Keď sa ti kríza smeje do očí

Netrap sa, myslim, ze najdes chut do varenia kazdodenneho az budes mat svoju rodinu - deticky a milujuceho manzela. Pre svojich drahych urobis vsetko. Aspon ja som bola tiez presvedcena, ze varit veru casto nebudem. Moje heslo bolo (za slobodna a socializmu): Doma nebude kazdodenne vyvaranie, bude sa chodit do zavodnej kuchyne, deti do skolky ci druziny v skole a varit budem iba v nedelu". Len som sa vydala, este ani deti neboly na svete a uz som shanala recepty, a snazila sa varit, aby bol moj milovany spokojny a neskor, aby detickam chutilo .... Tak som sa naucila varit kazdy den, vypekat dobroty a myslim, ze nie som zla kucharka, aspon mi vsetci nasi jedlici vdy pochvaluju ake to bolo super. Mozem to poznat i podla ich prazdnych tanierov.

Neboj sa, to prejde. Ja tiez mavam obcas dni, ked mi vsetko pada z ruk, doslova sa nutim, aby vobec bolo navarene a vtedy mi aj voda prihori. Obvykle to byva vtedy, ked sa mi nakopia nejake neprijemne veci, vtedy mam 100 chuti vliezt pod perinu alebo do skrine a uz nikdy sa neukazat na svetle bozom. A nieto este varit. Su take dni. Vtedy si neviem ani predstavit, ze by som este niekedy s nadsenim brala varechu do ruk. Ale prejdu. Ako vsetko. Hlavu hore. Ak je to velmi zle, tak par dni proste nevar, oddychni si a chodte do restiky. Alebo si urob na mrazaku zeleznu zasobu hotovych jedal ako mam ja. Rozmrazit a zohriat v mikrovlnke dokaze aj chlap. :-)

Najlepsi recept, je nevarit az ked ti bude naozaj chybat zacat znova bez pocitu nutenia a povinnosti.Ako pises nemas deti ...
Ja som mal vyhodu ze moja zena nema rada fast foody , takze varila aj pre seba nie len pre nas.Teraz sa to obratilo ona uraduje , a ja varim lebo sa mi chce a ked nie, tak sa ideme najest von alebo daco donesieme.

Tento stav " kuchárskej depresie" poznáme zrejme všetky. Jedna viac-druhá menej. Ale na každú to raz doľahne, že nevieme čo uvariť, alebo vôbec nevariť. Súhlasím s predchádzajúcimi diskutérmi, že najlepšie je vtedy spomaliť, zastaviť, zmeniť jedálniček. Najlepší liek na to je, ak máš pre koho variť a tvoja kuchyňa mu chutí. Čaká čím ho dnes prekvapíš. Frekvenciu varenia si urč sama. Máme predsa mrazničky. Držím palce.

ja mám momentálne obdobie, keď ma baví strašne variť aj piecť, ale nebolo to tak vždy, presne ako ti radia, prestať, zastaviť sa a keď to na teba príde, zase sa do toho pustiť :)

Obdobie nevarenia som si prežila aj ja a bolo to vtedy, keď som bola rozvedená a syn týždeň v škole. Nevedela som variť (dodnes neviem) pre jedného človeka považovala som to za zbytočné plytvanie energie :-) V práci som mala teplý obed a večere som riešila zeleninovými šalátmi, alebo len tak uvareným karfiolom, kalerábom. Najviac mi vadilo, že deti odmietali polievky a ja som "polievková" až raz celkom nečakane sa objavil chlap, ktorý má rád dobré jedlo a hlavne polievky :-) A tak sa chuť variť celkom prirodzene vrátila :-)

Tento pocit poznám. Zvyčajne na mňa doľahne kríza, keď mi doslova ide na nervy všetko spojené s varením a gastronómiou, keď sa o varení rozprávam s kamarátmi, s priateľom... vždy ma nesmierne začne hnevať, že čo to má byť, na čo sa to redukujeme, keď stále točíme o tom istom - o plých bruchách.. Dolieha to na mňa v podobe akejsi existenčnej krízy :) Vtedy prosto na varenie na pár dní zabudnem a snažím sa venovať duchovnej potrave :) Ale zase u mňa nehrozí taký stereotyp, že varím len ja a pre celú rodinu, to by ma prestalo baviť veľmi rýchlo. Veď nežijem v domácnosti sama a nech sa snažia aj druhí, ak nie, nech trpia, ja si dám sendvič :)

ja sa priznám, že som nikdy nemala kuchársku krízu, možno preto že keď som sa vydala ešte som sa len učila variť a tak to bolo pre mňa všetko nové, k tomu deti no nemala som čas sa nudiť a rozmýšľať či sa mi chce alebo nechce. Ale asi najväčšie šťastie som mala v tom, že môj manžel vie tiež variť. Takže keď som potrebovala vypnúť nechala som mu na víkend deti a išla som za sestrou do BA - do divadla, do reštiky na dobrý obed a jasné že aj po obchodoch veď sme baby :) a potom som sa spokojná vrátila domov k svojim bežným povinnostiam a aj k vareniu. Ale varila som vždy rada a zvlášť teraz keď sú deti veľké tak sa v tom celkom vyžívam, hoci je pravda že nevarím každý deň - sme len dvaja tak varievam niekedy každý deň, niekedy obdeň, alebo jeden deň uvarím, druhý napečiem a tak. Jednoznačne iné varenie je keď máš malé deti a keď sú už deti z domu preč a chodia domov na návštevu :-) takže ak máš depku z varenia tak chvíľu nevar .... ja som bola prednedávnom tri týždne sama doma, mala som veľmi veľa práce a tak som vôbec nevarila, len také rýchlovky a mne sa normálne začalo snívať o tom že varím, tak veľmi mi to varenie chýbalo :-)

No - láska k vareniu! Keď sa porovnávam s mojím mužom, prvenstvo nechávam jemu - on skutočne varí s láskou a vyžíva sa v tom. Jasné ako facka - varí len vtedy, keď sa mu chce, alebo má chuť na nejaké jedlo, ktoré si on uvarí najlepšie a má na to času dosť a nemusí okrem varenia robiť nič iné .... nemusí myslieť, že treb prť, žehliť,upratovať, nakupovať.
Š t y r i d s a ť r o k o v - počítam, koľko šporákov som za to obdobie vymenila ...koľko hrncov zodrala...
Ono je to tak, ako s náladou , niekedy varíš s láskou, inokedy nasilu, a väčšinou bez emócii - rutinne, lebo jesť sa musí.
Iste, rada čítam o varení a veľa sa naučím ešte i dnes, rada aj navarím, ale priznám sa, že varenie nie je môj najväčší koníček, pri ktorom by som si psychicky najviac oddýchla, alebo sa vytešovala. Štyridsať rokov je štyridsať rokov a s pribúdajúcimi rokmi začíname špekulovať nad tým, čo uvariť, aby nebolo zle - t.j. udržať si zdravie aspoň na takej úrovni, akú máme, takže s blížiacou sa šestdesiatkou už varenie nabralo iný význam a inú úroveň.A zvláštne , spribúdajúcim vekom sa nám aj chuť na mnohé jedlá zmenila .

....mam dni, ked od rana viem,ze mam variacu naladu:-),vyvaram,vypekam, vymyslam,co dobre by som este ukuchtila a dokazem sa pri tom ohromne bavit aj cely den a mam dni,ked zahlasim,ze piza je v mrazaku ...bud som dost unavena alebo sa mi fakt nechce,nestava so to casto,ale predsa...snazim sa varit co najcastejsie,som si vedoma,ze domaca strava je domaca a viem co jem,ale mavam sem -tam aj ja vyvrtky....dolezite je,ze to prejde a laska k dobremu jedlu vzdy zvitazi:-)

Mám už dospelé deti, ale keď prídu tak prvá otázka po pozdrave je: "mami čo si varila?" Mnoho zážitkov z detstva sa nám spája s jedlom, lebo jednoducho stôl vyvoláva v nás predstavu rodiny, pohodu, blízkych: babky, mamy a niekedy sú to ľudia čo už nie sú medzi nami, , ale si poviem: takto to robila moja mama, alebo babka.....Mne sa samej pre seba ani variť nechce, samému ani nechutí. Ale keď sa varí pre niekoho koho máme radi a urobíme mu s jedlom radosť, tak sa zabudne aj na kopec hrncov.

Áno, presne ako píšu dievčatá hore ... všetko sa zmení, keď budeš mať pre koho variť ... ja pre seba by som teda vôbec nevyvárala (to ale tvrdím teraz ... neviem dokedy by som vydržala jesť suchú stravu ). Teraz ma veľmi baví variť a piecť podľa varechy, skúšať nové recepty a prekvapovať rodinu novým chutným jedlom ... teda, držím palce ... :)

@greenewerea takouto krízou prechádza asi každá žena a veľakrát počas života, ale treba to brať ako počasie. Neprší každý deň, býva aj pekne. Občas by som tiež najradšej hrnce hodila do zberu. Každý deň absolvujem 50 km cestu do práce a takú istú poobede domov a to už človek nemá veľa chutí na nič, ale keď si predstavím spoločné večerné posedenie pri stole, predstava natretého chleba nádejnú idylku hneď zaženie. Ja len obdivujem ženy, o ktorých viem, že sa varením živia, ako dokážu variť ešte doma. Určite preto, že svoju rodinu ľúbia a tak je to aj s nami ostatnými.

Ďakujem vám za rady, je svätá pravda, že samému ani jesť nechutí.
Hm, len ide o to, že ja mám pre koho variť, ale fakt to asi vezmem ako počasie a budem sa tešiť na slnečné dni. Ďakujem Varecháči :)

greenewerrea ja to riešim asi tak keď sa dá zavarím si rôzne polotovary,mám odpísané recepis na rýchlu prípravu rôznych jedál alebo večer naložiť do marinády,na druhý deň potom to dám len na panvicu/pekáč a jedlo je za polhodku hotové,takéto obdobia máme asi všetci,raz si hore raz si dole ale neboj všetko raz pominie prajem vela slnečných dní