Prvý večer, ako správni Slováci usporiadame grilovacio – slivovicovú párty. Ešte za triezva sme si rozdelili úlohy. Mne bola pridelená úloha kuchára – zásobovača. Sedím a rozmýšľam, čo zajtra navarím a jedným uchom počúvam ako sa ostatní dohovárajú na akú túru pôjdu. Ja len ticho závidím a spomínam ako sme s tým mojim liezli na Jahňací štít, alebo ako sme sa ráno zobudili na Teryho chate a v objatí a v nemom úžase sme stáli a pozorovali ako sa zobúdza svet. Alebo sme bivakovali v skalách pod Prielomom a ráno keď som sa zobudila dívala som sa kamzíkovi rovno do očí. Nebol to moc priateľský pohľad. My sme boli votrelci a on nás tam nechcel. Tak sme sa tíško zbalili a šlapali ďalej. Tie spomienky si nosím v srdci ako taký malý ohrievačik, v čase núdze poteší a zahreje. Bohužiaľ fyzicky tam už asi nikdy nevkročím. Moje kĺby sa rozhodli odísť do predčasného dôchodku, zatiaľ čo zbytok tela nie je ešte ani v normálnom. Čo už.
Ráno, napriek prehýrenej noci všetci poslušne vstanú, trochu kriku, trochu zhonu, kopec neporiadku v kuchyni a už som sama. Ešte že tu mám psov. Upracem, prezriem stav zásob, napíšem si zoznam čo treba kúpiť, zoberiem psov a odchádzam do najbližšieho obchodu. Podľa údajov domáceho je to pekná polhodinová prechádzka lesom a možno aj hríby nájdem. Psov mám na vodítku, pre istotu. Aj napriek tomu sa im tu páči a veselo pobehujú po lesnom chodníčku. Aj ja si to užívam. Nikde ani živej duše.... len psi odrazu stoja.... stojím aj ja, naučila som sa veriť inštinktom mojich psov. Po pravej strane húština kríkov a za ňou tmavý les. Ako to, že som si nevšimla aký je ten les tmavý!!! Do ticha ako výstrel zaznel štekot psa, pridáva sa druhý... trhajú sa z vodítka.... dobehnú ku mne a zas odbehnú.... napínam oči a hľadám to čo psi cítia.... marí sa mi to alebo tam v kríkoch skutočne vidím malé zlostné očká. Ani neviem ako cúvam a ťahám psov za sebou... zrazu všetko stíchlo, psi stiahli chvost a ten menší sa mi tlačí k nohám... ja stále cúvam... prečo je tu odrazu také ticho?? zostávam stáť a v duchu si nadávam do strachopudov... a zrazu... ó nie, nie, nie si strachopud, les zapraská, kdesi zavreští vták a z lesa sa vyvalí medveď a spraví krok k nám..... neviem čo robím, čo urobím, čo mám spraviť???? moje nohy samé od seba cúvajú.... medveď zdvihol hlavu a zaručal, zahučal? neviem ale zvuk to bol príšerný.... nesmieš bežať!!!! chcem bežať!!! jeden pes je hrdina chce sa z medveďom biť.... druhý je zbabelec chce sa mi vydriapať na hlavu.... stále cúvame.... medveď hrabe labou ..... chrbtom vrážam do bránky... preboha je zamknutá, kde mám kľúč.... medveď spravil krok k nám.... už držím kľúče v rukách a ani neviem ako stojím aj z psami na druhej strane plotu... odrazu sa cítim v bezpečí.... aké naivné, taký plôtik nemôže žiadneho medveďa zadržať. Miesto toho aby som utekala do bezpečia murovanej chaty, stojím pri bránke ako prikovaná.... za medvedicou vybehli dve odrastené medvieďatá, matka sa po nich obzrie ako by im dávala najavo, že je všetko v poriadku. Medvieďatá sa strácajú v hore a mama medvedica sa pomaly obracia za nimi a ja sa skláňam ku psom aby som ich ukľudnila. Už sme v bezpečí. Môj pes hrdina skáče do brány... jediný pohľad a je mi to jasné.... čosi sa stalo a medvedica sa vracia... beží a ja vidím jej rozďavenú papuľu a fŕkajúce sliny... a jačím a jačím a jačím ...... a niekto mnou trasie Čo ti je?? niečo sa ti sníva? preber sa... dívam sa do očí môjho muža.... môj mozog vníma jeho slová, moje ústa jačia ďalej... zaspala som nad nákupným zoznamom čo som si písala... pomaly sa upokojujem.... muž len zhrabne veci po ktoré sa vrátil, potľapká ma po pleci a so slovami Buď statočná! ma opúšťa. Beriem psov a odchádzam do dediny. Ešte v rýchlosti dopíšem k nadpisu (1.časť) som predsa optimista. Verím, že medvede v Tatrách sú, ale ja sa s nimi nestretnem. Idem nakúpiť a potom už budem len variť.
5.9.2010 Tatranská Štrba
Napisane na jednicku!!!
Uz sa tesim na moj zazitok na buduci rok mame tiez namieren do TA3 a chcem teda, aby v tomto pripade ostalo len pri tych snoch, pretoze ja bezat nemozem...