V slovenskom vinárstve sa pred časom sformoval prúd, ktorý hľadá čaro vína v zabudnutých starých postupoch. Dvanásť mužov a žien posadnutých pravým modranským vínom nehľadí na minulosť ako na nedotknuteľnú modlu, naopak, berie ju ako očistný prameň pre vinohradníctvo, ktoré nieže môže, ale celkom určite osvieži mesto.
Víno z Modry, to je dvanásť rôznych, neľahkých, modransky zanovitých pováh, tvárí veselých aj podmračených, mužov a žien rozvážnych aj uťahujúcich si zo seba, občas ironicky spochybňujúcich seba samých, či si nevzali na plecia priťažký náklad. Napokon vždy zvíťazí túžba dostať mesto a jeho víno na roveň iných európskych vinárskych miest a vín. Potenciál na to Modra má. Koľko ráz v minulosti to dokázala.
Vinári nášho príbehu sú pokrvne zviazaní s Modrou a jej vinohradmi, z ktorých po stáročia prúdila do mesta obživa ich predkov v podobe vína. Stalo sa ich hrdosťou aj pichľavým svedomím, vecou cti, ktorá im nedávala spávať, ako nedáva spávať ich potomkom. Máta ich strašidelné dedičstvo. Mestu, ktoré obklopovalo v 20. storočí 900 hektárov rodiacich vinohradov, zostali torzá obrábaných viníc pretkaných pustákmi – spustnutými vinicami.
História a s ňou spojené experimenty bývajú kruté v následkoch, ale práve prežité sa stáva výzvou k tomu, ako veci zlepšiť.
Živý odkaz pohnutej doby
Michal Petrík je vodcom skupiny dvanástich statočných vinohradníkov, hovorca a spolutvorca ich manifestu, človek, ktorý stmeľuje partu chlapíkov, dvíha im sebavedomie. Pre Slovensko objavujúce krásu vína a vinohradov Petrík oživuje príbeh, ktorý prežili vari v každej vinohradníckej rodine. Mladý Modran však najmä rysuje vo vášnivých diskusiách zrodený program obnovy, ktorý jeho priatelia s vášňou uskutočňujú a spoznávame ho skrz obnovené vinice a množstvo podôb pravého modranského vína.
Kde vlastne začať? Žeby spomienkou na slávu dávnych čias? Z nej však nikto nevyžije, na druhej strane tradícia je čosi, čo dnes vinársky vychytený Nový Zéland, Austrália alebo Kalifornia nemajú a vyvážili by ju zlatom.
V modranskom chotári nájdeme 103 pomenovaných vinohradov, ktoré ľudia vyrvali lesu pred mnohými stáročiami. Rodiacich zostali vari dve tretiny. Zvyšok neprežil atak fyloxéry na konci 19. storočia, kolektivizáciu a po nej nasledujúci návrat vinohradov dedičom pôvodných vlastníkov. Až príliš sa mnohí z nich, neraz proti svojej vôli, vzdialili rodnej hrude.
Že naozaj 103 viníc existovalo, o tom svedčia kamenice, súvislé rady kamenia povynášaného z vinohradov, ktoré sa ocitli v lese. Dobu nedávno minulú ilustrujú aj kamenné búdy, kam sa vinohradníci uchyľovali pred nepriazňou počasia.
Jednu z nich, búdu Heliovcov, objavíme na Šarkaperkoch. Ešte aj po sto rokoch vidno, že Modrania rozumeli nielen viniču, ale aj kameňu. Je to obdivuhodné kamenárske dielo. Teraz vinicu s architektonickým šperkom doby obnovuje jedna z vinohradníckych rodín.
O čo ide združeniu Víno z Modry? Petrík vraví, že o očistu ducha modranského vína, ktorý prebúdzajú obnovou vinohradníckej krajiny, lebo v nej sa rodí príbeh vína, v pivnici iba pokračuje. Zdôrazní, že vínu z Modry nestačí byť len vyrobeným modranským vinárom, víno musí pochádzať z niektorého z modranských vinohradov, nie z južnoslovenských viníc.
Je to bolestná pripomienka príznačného javu, keď niektoré dobre známe značky spojené s Modrou a vôbec Malými Karpatmi nekorenia v materskom vinohradníckom chotári. Nuž v istej chvíli to možno bolo východisko, ale nemôže byť vínom z Modry to, ktoré nemá v sebe nenapodobiteľnú DNA jej vinohradov.
Víno a genius loci
Terroir vinohradov Modry je originálny, mnohovrstvový, plodiaci vína s nenapodobiteľnou kompozíciou. Postarala sa o to matka príroda, jej geologické avantúry, počas ktorých boli vo štvrtohorách sformované Malé Karpaty. To ony podarovali územiu na juhovýchodných svahoch žulu a rulu, dnes sa rozpadávajúcu na drobné šúplaty ba až piesočné zrná.
Pôda je to chudobná, ale taký Rizling rýnsky zo starých, polstoročných výsadieb nepozná lepšie podložie a hľadajúc obživu pre svoje bobule zavrtáva sa do hĺbok ako zlatokop za zlatou žilou. Aj 20 metrov. Darom úporného boja o prežitie je víno s krásnymi kyselinami a jasnou minerálnou stopou v chuti. Vďaka členom spolku môžeme takéto víno ochutnať.
Michal Petrík so svojimi priateľmi listuje v terroirovej variabilnosti modranského vinohradníckeho chotára a spoločne upriamujú pozornosť na to, ako ešte pred kolektivizáciou vedeli vinohradníci využiť pestrosť prírodných podmienok. Menili sa s nadmorskou výškou.
Zhruba v tristo metroch nad hladinou mora sa prediera materská hornina na povrch, vrstva pôdy je plytká či takmer nijaká, objavujú sa piesky, nižšie sú hliny, íly. Variácie pôd a polôh utvárajúcich odlišnú mikroklímu vyvolanú slnkom, dažďom, chladom noci, ktorý zmierňujú zo dňa rozpálené kamene, prekvapujú premenlivosťou.
Pradedovia vedeli využiť genia loci aj na sto metroch meniaceho sa územia citlivo zvolenou odrodovou skladbou. Už iba z historických prameňov sa dozvedáme, že sa tu pestoval Zelený silván, Zelený a červený veltlín, Tramín, Lipa, Topol, Veľký lagler, Zelený ager. Pravdaže, Dievčie hrozno, Chrupka a dávno pred nimi, ešte v 18. storočí, Viridula. Podaktoré odrody sa nadobro stratili v prepadlisku času.
Po združstevnení chotára sa odrodová pestrosť strácala, uprednostňoval sa rast úrod, preto sa modranské kopce vysadené po spádnici "sterasovali“. Technika mala otvoriť cestu k moru vína. To sa objavilo, ale za akú cenu. Krajina stratila pôvodný charakter, Petrík hovorí o hlbokej terasovej jazve na tvári Modry.
Keď ľuďom po roku 1989 vrátili starorodičovské pozemky, pretínali ich cesty ,a keď prišla vytúžená komasácia, ľudia chtiac-nechtiac museli pustiť sedem percent zo svojich pozemkov na novo vytyčované cesty. Ktoráže krajina okrem južnej Moravy má ešte takúto historickú skúsenosť?
Dva razy nevkročíš do toho istého chotára, ale jedno je zakladateľom združenia Víno z Modry jasné: Oprúc sa o poznanie a skúsenosti predkov možno mestu vrátiť vinársku vitalitu. Pomaly sa zaceľuje pretrhnutá generačná kontinuita.
Prakticky všetci začínali od nuly, chýbali im stroje do vrátených vinohradov, vybavenie do pivníc, ktoré si žiadali rozsiahle rekonštrukcie práve tak, ako si obnovu pýtali vinice. Len jeden malý príklad, do čoho sa chlapci z Modry pustili.
Keď jeden z dvanástich statočných vinohradníkov obnovoval starú vinicu na Lorencaroch, spotreboval 300 ton maštaľného hnoja na 1,5 hektára. Rodinu to stálo 10-tisíc eur, čo je cena jednej fabie, a k tomu si prirátajme 4-tisíc eur za vyklčovanie starého vinohradu.
Prameň čistoty
Koľko je vlastne hodná fľaša vína z Modry, koľko pohľad na úhľadne obrobené vinice, ktoré upokoja dušu človeka vystresovanú divokým tempom 21. storočia?
Čo nám dáva víno? Ak je poctivo urobené, povznáša a zároveň vracia k pravým hodnotám, dáva zmysel životu vinohradníka, vinára a ukazuje na mnohotvárnosť krásy vína a územia, ktoré ho splodilo.
Keď sa bavíme o víne, členovia združenia nechcú nikoho vyzdvihovať do popredia, ale potom Ľubomír Miklovič nájde skvelý modus vivendi, spôsob, ako priblížiť, kto je kto v modranskom víne. Sedíme v zrekonštruovanej prešovni, majstrovská tehlová klenba vzbudzuje rešpekt a obdiv pred staviteľským umením. Miklovič však dá do popredia víno, Veltlínske zelené, jedno z erbových vín Modry.
"Máme tu veltlín na dvanástoro spôsobov. Nech sa páči, mladý trojmesačný, ktorý je svieži, ovocný, ihravý, alebo veltlín, ktorý zbieral rafinovanosť počas zušľachťovania v pivnici. Máme aj nefiltrované veltlínske zelené, v pozadí ktorého stoja autochtónne kvasinky. Nerobíme uniformné, do jednej ľúbivej polohy vyhladené víno, ponúkame rozmanitosť danú vinohradom a vinárom, ktorý víno dorobil.“
Punktum!?
Nie, Modra kraj bieleho vína, kde opäť ožíva Silvánske zelené, kde sa možno napiť Rizlingu vlašského vo variabilite príznačnej pre Miklovičom spomínaný veltlín, má aj červené víno. Členovia spolku majú v repertoári Dunaj, Hron, Torysu, André i Alibernet aj pamiatku na zabudnuté Svätovavrinecké. Občas pri ochutnávkach zaznie pripomienka, že červené z Nového sveta je plnšie, korenistejšie. Vtedy Michal Petrík vráti diskusiu k podstate veci.
"Nože, nezabúdajte, že ste v Modre, všimnite si to, čo dal vínu do vienka náš kraj.“
Pred pár rokmi som sa zo Šarkaperkov spúšťal dolu k mestu s Fedorom Malíkom, profesorom slovenského vína. Pod pätou vinohradníckych svahov sa červenali strechy pôvodného historického mesta s neprehliadnuteľnými vežami kostolov modranských evanjelikov aj katolíkov v pozadí orámované hradbou socialistických panelákov. Modra s nánosmi všetkých čias.
Plást, ktorý sa tvorí teraz, vyzerá po troch desaťročiach hľadania pravej vinárskej tváre mesta životaschopne. Zovretie pandémiou sa uvoľňuje. Združenie Víno z Modry je odhodlané pripraviť na leto Deň modranských pivníc. Ponúknu víno garantujúce modranský pôvod. Mimochodom od vinárov z tohto združenia ho nakupujú ako náhrdelník perál z neznámej strednej Európy Belgičania, Francúzi, Švajčiari.
Ktovie prečo my Slováci potrebujeme vždy dobrozdanie až stamodtiaľ. Víno z Modry je prameň pôvodný, znova čistý a opojný.
Diskusia k článku