Foto: Pravda - Ivan Majerský
S fašírkami sa mi spája predovšetkým detstvo a časy junácke. Päťdesiate roky, to si ešte dobre pamätám. Mäsa bolo ako šafranu a rady pred modranským mäsiarom Šípkom, už zoštátneným, boli dlhé. Takzvaný úradný výsek. Treťotriedny tovar. Mäsové fľaksne. Bravčové aj hovädzie.
Nemäsové farby, nemäsové šmaky. Najlepšie bolo všetko to „zakryť“. Pomlieť, dobre okoreniť, ocibuľovať, ocesnakovať a hlboko prepiecť. Doma bola fašírka raz – dvakrát do týždňa a v študentskej menze ešte častejšie. V bratislavskom Charitase to bola vždy výstraha na tanieri…
Socializmus napredoval a rokmi to už bolo lepšie. Neznamenalo to však, že karbonátky zmizli z taniera. Zostali tam, stali sa však príťažlivejšie. Najmä v cudzine. Aj tam sa však našli fašírkové pokrmy, na ktoré som nesiahol. Počas pobytu na Humboldtovej univerzite v Berlíne to bolo mleté mäso s červenou repou, či neskôr, v Montreale fašírky z mäsa bobra…
Boli však aj chvíle, že som okoštoval aj karbonátky z ovsených vločiek, vegetariánske s kapustou, kelom či pivovarníckym droždím. Najdelikátnejšie fašírky som však maškrtil v Provensálsku. U slávneho Saschu Lichina podávali pred rokmi drobné fašírkové guľky s lanýžmi. A k nim, akože inak, nalievalo sa barikové ružové. Krásne spomienky na delikátne mleté mäso. Vďaka, ti Saša, žiješ ešte?
Diskusia k článku