Ženuška moja ľúbezná tiež podľahla klamu. Nedávno povedala, že si chce rezolútne a úprimnou vážnosťou nasadiť delenú stravu. Na moju otázku, čo pod tým myslí, odpovedala, že aby som počkal, že uvidím. Mám dosť dioptrií a tak som sa opýtal, či JEJ delená strava zlepší aj MÔJ zrak.
Poťukala si po čele, mávla rukou a ODIŠLA SA DELIŤ. Zakričal som za ňou, že Japonci tiež jedia málo tukov a pred pár týždňami im to ani veľmi nepomohlo. Opäť mávla rukou, no radšej som statočne utiekol. Keď totiž rukou mávla, mala v nej asi trojkilovú knihu „Jedzme zdravo – na tanieri delíme jedlo naľavo i vpravo!“ A predstavte sa, úplnou náhodou sa jej vyšmykla smerom ku mne!
Aby ste mi, dámy, rozumeli, nechcel som nikoho provokovať, nie som predsa cynik. Teda som, ale nie až taký do neba čnejúci. Môj pohľad na delenú stravu je pragmatický. Buď pijem borovičku alebo pivo a nikdy nie naraz. Tiež nikdy nezajedám čili s karmou makovým koláčom.
Ja totiž nepotrebujem zdravú stravu na radikálnu zmenu života. Dal som si ťažšiu úlohu ako moja milovaná, ale nie až tak nesplniteľnú ako jej predsavzatie, že vydrží mesiac pri delenej strave. Ja som sa rozhodol, že sa budem stravovať sa ako chcem a pri tom ŽIŤ VEČNE! Zatiaľ sa mi to darí a som vo forme.
Iste vás zaujíma, kedy som sa presne rozhodol, že sa mi chce radšej žiť večne. Bolo to vtedy keď ma pokúšal diabol. Zviedol ma odvážiť sa na našej prízemnej domácej váhe. Ako som sa vážil, nedovidel som dole na čísielka. Nie pre dioptrie, ale očiam zavadzalo moje brušinko. Ako som sa nahol, že prekuknem brušinko, ono moju okrúhle sa vybralo prudko smerom vodorovne dopredu. Stratil som rovnováhu a rozbil som si hlavu o stenu. Vtedy som zvíťazil na Satanášom! Žiadna zdravá strava, žiadna vyvážená životospráva! Na delenie sú améby a ďalšie prvoky! A preto som sa rozhodol radšej žiť večne.
Mám teda, ako už viete, brušinko. Iba moji neprajníci mu vravia brušisko. Zaoblenosť je tiež forma, a ako som už predznačil, som vo forme a práve preto verím, že budem žiť večne! Utvrdzuje ma aj to, že mnohí ľudia naokolo veria, že to dokážem. Stále mi pripomínajú, že moje mozgové bunky sa síce rodia, ale o to viac umierajú. Áno, majú pravdu! Zabúdajú však, že tukové bunky mi žijú večne! Už formu môjho organizmu skrzevá brušinko a iné dôležité časti tela ovládli tak, že tvoria základ obsahu tela a to je čo? No samozrejme duša! Takže už chápete odkiaľ vyplýva môj optimizmus, že dokážem žiť večne?
Ale myslím samozrejme aj na zadné dvierka. Keby sa mi žiť večne náhodou nepodarilo, nie je to moja chyba. Zomierať rovnako ako vy je síce pod moju dôstojnosť, ale ja mám smrť naplánovanú tak, aby sa ma najmenej dotkla, teda nechcem byť pri tom až sa to stane. A keď už budem musieť byť pri tom, keď si ma pán Boh zavolá, tak v pokoji dopijem a pôjdem. Veď najlepšia smrť pre Slováka je, keď má už dopité, ale ešte neplatil. A čo by som nešiel aj do Neba, musí tam byť dobre, lebo zatiaľ sa odtiaľ nikto nevrátil.
Po smrti by som mohol byť aj pochovaný. Ale stačí ak na mňa nahádžu lístie. Keď sa bude vstávať z mŕtvych, chcem mať posledný súd za sebou ako prvý. A keby ma už predsa len vložili do truhly, môže byť zánovná. Aj tri razy použitá. Po smrti mi bude aj tak jedno, v čom ležím. A vlastne ani keď sa mi život večný nepodarí a zomriem, nebudem smutný. Aischylos povedal, že ľudia nenávidia smrť neprávom. Je to najistejšia obrana proti mnohým chorobám a ťažkostiam.
P.S. Musím končiť, lebo nám začínajú po izbách sestričky roznášať obed. Písať som sa tu na PC nosom naučil, ale jesť zatiaľ nie. Neviete mi poradiť, ako mám vziať lyžicu do rúk, ktoré mám v tých rukávoch zviazaných za chrbtom na mašličku?
zasmiala.