako v tej prvej reštaurácii, od servisu, ktorý vyžadovali od nás, víno, nápoje, jedlo, niečo perfektné.

Aký vidíš rozdiel, keď si v reštaurácii tu na Slovensku, a v New Yorku? Samozrejme, bavme sa o celkovom prístupe k zákazníkovi v bežnej reštaurácii...


Foto: Blanka Sadílková

Andrea s deťmi - Sárou a Markom.


Práve som sa vrátila z Vysokých Tatier, kde som bola s deťmi. A prvé čo som povedala, že musím napísať nejaký fejtón pod názvom Tragédia slovenského reštauračného biznisu... Viete, jedlo aj môže byť dobré a chutiť, aj keď je všade skoro rovnaké, no myslím, že keď príde čašníčka so zlou náladou a šľapkách...Celé to v okamihu zdegraduje atmosféru. Keď už idem do reštaurácie, a podotýkam, že nechodím každodenne, tak by som si to chcela užiť. A nielen sa dobre najesť, ale mať všetko, čo k tomu patrí, za čo aj rada zaplatím. Ľudia predsa nechodia do reštaurácie každý deň, tak nech to už má úroveň, než aby miesto pôsobilo ako nejaká vývarovňa.

Prešla si v spomínanej lepšej reštaurácii v Amerike aj nejakým základným výcvikom, čo sa týka komunikácie so zákazníkmi, alebo si sa spoľahla na vrodenú intuíciu a učila sa za pochodu?

Jasné, tam vždy človek musí prejsť výcvikom. Kompletne poznať jedálny lístok, každý deň je nejaká špeciálna ponuka, ktorú treba vedieť ponúknuť, ako sa podáva voda, ako víno, ako sa servíruje jedlo, ako sa zhrabnú omrvinky zo stola. Vo svete naozaj platí heslo "Náš zákazník náš pán". Hlavne, aj z toho dôvodu, že ľudia čo pracujú v reštauračnom biznise žijú len z prepitného, a ste závislí od toho, či zákazník je alebo nie je spokojný. Nemôžeš si dovoliť prísť a niekomu bachnúť tanier pod nos. A keď je jedlo zlé, tvojou povinnosťou je zaniesť ho späť do kuchyne a priniesť nové.

Ako si sa vlastne dostala k tejto práci, si predsa novinárka?


Aj do New Yorku som odišla ako novinárka. Viac menej som sa do reštaurácie dostala len z dlhej chvíle. Našťastie som nebola odkázaná na to, čo zarobím. Ale bola som mladá, nemala žiadne záväzky, tak som to aj brala s nadhľadom. Z prvej reštaurácie som po troch týždňoch odišla, tresla som im zásterou o stôl a povedala, že ma v tom bordeli už nikto neuvidí. V druhej reštaurácii to ale bolo finančne veľmi zaujímavé. Aj preto, že my Východoeurópania sme srdeční. Ale keď videli, že ľudia ma majú radi a kvôli mne sa do reštaurácie vracajú, mala som zase pocit, že ma chcú úplne vyžmýkať. Robila som od rána do večera, každý deň obednú aj večernú šichtu. A keď som sa ozvala, povedali, že nech si teda vyberiem, či prácu chcem alebo nie.

Bola to „tá“ reštaurácia, kde si sa spoznala aj so svojím manželom a ponúkla mu najdrahšie jedlo z jedálneho lístka, aby si si niečo zarobila?


Nie.. (smiech) Zoznámili sme sa práve v tej prvej zašvábenej reštaurácii. Kamarátky, Slovenky mi dohodili pár služieb a on bol v ten deň môj jediný zákazník. Preto som mu ponúkla Fettucini Alfredo, najdrahšie jedlo aké sme mali. A keď mi nechal nejaký dolár päťdesiat navyše, ešte som si hovorila, že aký lakomec, ani len na kávu som si nezarobila! (smiech)

Keď ste sa neskôr vzali, urobili ste si doma nejaké poriadne Fetuccini Alfredo?


Ale jasné! (smiech) Boli sme milovníkmi talianskej kuchyne. Vždy keď bola v nedeľu premiéra seriálu Sopranovci, tak sme si urobili taliansky gurmánsky večer. Myslím, že cestoviny zvládam pripraviť bez problémov.


Foto: Andrea Coddington

Tradičné menu na deň Vďakyvzdania
pripravuje Andrea sama.


Ako sa s deťmi v Amerike stravujete? Preniesli ste si nejaké zvyky z domu, alebo ste sa priklonili k tým americkým?

Moje deti sú hermafroditi čo sa týka stravovania, keď ideme na Slovensko, už babke telefonujú, že má nachystať rezníky so zemiačkami a uhorkovým šalátom, a slivkové gule, ráno sa napchávame paštétovými rožkami. A keď sme v Amerike, zas je to len samé mamííí, chceme tacos, a dcéra Sára je zas na hamburgery. Raz sme napríklad nestihli lietadlové spojenie a zostali sme visieť v Nemecku. Ich hamburgery deťom nechutili, majú radi pravé americké. Ale aj vďaka tomu, že mamina bola veľkú časť detstva mojich detí so mnou, tak im vždy vyvárala naše jedlá. Vždy prišla s plným kufrom, kde priniesla droždie, polohrubú múku, škoricové cukre...

Pašovala aj bryndzu? (smiech)

To nie! (smiech)V New Yorku je ju dostať kúpiť v špeciálnych obchodoch, Maďari ju predávajú, zoženiem napríklad aj mak, ktorý sa v Amerike naozaj ťažko zháňa. Máme dokonca tri alebo štyri slovenské reštaurácie, a robia naozaj úžasné bryndzové halušky. V New Yorku sa dá kúpiť veľmi veľa kvalitného hotového jedla, a človeka to vyjde na menej peňazí. V Amerike totiž a špeciálne v NY platí jedno porekadlo – rozlúč sa zo spánkom, lebo to sú hodiny, kedy nebudeš zarábať. Už bude len robota, robota a robota a potom na varenie nezostane ani veľa času.

Čiže skôr tam funguje minútkové varenie?

Áno, ráno robím deťom normálne raňajky, obedy majú v škole a škôlke a každý večer varím. Nejaké prírodné rezne, zemiaky a brokolicu, cestoviny, tacos... Také veľmi jednoduché jedlá pre deti.

Vo svojej knihe Židovka opisuješ príbeh ženy, ktorá zo začiatku bojuje proti zaužívaným konvenciám vo svojej náboženskej komunite. V knihe spomínaš aj veľa tradičných židovských jedál, ako si vždy rodina potrpela na to, aby mali všetkého dostatok na ich prípravu, čo pramenilo z ich trpkej minulosti. Myslíš si, že je dôležité dbať na tradície, čo sa týka jedla a prípravy jedál a udržiavať ich v rodine?


Foto: Oles Cheresko

Andrea dbá na dodržiavanie
tradícií v jedle.


Myslím, že je to veľmi dôležité. Napríklad keď som sa nasťahovala do môjho bytu v Amerike, nemala som jedálenský stôl, len jedálenský pult. Kúpila som barové stoličky a tešila sa, ako budeme moderne stolovať. Lenže, neujalo sa to. A tak som prvé zarobené peniaze dala na jedálenský stôl, lebo zrazu sa rodina vôbec nestretávala. Možno ani nejde až tak o to jedlo, ako o tradície. Neviem si napríklad predstaviť, že by sme na Vianoce nemali kapustnicu alebo rybu. To sú veci, na ktorých trvám, aj preto, že ich mám na tanieri naozaj len raz za rok. Aj keď sme v Amerike, musia byť oblátky, košík s jablkami, stromček, skrátka všetko ako na Slovensku.

A čo americké sviatky, napríklad Deň Vďakyvzdania, pripravuješ kompletné menu?

Robím vždy kompletné menu a som na to veľmi pyšná. Pečiem morku, sladké zemiaky, zemiakovú kašu, kukuricu, marshmallows v omáčke, tekvicový koláč, všetko čo má na stole byť. Deň Vďakyvzdania je môj najobľúbenejší sviatok. Vtedy odhliadnuc od toho, akého je človek vierovyznania , oslavujú ho všetci, rodina sa zíde pokope. Po večeri si všetci spolu pozrú americký futbal a odfukujú pred telkou. Mám rada, keď je plný dom ľudí, buď pozývame kamarátov, alebo k niekomu ideme. Ale najradšej mám, keď oslavujeme mňa doma. Mám totiž rada, keď môžem variť pre veľa ľudí. Je to iné, ako keď varím pre deti každý večer. Rada sa pýšim, keď mám kuchyňu „v ohňoch“ , a keď ma potom ľudia chvália a hovoria, že im chutilo. Ale určite sa nepasujem do role kuchárky, ktorá vie úžasne variť, to mám skôr kamarátky, ktoré varia naozaj skvele. Aj tie naše babské debaty, rozprávame sa o deťoch, o psoch a nakoniec aj tak vždy skončíme pri varení (smiech). A začne sa výmena receptov, a keďže ja nie som v tom až tak zbehlá, tak vždy hľadám na webe, a áno, aj na vašu Varechu chodím, a hľadám tam inšpirácie :-D, a potom sa s hotovými jedlami už len vyťahujem (smiech)!


Foto: Varecha.sk - Sandra Támerová

Úspešná spisovateľka vydala už dve
knihy, tretia vyjde v novembri.


Si novinárka a spisovateľka, akosi k tomu aj patrí aj záľuba čítania kníh. Nájdu sa u teba doma v knižnici aj kuchárske knihy?

Mám Recepty zo Života, myslím že dve z tej edície, potom delenú stravu, tú využívam podľa toho, v akom som stave (smiech). Robím si všetky detoxy, šťavy, očisťujem sa, žijem zdravo, nefajčím, nepijem. Ja som inak odborník na diéty, prešla som azda všetkými (smiech), to je moja parketa. A ešte mám jednu knihu, volá sa bezcholesterolová strava, ale z tej nevarím.

Daj nám na záver nejaký tip na dobrý recept, ktorý v Amerike často pripravuješ...

Azda moje Tiramisu. Nie je síce pre deti, ale je super. Tajomstvo spočíva v tom, že použijem kvalitné naozaj tuhé Mascarpone, dvojité espresso do ktorého sa namáčajú piškóty robím extra silné, aby bol dezert naozaj kávový a namiesto marsalského vína či rumu dávam Bailey´s. Je to také krémovejšie a lahodnejšie. Takže v podstate klasické Tiramisu, ale upravené po mojom.




Diskusia k článku

lucylee
Perfektny clanok o velmi zaujimavej zene. Jej nazory sa v mnohom stotoznuju s mojimi.
douglas
Čítala som len ukážku z jej knihy Židovka a dosť ma zaujala. S paní Andreou súhlasím, pretože Slováci (podľa mojich zkúseností) dodržujú svoje tradície všade. Pekný a poučný článok, vďaka.
babav
Velmi zaujimave ,pre mna o to viacej ,ze som sa s autorkou stretla
na strankach jej "Zidovky".Mile stvorenie,krasne deticky,slovenska dusa...;-).
evanaaa
Ešte minulý rok sa mi do rúk dostala kniha " Mal to byť pekný život", ktorú som prečítala na jedno posedenie, jedným dychom, kde som sa o Andrejke vlastne veľa dozvedela,o jej začiatkoch v Amerike, o veľkej láske, ktorá sa ale skončila skoro a tragicky, to, o čom tu hovorí. Knihu jej vydala Evita vo svojom nakladateľstve a sú aj priateľky. Chcela by som si ale prečítať aj Židovku.
rela
Včera som práve dočítala Židovku. Veľmi zaujímavý príbeh a veľmi dobre napísaný. Som rada, že som sa dozvedela niečo aj autorke knihy.
marianne69
...dobre sa to citalo,kusok domova sa da vycarit vsade na svete,drzim palecky v NY,na knizku Mal to byt pekny zivot sa chystam uz dlho,tak uz sa tesim.....
tinca
veľmi zaujímavý článok o milej spisovateľke,škoda že taká mladá a krásna mala taký krutý osud.
bea21
Knižku "MAL TO BYŤ PEKNÝ ŽIVOT" vrelo odporúčam. Je úžasná.
hanach
určite si prečítam jej knižky zatiaľ som o nej netušila.Verím že to na jedno posedenie zjem
klekipetra
Mladé ženy, ktoré ešte nie ste spisovateľky, prihĺáste sa u baču Žinčicu.
tahc81
Zial ma pravdu o urovni slovenskeho gastro-podnikania :(






 



TOPlist