Akože inak, výlet za vínom, za gastronómiou. Stredobodom ich pozornosti mali byť Malé Karpaty. Požiadal ma o degustáciu a večeru v našej záhradnej enotéke. Vraj vínami sa nechajú prekvapiť a na tanieri by malo byť čosi slovenské i čosi svetové.
Rozmýšľal som nad takýmto gastromačkopsom a okamžite som vylúčil francúzske zemiaky, španielske vtáčiky, dolnozemskú sarmu, viedenský rezeň, maďarský guláš i ruský boršč. Je to naše a zároveň to nie je naše... Musí to byť niečo tradičné. Ide jeseň, pomaly idú oberačky, prichádzajú burčiaky. Tie si žiadajú pečenú hus či kačicu...
Radek s priateľmi uznanlivo kývali hlavami. Vlažného burčiaku z prebierky čabane, malagy i iršaju sa nemohli dopiť. A pečené kačice zjedli tri. Zo stola zmizlo štyridsať lokší. Ku kačacine sa podávala kyslá zelenina a kvašáky. Tie boli hitom večera. Predkvášam ich so strúhankou, baraním rohom, feferónkami, kôprom i chrenom. Ešte nedokvasené ich zlejem, premyjem vodou a na 2–3 dni zalejem octovým nálevom. Nemajú chyby, chybičky...
Dojedli sa kačice, dopil sa burčiak. Manželka doniesla ešte dva plechy modranských smotanových osúchov. Zmenilo sa „péhá“ v ústnej dutine a mohlo sa prejsť k degustácii našich vín. Metodicky to nebolo OK, vína sa však páčili. Moravákom chutil náš Tramín červený 2015. Bodaj by aj nie. Nedávno získal zlatú medailu v Ľubľane...
Prichádza cas burcakovych hodov, vlani boli pezinkove, tohoročné su tokajské. Och, ako mám rada tuto atmosféru ludi, jedenia a spoznávania dobrôt.