O víne:
Rubín, to sú Skaličania aj Slovensko

Jozef Sedlák, Pravda, 11. júla 2018     14 minút čítania

Máloktoré mesto na Slovensku má také široko-ďaleko známe delikatesy ako Skalica. Skalický rubín a skalický trdelník tvoria skvelý gurmánsky pár, ktorý zviditeľňuje slobodné kráľovské mesto na Záhorí a s ním celé Slovensko. Víno a trdelník majú najvyššiu európsku ochrannú známku – Chránené označenie pôvodu a Chránené zemepisné označenie. Unikát nielen na slovenské pomery.

Ľudovít Bránecký,
Duša Skalického rubínu Ľudovít Bránecký.
Autor: ,

Slovensko nemá veľa historických značiek, ktoré by prežili búrlivé 20. storočie poznačené rozpadom Rakúsko-Uhorska a neskôr aj česko-slovenského štátu. Keď pred dvadsiatimi piatimi rokmi vznikala Slovenská republika, potrebovala nielen svoju vlajku, štátny znak, ale aj ďalšie typické, ľahko rozpoznateľné a zapamätateľné symboly. A čo jednoznačnejšie vyjadruje identitu krajiny ako jej typické jedlá a nápoje?

Skalica ponúkla hneď dva výnimočné produkty, víno a chutný dezert k nemu. Tak rubín, ako aj trdelník korenia v histórii mesta, osobnosti ktorého zohrali významnú rolu v emancipácii celého Slovenska. Lenže súčasťou kultúry a svojbytnosti národa nie je len jeho literatúra, architektúra, hudba a spev, ale aj gastronómia.

Mysteriózne víno

Možno až teraz, v dvadsiatom piatom roku existencie Slovenskej republiky, spoločnosť začína doceňovať rolu gastronómie v kultúre národa. Veď prostredníctvom vína a vinohradov sa utvára panoráma krajiny, ktorá podmanivo vstupuje do ľudských sŕdc. Skôr ako ústa ochutnajú víno, oči uvidia vinohradnícku krajinu, ktorú v Skalici tvoria aj vinohradnícke búdy, božie muky, ba aj kostolíky v objatí vinohradov. Kde inde si človek tak zreteľne uvedomí, že červené víno je krv a spolu s ňou vycedený pot, že krv v podobe vína symbolizuje mysterióznu premenu, očistu, obetu, lásku.

Panoráma Skalice je viac než len kulisou príbehu Skalického rubínu. Kde sa vzalo toto víno, Slovensko okrem Skaličanov poriadne nevie. Až teraz, hľadajúc si svoje miesto v rozbúrenom svete, viac obraciame pohľad do nedávnej či vzdialenejšej minulosti a sme prekvapení dielom a múdrosťou predkov. Spoznajúc Skalický rubín, uvedomíme si, že jeho tvorcovia utvárali nielen identitu mesta, ale aj Slovenska.

V rubíne objavujeme veľa čŕt slovenskej povahy – vzdor, húževnatosť, vieru a ochotu biť sa za svoju vec, ale aj poddajnosť, alebo, naopak, keď na to príde, vyjaví sa črta ziskuchtivosti uchmatnúť si klenot „enem pro sebja“. Rubín to sme my.

Zakladatelia, dedičia a tí ostatní

Skalický rubín mal a má veľa protagonistov, známych aj neznámych, minulých aj súčasných. Jedným z nich je Ľudovít Bránecký, rodený Skaličan, ktorý má svoj vinohrad a búdu v ňom. Socializmus mu ako inžinierovi energetikovi naprogramoval kariéru vo vtedajšom závode valivých ložísk. Rovnako ako niekoľko pokolení predkov obrábal vo voľnom čase dedičnú vinicu a dorábal červené víno. Na etiketu fľašky vína on ani ostatní "búdari“ nemohli napísať Skalický rubín, pretože značku mal zo zákona chránenú štátny monopolista – odborový podnik Vinárske závody Bratislava-Rača. Mestu a jeho vinohradníkom blahosklonne vyhradili názov Skalická frankovka.

Bránecký, spoluzakladateľ občianskeho združenia, je už desať rokov predsedom Vínnej cesty Záhorie. Je aj riaditeľom správy mestského majetku, súčasťou ktorého je aj 17 hektárov mestských vinohradov.

Keď mesto získalo po revolúcii od štátu postupne všetko, čo mu patrilo, malo na súpiske okrem kostolov, budovy významného gymnázia, domu kultúry od slávneho architekta Dušana Jurkoviča postaveného z iniciatívy skalického lekára Pavla Blahu aj vyše 1 000 hektárov lesov, 2 400 hektárov ornej pôdy a vinice obklopujúce Skalicu. Tie vinice, v ktorých sa rodila Frankovka modrá, Modrý portugal a neskôr Svätovavrinecké, kupážou ktorých vzniklo cuvée Skalický rubín. Skalica však nemala právo používať slávnu značku.

Ľudovít Bránecký bol nedávno s partiou skalických vinárov hosťom Národného salónu vín, ktorý sídli v bratislavskom Vinohradníckom múzeu. Priniesli desať rubínov rôznych ročníkov, aby na ich pestrosti ilustrovali súčasnú skalickú vinársku tvorbu. Večer mal troch hrdinov – iskrivý Skalický rubín, nadýchaný skalický trdelník, ktorý stupňoval pôžitok z vína, a Ľudovíta Bráneckého – režiséra, ale aj aktívneho činoherca súčasnej skalickej vinárskej scény.

Ochutnávajúc s hosťami večera dúšky rubínu, Bránecký opisoval v pôvabnej skaličtine jednu epizódu vína za druhou. Postupne načrtával obraz o Skalickom rubíne a jeho tvorcoch.

Keď sa preliala ústami desiata vzorka, nebolo v pivnici človeka, ktorý by nedostal chuť vybrať sa do Skalice a spoznať mesto, jeho vinohrady, búdy a víno. Skalický rubín vznikol prirodzeným chodom vecí. Na prelome 19. a 20. storočia víno začalo čoraz viac ovplyvňovať kultúrny a hospodársky život v meste. Skúmajúc toto obdobie, rýchlo prídeme na to, že rozkvet skalického vinárstva významne ovplyvnil lekár Pavel Blaho.

Kto bol Pavel Blaho

O Blahovi by sme dnes povedali, že bol muž renesančných záujmov, estét milujúci krásu vo všetkých podobách, ale aj rozhľadený slovenský ekonóm a politik a k tomu všetkému vášnivý vinár s najkrajším vinohradom aj búdou v meste. Bodaj by nie, keď ju navrhol Blahov životný priateľ, architekt Dušan Jurkovič. Blaho všestranne aj prostredníctvom architektúry ťahal rozvoj vinárstva v Skalici, ukazoval ostatným, ako sa robí moderné červené víno, pri ktorom sa schádzala spoločnosť pestujúca česko-slovenskú vzájomnosť.

V rokoch 1903 až 1914 a potom na sklonku prvej svetovej vojny pôsobil Pavel Blaho ako sezónny lekár v Luhačoviciach. Jeho pacientky trápila málokrvnosť a doktor Blaho im ako liek na chorobu predpisoval červené víno z rodnej Skalice. Tak sa jeho pričinením začal rodiť mýtus úžasného vína uzdravujúceho ľudí.

Blaho mal rád víno, ale poznal aj jeho zradnú silu a zakladal po celom Záhorí spolky triezvosti a svojpomocné potravinové družstvá. Založil ich vyše sto, k tomu banky. Bol to ojedinelý zjav v dejinách Slovenska a až s odstupom času si uvedomujeme, ako tento cieľavedomý muž dobrých mravov pohol našimi dejinami.

Niektorí poznajú viac jeho syna, prvého profesionálneho operného speváka Janka Blaha a vnučku, profesorku hudby Evu Blahovú. Ich všestranný otec a starý otec bol jedným zo strojcov Československa. Pri stom výročí vzniku spoločného štátu Čechov a Slovákov to nemožno nepripomenúť.

Krásny portál jednej zo skalických búd.
Krásny portál jednej zo skalických búd.
Autor: Jozef Sedlák, Pravda

Keď sa mladá republika v dvadsiatych rokoch minulého storočia hospodársky upevnila, na trhu s vínom sa objavila pražská akciová spoločnosť Královské vinné sklepy. Od Brna po Prahu vlastnila vinárstva a predávala v nich skalické červené víno. Pražskí obchodníci zohrali podobnú rolu v rozvoji skalického vinárstva ako obchodníci v Bordeaux, ktorí definovali v polovici 19. storočia najlepšie polohy a vína v slávnej svetovej vinohradníckej oblasti.

Královské vínne sklepy zasa stvorili značku Skalický rubín a donútili skalických vinohradníkov, aby začali vína kupážovať, sceľovať najmä frankovku s Modrým portugalom. Vytvorili tak jednotný farebný, chuťový a aromatický profil vína. To všetko, prehľadávajúc archívy, slovenskú a českú literatúru a nielen o víne, ale aj o osobnostiach, ktoré rady skalické víno pili, vypátral Ľudovít Bránecký.

Na Skalickom rubíne obdivujú milovníci červeného vína jeho iskrivú rubínovočervenú farbu. To víno je kráska na pohľad, vo vôni sa objavuje kôstkové ovocie – niekedy čerešňa, ale viac slivka, je to vínko pikantné, ozvú sa v ňom taníny podopierajúce jeho priamu srdečnú skalickú povahu. S týmto vínkom sa ľahko nadväzujú a utužujú vzťahy, pravdaže, aj spoločenské, a toto víno naozaj lieči. Má s tým skúsenosti každý Skaličan, aj Ľudovít Bránecký.

Spomína, ako si v sedemdesiatych rokoch lekári nevedeli rady s málokrvnosťou jeho malej netere. Keď lieky po roku nezaberali, ujala sa liečby malej vnučky babička Bránecká. Každé ráno dostalo dievčatko "štamperlu“ červeného vína. Elixír lekára Pavla Blahu príkladne zabral. Detská lekárka je dodnes presvedčená, že zaúčinkovala moderná medicína.

Vlastne áno, červené víno, potvrdzuje to lekárska veda, je plné antioxidantov, ktoré ako lovci vychytávajú v tele nepriateľské voľné radikály. V správnom množstve je to prírodný liek, dar prostredia, v ktorom sa víno narodilo. Miestom jeho zrodu je skalický vínny vŕšok Vintoperk. Pôda, v ktorej korení vinič, leží na sopečnej vyvreline, práve ona obdarúva víno cennými látkami a vlastnosťami.

Miliónová značka

Nečudujme sa preto, že o značku Skalický rubín sa krátko po novembrovej revolúcii rozhorel zápas. Najprv sa Skaličania usilovali dohodnúť s dožívajúcim štátnym podnikom. Nepochodili. Potom sa veľké vinárske závody začali privatizovať a na scéne sa objavil istý Skaličan, ktorý si Skalický rubín šikovne dal zaregistrovať na seba. Pár rokov, ako spomína Ľudovít Bránecký, to nikomu neprekážalo, ale keď sa okolo roku 2000 drobné skalické vinárstva aj hlavný producent vína, mestské vinohrady, pozviechali, rozhorel sa zápas o značku s novou silou.

"V roku 2004 sme odporcovi v snahe urovnať spor ponúkli milión korún, aby ochrannú známku prenechal mestu. Odpoveďou bolo, že keď cenu strojnásobíme, môžeme sa o značke baviť,“ opisuje súboj o rubín Bránecký. Drzý odkaz Skaličanov pobúril. Spojili sa s právnou kanceláriou v Bratislave, ktorá ich utvrdila v právnom názore, že Skalický rubín je jednoznačne regionálnou značkou, ktorú si nemôže prisvojiť žiadna fyzická osoba. Výsledkom trojročného súdneho sporu bolo vymazanie Skalického rubínu z registra chránených značiek. Akoby víno vykázali do dejinného prepadliska.

"Bolo to víťazstvo či prehra?“

Skaličania nanovo mobilizovali sily. V roku 2010 dalo mesto, presnejšie duša rubína Ľudovít Bránecký, dovedna všetkých registrovaných vinárov zo Skalického vinohradníckeho rajónu a rozbehli nové kolo zápasu o registráciu.

"Vždy, keď sme dotiahli veci už-už do finálnej podoby, vymenili na ministerstve pôdohospodárstva úradníkov a všetko sa začalo odznova. "Naše úrady s večne sa obmieňajúcimi úradníkmi vedia človeku osladiť život,“ hovorí Ľudovít Bránecký. Na tretí pokus to Skaličanom vyšlo a v apríli 2014 dostali od Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR rozhodnutie, že vinohradníci z okolia Vintoperku – ide o územie s rozlohou okolo 50 štvorcových kilometrov – smú používať značku Skalický rubín.

Ešte za tepla začali Skaličania pracovať na Chránenom označení pôvodu v EÚ. "Čo nás k tomu viedlo? Aby Skalický rubín, ktorý mal dobrý marketing, nemohol vyrábať hocikto hocikde,“ vysvetlí pointu Ľudovít Bránecký. Muž, ktorý mal skúsenosti s registráciou skalického trdelníka, už vedel, ako má postupovať, a v decembri roku 2017 prišlo do Skalice oznámenie Európskej komisie, že schválila pre Skalický rubín najviac cenenú ochrannú známku.

Skalický rubín akoby sa znova narodil. Keby nebol vyvzdorovaný, podopretý nielen poctivou robotou vo vinohradoch a umom pri spracovaní dobre vyzretých strapcov frankovky, Modrého portugalu a Svätovavrineckého, nemal by tú vážnosť, čo získal. Kruh jeho výrobcov sa rozrastá, na jednej strane je čulý 85-ročný Ferdinand Riha a legenda skalického vína Lojzko Masaryk a na druhej sa k slovu hlásia mladí tvorcovia na čele s Jánom Gajdom.

Rubín je najlepšie ochutnávať priamo v skalických vinohradoch v tamojších búdach. Milovník vína sa ocitne v inom svete, započúva sa do spevavej skalickej slovenčiny, ktorá je pretkaná množstvom slovíčok moravského Slovácka. Nevedno, kto túto reč viac oplodnil, či Slováci, alebo Moravania, je to jadrná, briskná reč, ako skalické víno. Kde všade sa nerodí – na Starých horách, Hliníkoch, v Kolébkách, Psíkoch či Novosadoch. Práve tam ide teraz mesto zakladať nový 22-hektárový vinohrad, ktorý prenajme najlepším vinohradníkom.

Zo Skalice si možno brať príklad, ako narábať s majetkom mesta. Na Slovensku je to jediné mesto, ktoré si udržalo a zveľadilo vinice. Má svojich patriotov, ktorí sa starajú o to, aby Skalica neprišla o svoju stáročiami utváranú podobu vinohradnícke­ho mesta.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Súvisiace články:





Diskusia k článku







 



TOPlist