Foto: Pravda
Skončila sa degustácia a zasadli sme k dubovým stolom. Podávala sa bažantia polievka. Nie hocaká, slávnostná. Parilo sa z nej, bola číra a zlatistá ako ruské zlato. Rozvoniavala remízkami podunajských polí a vŕškov, boli v nej dvanásťvaječné niťovky, kúsky bieleho bažantieho mäska a úhľadne na kocky nakrájaná koreňová zelenina. Zhlboka som dýchal a decentne pojedal. Listoval som v pamäti, obracal moje „polievkové stránky“, ale takú dobrú supu som tuším v živote nemal v ústach. Hanba–nehanba, naložil som si ešte raz.
Ondrej sa pousmial a do čaše mi nalial ešte zopár kvapiek toho víťazného. Cítil som sa ako v siedmom nebi. Zdvihol som pohár k nebesiam a zaželal Bandymu, aby mu to ešte dlho vydržalo. Neskromne, aspoň do osemdesiatky...
Raz a možno posledný som jedla bazanta. Dostali sme ho tam kdesi z dola, no toľko mal v sebe brokov, ze mi odpadol od chuti. Ozaj, tiež som polievkova a tie číre ľúbim najviac.