Drozdík

Taký pekný príbeh to vyzeral byť.. ale taký je život, dáva a berie.

Stretávam sa so staršími ľuďmi sklamanými dnešným hektickým životom a tí tiež radšej spomínajú na časy svojej mladosti. Nepamätajú sa čo včera robili, ale pamätajú čo bolo pred 50-timi rokmi. Svoje príbehy píšem pre svojho vnuka, aby si raz prečítal, aké sme mali šťastné detstvo aj bez počítačov a mobilov.

@kecupicek môžeš nám prezradiť koľko máš rokov? Teda ak to nie je tajomstvo

@Kecupicek Som ročník 1985, no napriek tomu nemám pocit, že by sme boli šťastnejší či duchovne chudobnejší než dnešné deti. Momentálne mám dovolenku, ktorú trávim na SK, a včera som si zaskočila do malej predajne potravín na blízkom sídlisku. Sú tam len dve pokladne, pred jednou stál rad a keď napokon otvorili druhú, prvý v rade stál chlapec, tak sedem- alebo osemročný, s balíčkom rožkov v ruke. Niektoré staršie občianky to pobúrilo a pustili sa doňho ako jastrabice, že či sa toľko ponáhľa k počítačovým hrám. Malý ich v mojich očiach usadil s tým, že sa musí najesť, aby mohol "ísť navonok." Vonku si rožky rozdelil s kamarátom a obaja sa na bicykloch rozbehli ktovie kam.

Čo tým chcem povedať? Je iste dobré pamätať si, čo robili pred päťdesiatimi rokmi, no takisto by bolo milé pamätať si, čo robili včera. A je určite rozumné nečakať, že život pred tými päťdesiatimi rokmi zastal. Dnešná doba nie je o nič horšia, no ani o nič lepšia než pred tými x rokmi. Je len iná. Hovorí sa tomu vývoj a adaptácia. Môžeš to prijať, no ani nemusíš.

@Conscientia (31.8.2017 09:23)
Mám rada tvoje komenty, sú pravdivé a vecné. Škoda, že ťa osobne nepoznám :)

@Mitzy Ale veď my si i tak rozumieme, milá pani Mitzy.
A moje micky zdravia.

@Conscientia (31.8.2017 11:23)
Zdravím späť :) skvelá foto!

O týždeň budem mať 64- té narodeniny, ale manžel mi lichotí, že vyzerám na 50. Minule nám nechceli predať na kúpalisku lístok pre seniorov, že nemáme ešte toľko rokov, museli sme ukázať občianske. @Tiginko (30.8.2017 22:51)

Môj syn sa narodil v 1981 a vidím, že berie život celkom ináč, aj keď je to dobrý chlapec, nefajčí , nepije, ale množstvo času trávi pri počítači, aj tento odbor vyštudoval. Je to asi naša chyba, lebo od malička sme mu splnili všetko, čo sme mu na očiach videli. Chceli sme, aby mal ľahší život ako my. @Conscientia (31.8.2017 09:23)

@Kecupicek Ale Tvoj syn musí brať život úplne inak, než ste ho brali Ty a Tvoj manžel. Má iné podmienky a iné možnosti. Ja som vďaka rodičom mohla vyštudovať na zahraničnej VŠ, môj brat tak isto. Ja sa živím jazykom, brat počítačom. Nie je to chyba ani Vaša, ani jeho. A život...život nikomu ľahší neurobíš. Život si ľudia buď uľahčia, alebo si ho skomplikujú.

Skutočne nám nikto nič za darmo nedaroval. Chodili sme do práce, stavali svojpomocne dom, po víkendoch sa venovali synovi a záhrade. Boli sme stále v jednom kolotoči. Mali sme aj veselý a šťastný život, s manželom sme si rozumeli, dieťa sa rado a výborne učilo.

@Kecupicek (3.9.2017 13:23)
Mozes byt rada, ze syn robi to, co vystudoval :) kolko ludi taku sancu nema.. Zila si ako si zila, on zije ako zije. Neboj sa tiez nic nemame zadarmo, mame hypoteky popripade podnajmy, v casoch ked si bola mlada sa pridelovali aspon male byty mladym rodinam. Ja som zazila casy ked sme mali zadarmo aj pomocky do skoly a potom uz nie. Moja mama na vyske mala tiez pomocky zadarmo, ked som bola na vyske ja, uz nic zadara nebolo. Jednym slovom: bud na syna pysna, aj na nevestu aj na vnucika. A pis svoje spomienky i nadalej. Su zaujimave. A verim ze pre teba je to prijemna nostalgia. Kazdy rad spomina na svoju mladost.

@Kecupicek Syn vyštudoval istý odbor a našiel v ňom uplatnenie? Čo by za to mnohí z našej generácie dali. Nie som si istá, či je dobré, splniť deťom všetko, čo im na očiach vidíš. No nie som rodič, nemôžem to posúdiť, len by som chcela ešte toľko povedať, že život nikomu neuľahčíš - život si robia ľahší či komplikovanejší ľudia sami, len občas tam karty zamieša osud. Ako napísala @Mitzy , ani nás dnes nikto neškrabká po brušku a neovieva vejárikom, kým nám na účet naskakujú výplata. Dnes už nestačí to Ivankove "i pekný som, i rúči som..." či ovládať jazyk anglický alebo nemecký.

Mladí a sťažujú na starších, starší na mladých...ale i to je v poriadku. Deje sa to už minimálne tisíc rokov. I o tom je život. Raz tí mladí prídu na to, že podvedome robia veci tak, ako ich robili rodičia či prarodičia. A rodičia i prarodičia sa raz odhodlajú vyskúšať niečo z tých bláznovstiev, ktoré robia mladí, a celkom sa im to zapáči.

@Conscientia (4.9.2017 07:32)

Presne :) paci sa mi strasne pohlad na posilnovacie stroje v prirode ako na nich chodia podvecer dochodkyne v sportovom ubore. Je to tak zlate! Normalne si nabehne pani v zladenom teplakovom komplete, trvalou a ide si zacvicit! A potom sa na nu usmejem a ona sa usmieva tiez. To su take male velke veci.

Máš pravdu, aj ja som strašila svojho ortopéda, že keď mi zoperuje dobre koleno, tak skočím tandemový zoskok padákom. Nevydarilo sa. Tak čakám. Keby som nemala rada svojho manžela, bez váhania skočím. Mám ešte viac podobných nápadov, manžel ich rád spomína pred príbuznými, nechcem mu ublížiť. Preskákali sme toho skutočne veľa, aj v dobrom, aj v zlom. Kde on, tam aj ja.@Conscientia (4.9.2017 07:32)

@Kecupicek Vďaka. Pripomenula si mi augustový večer na dovolenke na juhu Španielska, kde asi u tretieho pohára bieleho vína padla veta, že "...tatko bol vždy schopný vymyslieť nejakú kolosálnu kravinu a my sme mu na to skočili." (brat)
Po chvíli ticha sa ozvala mama: "No, mňa nemusel nikdy dlho prehovárať. A na niektoré psie kúsky som ho nahovorila ja."
PS: Aj nevydarené operácie sa niekedy dajú napraviť. Dôkazom sú úchvatné jazvy na mojej ruke.

Nastvárali sme sa za mlada mnoho hlúpostí, ale vždy sme dbali aby to bolo len v rovine žartu, aj keď dotyčný to nemusel takto pochopiť. Manžel sa často smeje, že sme taká talianska rodina. Nemáme vo zvyku sa uraziť, ale vymyslieť niečo také, aby sme to druhej strane vrátili.