Gurmánske cesty: Ako chutí Jordánsko

Púšť Wadi Rum patrí medzi najväčšie atrakcie Jordánska.
Foto: Shutterstock

Každá cesta za „hranice všedných dní“ – ako sa vzletne nazýva cestovanie – prináša menšie či väčšie prekvapenia. Tá naša do Jordánska sa začala zaujímavo už pri nástupe do lietadla. Všade vôkol nás sme počuli slovenčinu alebo češtinu, mali sme pocit, že neletíme pravidelnou linkou z Viedne, ale charterom z Bratislavy. Slovenské skupinky sme stretli aj pri všetkých pamiatkach. Jordánsko sa evidentne stalo pre našincov trendovou destináciou.

Krajina má turistovi skutočne čo ponúknuť. Úžasné pamiatky, dve moria a ešte aj každé úplne iné, prírodné atrakcie, vynikajúcu kuchyňu a mimoriadne pohostinných ľudí. To všetko tu však bolo aj predtým a predsa Slováci Jordánsko nebrali, ako sa hovorí, „útokom“.

Dôvod veľkého záujmu tento rok je prozaický – do Ammánu a do Aqaby pri Červenom mori začali lietať z Viedne nízkonákladové letecké spoločnosti, čo cesty sem značne zjednodušilo a najmä zlacnilo. Pretože dať za letenku do Ammánu 400–500 eur, ako to bolo donedávna (do Aqaby sa vôbec nelietalo) a zaplatiť okolo 100 eur, koľko vyšla spiatočná letenka aj nás (cestovali sme len s príručnou batožinou), je už fakt veľký rozdiel.

Chvála taxikárov

Do Jordánska sa chodí na poznávacie zájazdy, lebo zažiť sa tu dá skutočne mnoho, alebo aj len tak si oddychovať na brehu Červeného mora, ktoré je eldorádom pre šnorchlovanie a potápanie. Veľa ľudí chodí na poznávacie zájazdy s cestovnými kanceláriami, čo je určite najpohodlnejší spôsob, keďže každé ráno nastúpite pri hoteli do autobusu, celý deň sa o vás starajú a večer vás vyložia pri hoteli. Po Jordánsku sa však dá úplne v pohode cestovať aj individuálne, čo je možno o niečo menej pohodlnejšie, ale o dosť lacnejšie ako s cestovnou kanceláriou.

Môžete si požičať hneď po prílete auto, alebo chodiť všade taxíkmi, čo dokonca vyjde ešte lacnejšie. Keď sme sa sem chystali a zisťovali možnosti, ako sa budeme po Ammáne a okolí presúvať, odporučili nám ako najlacnejšiu možnosť Uber. Čo je síce fajn, ale už na letisku sme zistili, že nie všade je Uber dostupný a najmä – aby ste si ho objednali, potrebujete mať v mobile dáta. To je, keďže ste mimo Európskej únie, drahá záležitosť a wifi na ulici nie je.

A tak sme sa rozhodli z letiska presunúť normálnym taxíkom. Potešili sme sa, že mali pevné taxy, takže sme sa nemuseli handrkovať a zistili sme, že chodiť bežnými taxíkmi bola najlepšia vec, ktorú sme mohli urobiť. Dvaja taxikári, na ktorých sme natrafili, sa ukázali byť veľmi podnikaví a zároveň veľmi milí a ochotní. Povypytovali sa, aké máme v krajine plány, kam sa chceme ísť pozrieť, a hneď sa ponúkli, že prídu po nás do hotela, odvezú aj dovezú nás naspäť. Čo sme si dohodli, to platilo, vždy nás čakali na mieste včas. Ešte aj fľaše vody sme vždy dostali.

Pompeje Blízkeho východu

Ak ste v Ammáne a chceli by ste navštíviť len jedinú pamiatku v okolí, určite by to mal byť antický komplex v Džaraši (Jerashi). Nachádza sa asi 50 km od Ammánu a hovoria mu Pompeje Blízkeho východu. Ide o jedno z najzachovalejších antických miest na svete s veľkou rozlohou – od vstupu po koniec areálu sú to asi 2 kilometre, kde môžete obdivovať umenie starovekých staviteľov. Má to len jednu chybičku krásy: nikde tu nie je tieň. My sme navštívili Džaraši v novembri, bolo 23 °C v tieni, a tak sme počas prechádzky v areáli na slnku netrpeli. Najlepší čas na návštevu Jordánska je naozaj neskorá jeseň alebo skorá jar.

Veľkolepé antické mesto v Džaraši.
Foto: Shutterstock

Aj keď nebolo teplo, po troch hodinách chôdze sme neodolali nápoju, ktorý má v Jordánsku rozhodne ochutnať každý turista – čerstvo vytlačenej šťave z granátových jabĺk. Ako to v areáloch turistických atrakcií býva, bola asi desaťnásobne drahšia, ako je reálna cena, ale čo robiť, keď ste smädní práve vtedy? Nakoniec sme boli rady, že sme si ju dali, lebo v Ammáne sme na ňu nenatrafili.

Stavby v Džaraši sú také úchvatné, že keď sme sa vrátili do Ammánu, kde je skvelo zachovaný antický amfiteáter, stačilo nám, keď sme si ho pozreli zhora, cestou z Citadely. To je ďalšia ammánska atrakcia a to najmä pre najlepší výhľad na jordánske hlavné mesto.

Na trh s nákupným vozíkom

Najväčšou atrakciou pre nás bol miestny trh. Ten je naozaj pastvou pre oči, čuchové aj chuťové bunky. Ovocie a zelenina na aké si spomeniete, korenia, bylinky, oriešky, pečivo každého druhu a neodolateľné sladkosti. A keďže bol práve voľný deň, vôkol nás boli davy Ammánčanov, niektorí sa vybavili aj nákupnými vozíkmi, ako keby boli v supermarkete.

Na trhu sme vyhladli, no nájsť v jeho okolí reštauráciu nebolo na prvý pohľad vôbec jednoduché. Až po chvíli sme zistili, že reštaurácie nemajú vchody z ulice, ale sú na poschodiach. Navyše mnohé mali vývesné štíty len v arabčine, preto nám naše tipy z Googlu veľmi platné neboli.

Fast food, kam chodí jesť kráľovská rodina

Preto, keď sme videli prvú, do ktorej sa dalo vojsť priamo z ulice, neisto sme do nej vkročili. Kým sme sa spamätali, už sa nás ujali čašníci a sprevádzali nás na poschodie, kde bol menší frmol, ako na prízemí. Usadili sme sa k stolu a začali sa rozhliadať navôkol, na stenách nás zaujali fotografie, na ktorých boli majitelia a spokojní hostia, vedľa nich boli jordánska kráľovská rodina či turecký prezident. Inak to tam vyzeralo ako v bežnom fast foode. Až potom sme zistili, že sme sa úplne náhodou ocitli v najslávnejšom jordánskom „streetfoode“, v reštaurácii Hashem.

Na otázku, čo majú na jedenie, nám čašník odvetil, že falafel a hummus a mali sme po probléme so siahodlhým vyberaním. Jedno aj druhé jedlo bolo vynikajúce, guľôčky falafelu chrumkavé a ľahké ako páperie, hummus lahodný. Zaujímavé bolo servírovanie – na stôl prestreli mikroténový obrus a keď hostia odišli, jednoducho doň všetok riad zbalili ako do batôžka a odniesli. Najviac nás však pobavila cena, za jedlo, z ktorého sme sa najedli dve, sme platili 2,50 jordánskeho dinára (asi 3 eurá), čo bolo o dinár menej, ako stál pohár šťavy z granátového jablka s turistickým príplatkom v Džaraši.

Trh v Ammáne hýri farbami.
Foto: Jarmila Horváthová

Keď chcú ísť miestni alebo turisti v Ammáne do „lepšej“ reštaurácie, alebo sa večer zabaviť, idú na Rainbow Street, ktorá je plná dobrých podnikov – od kaviarní, barov, po reštaurácie so všetkými možnými kuchyňami. Jedli sme tu vynikajúci mansaf, čo je jedna zo špecialít levantskej kuchyne, kam sa zaraďuje aj Jordánsko. Je to jahňacina v omáčke z kozieho mlieka, s mandľami a s ryžou. Ale aj „obyčajné“ kuracie krídelká, ktoré chutili úplne inak ako u nás. Porcia predjedla (krídelká) stačila ako hlavné jedlo a z mansafu, ktorý bol hlavným jedlom, by sa pokojne najedli aj dvaja. Ceny boli podobné ako v reštauráciách v Bratislave.

Keď sme už pri jahňacine, ďalšou špecialitou je tatarák z jahňacieho mäsa, ktorý sa však neservíruje ako u nás so žĺtkom, ale na tanieri vám prinesú mäso dochutené rôznymi koreniami (jedno bolo dokonca s pistáciami), rozlične pikantné aj s rôznym stupňom nasekania. Opäť nás dostala veľkosť porcie, objednali sme jednu ako predjedlo, že sa rozdelíme a ani dve sme ho nevládali zjesť.

Päť hodín na ceste

Ak cestuje človek po Jordánsku na vlastnú päsť, pristane v Ammáne a chce vidieť najväčšie jordánske atrakcie – stratené mesto Petra a farebnú púšť Wadi Rum, pohodlný a lacný spôsob, ako sa tam dostať, je ísť diaľkovým autobusom do Aqaby. Trvá to síce asi 5 hodín, ale autobus bol príjemný, ešte aj čaj a kávu sme dostali. Iný, rýchlejší spôsob, ktorý umožňuje nové letecké spojenie Viedeň–Aqaba, je priletieť priamo do Aqaby, vynechať sever krajiny, oddychovať pri mori a dopriať si výlety do Petry a Wadi Rum.

Petra je jedným z novodobých divov sveta.
Foto: Shutterstock

Aqaba je nie príliš vzhľadné mesto, nie je to turistická destinácia, akú by sme očakávali. Napriek tomu sa tu nachádzajú 5–hviezdičkové hotely všetkých najznámejších svetových značiek. Tie sú tu preto, lebo mesto stojí na hraniciach s Izraelom a len na skok je Egypt aj Saudská Arábia. Je tu obrovský prístav, a preto je tu vybudovaná aj špeciálna ekonomická zóna.

Hoci je Aqaba jediné jordánske mesto pri Červenom mori, drvivá väčšina hotelov nemá svoje pláže, tými sa hrdia len 5–hviezdičkové hotely. Kúpať a šnorchlovať sa chodí za mesto. Turistom sa odporúča kúpiť si vstup do plážových klubov, pretože producírovať sa v bikinách na verejnej mestskej pláži nie je v moslimskom Jordánsku síce zakázané, ale rozhodne sa neodporúča. Mohli by ste sa stať objektom veľmi nevraživých pohľadov.

Nebojte sa jesť na ulici

Aqaba je však baštou výborného jedla – od stánkov s jednoduchými dobrotami až po nóbl podniky v 5–hviezdičkových hoteloch. Vôbec sa nemusíte báť najesť sa aj v jednoduchých fast foodoch. Schwarma, teda jedlo podobné kebabu, ktoré sme v nich jedli, bola skvelá. Rovnako ako rôzne sladkosti, kde hrajú hlavnú úlohu oriešky, pistácie, med, tenučké filo cesto a tzv. anjelské vlasy, čo sú akoby naše opražené rezance - niťovky, v ktorých býva zabalená napríklad nálož orieškov.

Kto je priaznivcom šnorchlovania a pestrého podmorského života, lepšou voľbou ako Aqaba je letovisko Tala Bay, ktoré je od nej vzdialené asi 18 kilometrov. Je to umelo vybudované mestečko s hotelmi, apartmánmi, obchodmi, reštauráciami, prístavom a krásnou plážou. Šnorchlovať tu je naozaj zážitok. Navyše, v Tala Bay je to šport pre pohodlných a plavcov bez výdrže – farebné koraly a rybičky vidíte doslova pár metrov od brehu, nemusíte nikam plávať. Koraly tu rastú doslova na všetkom – na kameňoch rovnako ako na železných konštrukciách pontónov. Sú modré, žlté, ružové, fialové, hnedé a okolo nich kŕdle farebných rybiek.

Monastery si treba zaslúžiť

Tala Bay je skvelým miestom na „ležiacu“ dovolenku, Aqaba zase lepším východiskovým miestom na poznávanie. Do bájnej Petry, čo sú z Aqaby asi dve hodiny cesty, odtiaľto chodí dokonca turistický autobus. Na prehliadku obrovského mesta v púšti máte potom asi 5 hodín, no je to len zlomok toho, koľko by ste potrebovali. Viac ho však nemáte, ani keď sa vyberiete na organizovaný výlet. Na to, aby ste si Petru naozaj prezreli, by bolo treba aspoň dva dni.

Najprv vás tu očarí roklina Siq, kam kráčate úzkym chodníkom medzi vysokými červenými skalami, aby sa na jeho konci vynorila slávna Pokladnica (Treasury), chrám vytesaný v skale. Tu a pri stavbách, ku ktorým sa ide od Pokladnice, väčšina ľudí svoju prehliadku končí. Ak však máte čas a kondíciu, odporúčam ísť ďalej – až k chrámu Monastery, ktorý je ešte oveľa majestátnejší ako Pokladnica. Dosť sme sa čudovali, prečo sa nám stále niekto ponúkal, že nás k Monastery odvezie na koňoch. Pochopili sme to, až keď sme frflajúc prekonávali stovky schodov, vytesaných v skalách. Znovu sa nám potvrdilo, že výnimočné veci si treba zaslúžiť nejakou mierou utrpenia...

K najkrajším pamiatkam Jordánska patrí Monastery v Petre.
Foto: Shutterstock

Spite ako Marťan

Zážitkom iného druhu je návšteva púšte Wadi Rum, kam sa chodí sledovať západ slnka. Červené bizarné skaly a tehlový piesok vtedy získajú ešte ružovejší odtieň. S trochou fantázie sa tu môžete cítiť ako na „červenej planéte“, na Marse. Určite nie náhodou sa práve tu nakrúcali Hviezdne vojny či Marťan. Po tom, ako sa tento film stal známym po celom svete, sa opäť prejavila podnikavosť miestnych ľudí. V stanových táboroch, ktorými je Wadi Rum posiata, začali stavať kupolové stany, aké sme mohli vidieť v kultovom filme. Keď si odokryjete strechu, môžete sa priamo z postele pozerať na hviezdy nad vami. Samozrejme, za hviezdny príplatok.

Pre nás, čo sme nespali pod kupolou, bola zážitkom aj príprava čaju v púšti. Na jednej strane zapadlo slnko a oproti vychádzal spoza skál mesiac v splne. Popritom sme večerali s domácimi a sledovali, s akým zápalom a vervou tancovali. Teda muži, lebo tanec tu bola mužská záležitosť, ženy sedeli okolo a fajčili vodné fajky.

Jednoducho, Jordánsko je krajina zážitkov. A to má ešte Mŕtve more, miesta, kadiaľ kráčali biblické dejiny, a všade skvelé jedlo. Kto má rád levantskú kuchyňu, môže sa tu cítiť ako v siedmom nebi a určite sa rád vráti.