Roboty je tam ako na kostole. Ešte pred pár rokmi to bola „barabizňa", zbúranisko. Hnilá strecha, rozpadnuté škridly, popraskané múry, pivnica pod vodou. Znalci nás od kúpy odrádzali. Len zbúrať a postaviť nanovo! Nedalo sa, bol to pamiatkovo chránený objekt. Nasledovali roky úmornej práce. Tie neboli zadarmo. Založený rodinný dom a vysoké pôžičky od úžerníckych bankových inštitúcií...
Dnes sa na náš dom už dá pozerať. Bývať tam ešte nemožno, pivnica a prízemie sú však už funkčné. Až tak, že tam zavše urobíme degustáciu, prijmeme priateľov. Niekedy je to náročné. Minulý týždeň sme tam privítali väčšiu skupinu vedcov zo Smolenického zámku. Boli z celého sveta a boli hladní a smädní. Pripravovali sme sa na to dva dni...
Pár plechov chrumkavých pagáčov a voňavých osúchov. Slaných i sladkých. Pečená klobása, dva kutchany krkovičky na cibuli, pikantná bravčovo–cesnaková fašírka, ratatouille z vlastnej zeleniny, dve misy zemiakových „nokov", zeleninové šaláty, veľká syrová misa, chrumkavý častiansky chlebík. Stoly sa prehýbali a chute návštevníkov sa rôznili.
Podávalo sa štrnásť druhov našich odrodových vín. Maďari si pochvaľovali kombináciu klobásy a veltlínskeho zeleného. Francúzky pochlipkávali moravský muškát, Škandinávcom sa páčilo „priateľstvo" pagáčov a tramínu (!?), Taliani popíjali barikové Chardonnay, Hispánci otvárali už tretiu fľašu nášho Hromu. Prirovnávali ho k argentínskemu Malbeku.
Len „Ázia " bola akási nepochopiteľná. Indovia nepili, Japonci a Kórejčania sa s vínom neláskali a gastronomické správanie Číňanov bolo na pousmiatie. Držali spolu a všetci svorne sa hostili kombináciou, nad ktorou som otváral oči. Videli ste už na tanieri sladký marhuľový kysnutý koláč so šťavnatou krkovičkou na cibuli? Ich šéf Li Xie sa usmieval a tľapkal ma po pleci. Vraj či mu do Šanghaja pošlem recept na túto našu špecialitu...
Vdaka za vase postrehy, vzdy prinesu nieco nové a zaujimavé.