Rozprestrieť krídla a vznášať sa. Letieť vysoko, zhlboka dýchať a nevšímať si tie pozemské čierňavy. Tie napokon musíme raz zahnať, odplašiť. Musíme však byť disciplinovaní, ale aj pokorní... Už to trvá dlho.
Dozrel čas, aby sa každý z nás utíšil a zakuklil sa. Život v anabióze si však žiada zaťaté zuby. Napríklad u takého oniomana. Už nie som v obchode každý deň dva–tri razy, už som tam len ako na hodinách klavíra v detstve. V utorok a v piatok. Tak to bolo aj tento týždeň. V čase naordinovanom pre dôchodcov som sa motal medzi regálmi nášho supermarketu. Najmä okolo regálov so zeleninou a cestovinami.
V zeleninovom som nahromadil plný kôš lákavých vitamínov a v cestovinovom som krúžil stále dookola. Penne rigate, fusilli (tricolore), torti, tagliattelle, egg spätzle, švarcvaldské „hörnchen“. Koľko rečí vieš, toľkokrát si kuchárom. Nič z toho však „nelietalo“. Výnimkou boli len farfalle. Motýliky. Neváhal som. Dve balenia „lietajúcich“ cestovín spolu so zeleninou som zaplatil pri pokladni.
Nuž a doma, pri sporáku, som vystrel krídla. Napred som na masle podusil drobné kúsky cukety, baklažánu, kolieska póru, slížiky kapie a bielej cibule. Dusenú zeleninu som potom zľahka premiešal s uvarenými motýlikmi. Boli „al dente“, ešte „žili“, ešte sa s nimi dalo vzlietnuť.
Len jedna vec ma zamrzela. Cestoviny aj zelenina boli z importu. Voňalo to diaľavami, nebolo to však naše. Nabudúce skúsim byť pri „lietaní“ investigatívny. Ozaj, neviete mi povedať, či v Lietavskej Lúčke alebo v Letanovciach nevyrábajú lietajúce rezance? U nás v Modre robíme, žiaľ, len frkacúle. Vzácna to cestovina. Frkacúle však doposiaľ nik nenaučil lietať. Pomohlo by nám to...
Diskusia k článku