S dog koučom Jurajom Ferkom spolupracoval na televíznej relácii Najvernejší.
Foto: RTVS
Diváci vás poznajú z niekoľkých televíznych projektov, napríklad aj zo „psičkárskeho“ programu Najvernejší. Vybrali si vás doň, lebo ste psičkár?
To sú také veci, o ktorých niekedy neviete, prečo sa dejú. Tento projekt sa pripravoval veľmi dlho, a keď sa producenti rozhodli, že to idú robiť, tak vybrali formát dog kouč a moderátor. Ferimu, teda dog koučovi Jurajovi Ferkovi, dali na výber niekoľko mien moderátorov. Keď tam videl moje meno, povedal, samozrejme, Ďuri Bača, veď sme spolu chodili na strednú školu. Keď mi zavolal, či chcem tento program moderovať, neváhal som ani chvíľu. Ku psíkom mám veľmi silný vzťah, už odkedy som robil komisára Rexa, a aj sám psíkov mám. Takže to je program, o ktorom som si povedal, že mi je šitý na mieru. Veľmi ma to baví a napĺňa, pretože psíky sú čarovné zvieratká.
Ďalším programom, z ktorého vás poznáme, je Pečie celé Slovensko. Niekde ste spomínali, že k jeho moderovaniu ste sa dostali vlastne náhodou. Ako to bolo?
Vtedy oslovovali renomovaných moderátorov a hercov a ja som sa tam vyskytol vlastne náhodou a ako náhradník, pretože produkcia povedala, že vyskúšajú aj dvoch–troch mladých hercov, „čo to spraví“. Kombinácia s Juniorom však vyšla úplnou náhodou. Stalo sa totiž, že jednej moderátorke, ktorá na konkurz prišla, neprišiel partner, takže som zaňho vlastne zaskočil, čítal jeho texty. Potom tam bol Junior, ktorý tiež čakal na svoju partnerku. Vtedy nám povedali, chlapci, skúste to teraz vy dvaja spolu. Bolo to veľmi vtipné, lebo som to bral tak, že o nič nejde, vlastne len vypĺňame čas. Vtedy sa človek uvoľní – a zafungovalo to.
Cítili ste sa tam hneď ako ryba vo vode?
No to vôbec nie. Bol to prvý taký veľký projekt, ktorý som robil, a bol som z toho vo veľkom strese. Napríklad čo môžem povedať a čo nie, čo sa hodí, čo sa nehodí... Po prvej sérii som si však už bol oveľa istejší. Je tam skvelá atmosféra, všetci si pomáhajú, bodaj by sa to točilo ešte 20 rokov.
Čo bolo pre vás počas natáčaní najťažšie?
Prvá séria sa točila počas covidu, takže sme sa každé ráno museli testovať, čo nebolo príjemné. Dva roky predtým sa nič nenakrúcalo a zrazu sme začali pripravovať túto show, ktorá síce vyzerá príjemne, ale je to veľmi náročná práca. Človek je stále na nohách. Jedna epizóda sa točí dva dni, príprava receptov trvá 3-4 hodiny a my sme tam nonstop, ak by sa čokoľvek stalo, aby sme vedeli reagovať. Bol to nový projekt, hoci producenti k nemu mali nejaké „nóty“, veľmi veľa vecí sa ukázalo až na pľaci. Prvý ročník bol naozaj veľmi náročný. Pamätám si na pocit, keď som sa zobudil po prvom dni nakrúcania. Bol som úplne dolámaný a hovoril som si, že ani nevstanem z postele, že to nedám. Vôbec som si nevedel predstaviť, že toto by malo trvať mesiac. Našťastie sa to podarilo. Máme za sebou tri série a pripravuje sa štvrtá.
Prekvapil vás úspech tohto projektu?
Človek nikdy nevie, aj keď som z toho mal subjektívne veľmi dobrý pocit. Ale je tam potom ešte veľmi veľa aspektov, ktoré vedia ovplyvniť konečný výsledok. Dovtedy fungovali skôr bulvárno-vulgárne veci, ako boli rôzne reality show. Tam stále niekto po niekom kričal a čím bol človek väčší čudák, tým to bolo lepšie. A tak sme si hovorili: bude niekoho baviť tento typ programu, kde je najväčšou drámou, keď niekomu niečo prihorí alebo zle vyšľahá krém? Koho to bude zaujímať... Podľa mňa sa však stalo to, že ľudia boli už tak presýtení zlými a negatívnymi správami a hystériami typu covid, základne, migranti, čipovanie a neviem čo ešte, že keď prišla show, ktorá ich na dve hodiny vytrhla z tohto marazmu, tak si ju užívali. Najväčšou drámou bol zle prečítaný recept. Mohli si to pozrieť s deťmi, lebo sa tam nenadáva, je to slušné, pekné, estetické. Keď sa na to človek pozrie takto, rozumie, prečo je táto show odsúdená na úspech.
Absolvovali ste tri série, vidíte nejaké rozdiely medzi nimi, čo sa týka vašej práce, ale napríklad aj nakrúcania?
Určite. Čo sa mňa týka, musel som sa v prvom rade upokojiť. Naozaj som si najprv každé jedno slovo a vstup pripravoval a bol som na seba nahnevaný napríklad za brbty. To bolo v prvej sérii. V druhej som už bol uvoľnenejší, už som vedel, že ak sa niečo nevydarí, nie je to naživo a v strihárni tomu pomôžu. V tretej už to bola pohoda, vedel som, že čím je človek uvoľnenejší, tým je to lepšie. Aj čo sa týka produkcie, už to bol oveľa väčší komfort, mali sme tam k dispozícii napríklad karavany.
Diskusia k článku