Na Vianoce roku 1934 vyviezli z Topoľčianok do Chicaga prezidentské víno, o ktorom pražské noviny napísali: "Na jemne lahodnom moku slovenskej ušľachtilej révy si pochutnávali nielen naši krajania, ale aj iní tamojší labužníci.“
Keď v roku 2013 Chateau Topoľčianky oslavovalo osemdesiatiny značky, ponúklo milovníkom vína sekt Prezident. Na Slovensku sa schyľovalo k prezidentským voľbám, niektoré hlavy s „ostroumom“ mali okamžite jasno, kto je ich favoritom na hlavu štátu – bol to topoľčiansky Prezident.
Marketing vína sa na Slovensku ešte len rodí, ale intuícia vinárov z Topoľčianok nepodviedla. Sekt si našiel rýchlo svoj okruh milovníkov, nerozhodol o tom však len názov, ale víno samo. Chateau Topoľčianky je stelesnením tradície československého vinárstva a zároveň ukazuje, kam sa uberá moderný slovenský vinohradnícko-vinársky podnik – opiera sa už nie o nakupované hrozno dodávateľov, ale o na mieru dopestovanú surovinu z vlastných viníc.
Osudom každej firmy sú ľudia, ktorí utvárajú jej charakter. Do vína sa premietajú ich predstavy o víne, krajine, mravné hodnoty. V Topoľčiankach to boli kedysi chorvátski šľachtici Keglevičovci, neskôr Habsburgovci, po nich prišiel ako symbol demokratickej republiky Masaryk, nielen prezident, ale aj filozof a estét.
V časoch Československa malo víno z Topoľčianok neuveriteľný kredit. Krátko pred februárovými udalosťami roku 1948, bolo to 20. februára, dostali do vinárstva list z hotela Pup v Karlových Varoch, v ktorom zdvorilo žiadali o rezerváciu 500 fľašiek toho najlepšieho topoľčianskeho vína. Topoľčianky teda neboli na vinárskej mape Československa hocijakou apeláciou.
Živé odtienky sivej doby
V časoch socializmu vinárstvo zosivelo a prišlo o svoje výnimočné postavenie. Stalo sa jednou z jedenástich prevádzok nitrianskeho závodu. Éra centralizmu, keď sa vytvorili Vinárske závody, odborový podnik Bratislava, priniesla rozdvojenie vinohradníctva a vinárstva. Družstvá víno vyrábali a štátom riadené vinárske závody spracúvali. Bolo to obdobie, na ktoré súčasník už takmer zabudol, veľa o ňom nevie, lenže práve toto obdobie sformovalo generáciu mužov, ktorá priviedla značku Chateau Topoľčianky opäť na výslnie.
Milan Waldner, Karol Kríž, Vladimír Kukla a Vladimír Strieženec, ktorí na úsvite Slovenskej republiky obnovili Vinárske závody Topoľčianky, nadobudli skúsenosti s vínom v časoch socializmu. Dnes sa nad týmto obdobím často zbytočne vynášajú až príliš príkre súdy. Lenže aj vtedy mali ľudia víno radi a vyrábali ho, ako nezabudne pripomenúť Karol Kríž, "s chuťou, vášňou a túžbou dokázať, že Bakchusovmu moku rozumejú.“
"Boli sme mladí inžinieri, vychovaní generáciou, ktorá bola produktom starej poctivej vinárskej školy. Špičkoví odborníci ako Ladislav Laho, Anton Navara, Erik Minárik nám vštepili základy modernej vinárskej tvorby,“ spomína Karol Kríž.
Vzápätí Milan Waldner spomenie príhodu, ako sa v podmienkach direktívne riadeného hospodárstva budovali nové vinárske závody. Štát vtedy vyčleňoval jednotlivým odvetviam prísne limitované zdroje na tzv. investičnú výstavbu. Pri slimačom tempe socialistických stavbárov sa takmer pravidelne stávalo, že na konci roka neboli limity na výstavbu nových závodov a prevádzok vyčerpané.
"Chcelo to riadnu dávku odvahy prihlásiť sa na plánovacej komisii s požiadavkou, nech peniaze presunú vinárom, ktorí ich preinvestujú. Vždy sa však našli chlapíci, ktorí zobrali na seba riziko, že preinvestujú v šibeničných termínoch presunuté peniaze,“ spomína Milan Waldner, ako to reálne fungovalo v časoch tzv. reálneho socializmu.
Spomína, že občas dochádzalo až k tragikomickým situáciám. "Môj šéf Juraj Polák zamkol v kritických situáciách vedenie závodu do jednej kancelárie, kľúč si šupol do vrecka a vyhlásil: "Tak, kamaráti, pokiaľ niečo nevymyslíme, dovtedy odtiaľto nevyjdeme.“ A vždy sme našli spôsob, ako si poradiť,“ načiera do spomienok Milan Waldner.
Sedmička verzus litrovka
Aké vína vyrábali modernizované vinárske závody? Nové vinárske závody pod Zoborom vo veľkom stáčali do jednolitrových fliaš Nitrianske knieža ako biele alebo červené víno. Veľmi obľúbené bolo Venušino čaro, víno s dvojzmyselným názvom, ktoré mnohí popíjali ako kmotra lásky. Prím hrali zmesové vína so zvyškovým cukrom. Pridával sa o nich zahustený hroznový mušt alebo sa vína rektifikovali aj repným cukrom, pretože hrozno pri zbere zďaleka nedosahovalo cukornatosť, ako v súčasnom období poznačenom globálnym oteplením.
"Mohli sme iba snívať o tom, že taká frankovka dosiahne 20 či nebodal 21 alebo dokonca viac stupňov cukornatosti. Jesene bývali vlhké, daždivé a chladné, čo sa, samozrejme, odrazilo na kvalite vína,“ porovnáva kvalitu hrozna z úrod v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch minulého storočia so súčasnými teplými jeseňami Karol Kríž.
Aj v tom čase sa robilo odrodové víno, najčastejšie šlo o tramín, veltlín, rizlingy vlašské a frankovky. Ľuďom sa však zdali kyslé a popíjali radšej sladšie Zámocké knieža, Venušino čaro či Kláštorné červené.
Víno sa plnilo prevažne do litrových fliaš. Presne do takých šiel aj ocot, aj najlacnejšie ovocné jabĺčkové víno. Potom sa v rámci kampane za skultúrnenie stolovania objavili na trhu fľaše sedmičky. "Na Západe vtedy plnili víno do štíhlych fliaš s objemom 0,75 litra, RVHP sa chcelo odlíšiť a zaviedlo fľaše s obsahom 0,7 litra vína,“ spomína, až do čoho viedla súťaž medzi Východom a Západom, Milan Waldner.
Zaujímavá bola reakcia spotrebiteľov. Niektorým sa nové fľaše páčili, iní zostali pri litrovkách. Kým fľaška litrového vína stála 25 korún, menšia, no ladnejšia sedmička bola o tri koruny drahšia.
"Bol som na návšteve u kamaráta a na stôl postavil litrovku vína. Pýtam sa ho, prečo neservíruje zo sedmičky. ,A prečo by som mal, keď v litrovke mám za menej peňazí viac toho istého vína,“ znela jeho pragmatická odpoveď,‘ pripomína spotrebiteľské správanie z éry socializmu Milan Waldner. Dnes na trhu prevažujú vína vo fľašiach s objemom 0,75 litra, ale časť spotrebiteľov stále zostáva pri svojej praktickej litrovke. Plnia ju aj v Topoľčiankach.
Chateau, teda milovať krásu
Keď štvorlístok Waldner, Kríž, Kukla a Strieženec začal obnovovať vinárstvo v Topoľčiankach, zviedlo ich jedno obchodné rokovanie dovedna s anglickou obchodníčkou Angelou Mury. Zapáčili sa jej Topoľčianky s krásnym parkom aj okolitými vinohradmi. Očaril ju duch priestoru. "Raz príde čas, keď vinári budú k sebe volať ľudí, vy nebudete musieť volať nikoho, prídu k vám sami.“ Toto proroctvo sa naplnilo.
Na prvého mája býva vinárstvo Chateau Topoľčianky otvorené fanúšikom značky. Na dvore sa tiesnia tisícky ľudí ochutnávajúcich vína, ktoré dorobili vinohradníci jednak v priestore samotných Topoľčianok, ale aj z vinohradov na južnom Slovensku. Zoči-voči sebe sa tak ocitajú v pohári Riling vlašský z Jelenca, Chardonnay z Veľkého Zálužia, ľadová frankovka s dymovinkou z Topoľčianok, ružami voňajúci tramín z honu Babylon, ktorý leží hneď za prezidentským zámkom, alebo expresívny kabernet rosé z južanských Modrian.
Chateau Topoľčianky má dnes vyše 500 hektárov vinohradov. Najväčší výrobca odrodových vín má najväčšie surovinové zázemie, čím sa môže popýšiť len máloktoré veľké vinárstvo. K výsadbe viníc a ich rekonštrukcii podnietila vinárov z Topoľčianok Angela Mury. Keď sa schyľovalo k podpisu kontraktu, opýtala sa, či jej môžu ukázať vinice. Lenže vinárstvo vtedy všetko hrozno nakupovalo od družstiev.
"Páni, a ako mi zaručíte, že o rok, dva mi dodáte o isté víno?“ Kontrakt padol, ale viedol k tomu, že Chateau Topoľčianky sa pustilo do obnovy a výsadby vlastných vinohradov. Po štvrťstoročí má firma toľko viníc, že sa nemusí obávať o budúcnosť.
Nad nádvorím topoľčianskeho vinárstva sa vypína krásny vinársky penzión. Na začiatku 20. storočia tu postavili obecnú školu. Po sto rokoch už nestačila potrebám mesta a tak ju vinári odkúpili, citlivo zrekonštruovali. Penzión obklopila krásna záhrada s riadkami stolového viniča.
Z terasy sa ponúka výhľad na zámok a park. Víno v roku stého výročia Československa prinieslo do Topoľčianok novú krásnu dimenziu priestoru. Už vieme, čo znamená označenie chateau – milovať krásu vo víne i prostredí, ktoré ho zrodilo.
Diskusia k článku