Nečudo, že keď som sa dozvedel o Tonkovi Bôbovi z dediny kúsok za Mochovcami, ktorému chodia Ufóni do záhrady pod hajlochom oberať jablká a hrušky, že som neváhal. Nakopol som štáb – teda dal dohromady osvedčenú partiu. Režiséra Petra D., kameramana Janka V, zvukára (a viete, že neviem, kto s nami vtedy bol?, svetliča Fera O., produkčného Miška S. a technika (za toho Árona si tiež neviem spomenúť, ako sa volal, ale bol kľúčovou osobou príbehu). A keďže sme mali na Ufónov striehnuť celú noc, lebo ujko Tonko mi vraveli, že chodia hlavne v noci, tak som sa rozhodol, že štábu navarím krumpeľ guláš. Keď prídu mimozemšťania, tak ich ponúkneme tiež. No nebolo by to úžasné: po všetkých tých zahmlených záberoch lietajúcich tanierov mať unikátny filmeček o tom, ako zelení ujkovia z lietajúceho taniera jedia z našich tanierov práve jedlo lačných filmárov?
Vyrazili sme v Bratislavy, zastavili na parkovisku v Leviciach pred supermarketom. Chlapi sa vyštverali z mikrobusu a vonku fajčili. Išiel som dnu, reku nakúpim suroviny na krumpeľ guláš „Vesmírna odysea 2000“ (náš dátum súhlasí, Kubrickov film bol o inom).
A zrazu si ma filmárska svorka svorne zvolila za dočasného vodcu, ktorého treba nasledovať a poď ho za mnou. Ja som sa motal po mäsiarstve a v zeleninovej časti obchodu. Oni po slovenskej. Štrngotajúc igelitkami ma nasledovali von.
Tvrdili, že sa patrí Ufónov predsa privítať po našsky. A okrem toho, keby to boli slizniacke chobotnice, triezvi im ruky nemôžu predsa podať. Poznám svojich. Tak som v duchu mávol rukou a prosil Manitua, aby sa naše blízke stretnutie tretieho druhu neskončilo medzigalaktickým škandálom.
Na svahu pod vinohradmi a záhradami nás už čakal čiperka päťdesiatnik Tónko. Rekognoskoval som ho niekoľkými presne mierenými otázkami. Viete, ak niekomu oberajú Ufóni ovocie v záhrade, treba sa mať na pozore. Všetko bolo v poriadku. Presne zapadol do nášho kolektívu.
Vyštverali sme sa hore. Najhoršie bol na tom Ferko svetlič (osvetľovač). Behal hore na trikrát. Vliekol lampy, dlhé káble a fúru takých tých farebných priesvitných papierov a fólií na svietenie. Na otázku, na ktorého šľaka ich berie toľko, nám zo stoickým pokojom odpovedal, že je to preto, lebo ho to už na Slovensku nebaví, nikto si neváži jeho prácu, ktorú isto iste ocenia Ufóni a zoberú si ho zo sebou do taléreka a na ich planéte založí pre nich Ufowood.
Keď sme sa v malej chatke zložili, vybral som sa k dvojplatničke na propán bután. Tónka Bôba som sa opýtal, či je pre neho dvojplatnička na elektrinu drahá, keď má plynovú. Povedal, že v jeho chatke je elektrina zadarmo, lebo ju nemá. Fera svetliča by sa krvi nedorezal. Ale Tónko hneď ratoval situáciu. Asi 30 metrov má chatu jeho sused, a on má aj zástrčky s prúdom. Fero s ním aj s káblami hneď vyštartoval.
Chlapi si vyložili svoje uvítacie náčinie pre mimozemšťanov. Ja som zatiaľ pripravoval do veľkého kastróla krumpeľguláš. Preto tak veľa, lebo kto vie, koľko člennú posádku má taký medziplanetárny lietajúci tanier a hlavne, koľko majú Ufóni žalúdkov? Aby sme ich domov hladných neposlali.
Rejžo Dimo zatiaľ preháňal kameramana a robili si inzerty ( zábery, ktoré môžete, ale nemusíte použiť. Slúžia hlavne na prestrihy.) Zvyšok posádky zostal nekontrolovateľný. Guláš ešte nevoňal, Ufóni nechodili, tak čo s načatou chvíľou. Aby lepšie postála, tak si liali.
Medzitým sa krátko po sebe vrátili Dimo a Janko i svetlič Ferko s Tónkom Bôbom. Okrem Fera, ktorí je zarytý zmrzlino žrút a abstinent, sa pustili probovať, či sme pre Ufónov dobrý nápoj kúpili. Asi hej. Lebo po chvíli skoro vyschlo. Nechali sme im za pol fľaše borovičky.
Tónko vybehol za susedom a ten po chvíli doniesol pred sebou potácajúceho sa Ferka, ktorý tvrdil že mnám musel vybrať to najlepšie, a k tomu demižón vína. Keď sa dozvedel, na koho striehneme, zaostal tiež.
Medzi tým krumpeľguláš začal voňať. Okolo dvojplatničky mi začalo pribúdať kibicov: „A to si tam dal? A nemal si tam dať predsa len tohto viac?“ Keď zbadal Dimo moje zdesenie v očiach, ako správny režisér pochopil. Vyhnal všetkých robiť.
Teda technika na strechu chatky so zapáleným guľatým lampiónom, ktorý tam mal Tonko Bôb azda od posledného lampiónového sprievodu pri príležitosti VOSR (starší vedia, mladší sa opýtajú starších, čo to vlastne bolo). Dal mu do ruky zmeták, lampión zaviazal na šnúrku a nakázal mu, aby sa s ním postavil na strechu a spustil lampión k oknu, za ktorým sa v súmraku črtala silueta chladiacich veží JE Mochovce. Ferko vyvliekol niekoľko reflektorov pred, nad a za chatu, nasvietil lampión celým dúhovým spektrom. Keď som sa pozrel do monitora, až ma zamrazilo.
Janko si dal kameru na statív a rejžo múdro pozeral do monitora. Nečudo, v jeho nádhernom fantazijnom videní sa záber na horiaci lampión musel podobať na tajomný vesmírny koráb, z ktorého onedlho vyskáču Ufóni a poďho oberať ešte nezrelé jablká a hrušky zo záhrady Ferka Bôba.
Víno mal po ruke a zadumane hľadel. Občas vyrazil výkrik: “Vyššie! Nižšie! Doľava! Doprava!“ Potom zostal dlho ticho a tak sme na neho i technika na streche zabudli. K môjmu sporáku sa opäť priblížil kibici. Vedel som, že s nimi nič neurobím a tak som už dovarený gulášek chudobných odstavil nabok, nabral do menšieho hrnca naberačkou pre Ufónov a dal som im to k dispozícii. Nech si dochucujú kade ľahšie!
Od chvíle, kedy mladý a veľmi seriózny technik vyšiel s lampiónom na strechu, prešlo asi pol hodiny. Nechal som kibicov, nech dochucujú jedlo pre anténkáčov a sadol som si k Dimovi. Pustili sme sa najprv do vášnivej debaty, či ten záber naozaj pripomína niečo tajomné. Keď som pre istotu uznal, že áno, reč sme zvrtli na existenciu mimozemských civilizácii. Vášnivo som Dima presviedčal, prečo určite chodia na túto záhradu. V blízkosti sú Mochovce, kde vyspelou technológiou načerpávajú do ich lietajúcich riadov energiu a okrem toho je množstvo prípadov, že na našej planéte odoberajú biologické vzorky. Že či si nespomína na tajomne vypitvané kravy v Ameriky, ktoré niekto rozporcioval ako laserom? Tak prečo by už nemohli mať dostatok živočíšnych vzoriek a teraz zbierajú flóru? Teda jablká a hrušky Ferka Bôba?
Debata sa naťahovala, kibici sa hádali pri ich uvítacom guláši. Zrazu sa otvorili dvere a dnu vstúpil úplne skrehnutý tvor. Svetlo svietilo smerom von. Videli sme len siluetu. K nám kráčala ako stroj. Ruky pri tele boli vystreté a pohybovali sa súbežne. Kolená tvor nezohýbal. Len sa posúval po podlahe.
No, dosť sme sa zľakli až do okamžiku, kedy z tajomného tvora medzi zuby vysyčalo: “Vy hovädá, ja vás kašlem, už tam stojím na streche aj s tým vašim Ufom hodinu a pol! Čo vám tu už naozaj dr...? Kto to má stále držať na tej metle?“ A klesol v triaške do najbližšieho kresla.
Kibici dokibicovali, páni domudrovali. Hneď sme mu naliali azda deci borovičky, z druhej strany dostával tanier teplého grumpeľ gulášu. Statočne najprv vypil palivo, striaslo ho síce, ale vydržal. Po chvíli sa lačno pustil do jedla. Narval si do úst vari tri lyžice v priebehu sekundy a prehltol.
Vtom zbledol, vyletel z dverí a zase sme ho nevideli asi 10 minút. Keď došiel, držal sa za brucho a tentoraz zasipel: “Ku..chlapi, čo ste mi to dali za otravu?“ Bol to ten ufónsky guláš.
Na Ufónov sme čakali celú noc. Neprišli. Zjedli sme náš guláš, ufónsky ako relikviu napchal Tónko Bôb do fľaše do zaváraniny. Vraj ju dá do špajze. Keby prišli, určite si ho nájdu, keď vedia, kto tu má na okolí najlepšie hrušky a jablká na záhrade. Zo zvesenými chvostmi sme sa nad ránom pobrali domov.
Všetko malo ale dohru. Po čase som stretol technika, ktorý mrzol na streche s lampiónom. Zastavil ma, opatrne sa obzrel, či nás nikto nepočúva a povedal mi: “Milan, nebudeš mi veriť. Ale keď som vyvrátil tú hrôzu, čo si navaril, tak zdvihnem hlavu, že sa nadýchnem a zbadal som dva svetielkujúce objekty. Išli priamo na nás. Nad chatou sa zastavili a zrazu strašnou rýchlosťou zmizli.“ Potom som dostal od Tónka list. Písal mi, že mu ten guláš pre Ufónov tajomne zmizol.
Už som mal toho samozrejme dosť. Tak som sa opýtal jedného nemenovaného kibica od hrnca, čo preboha do toho intergalaktického jedla dávali. Zaškeril sa, a povedal: „Ja som im hovoril, že mali dať viac tej škorice, ani tej pasty z feferóniek. Lebo vieš ty, aký guláš si varia ufóni?“ Verte, neverte. Všetko som naozaj zažil.
Diskusia k článku