Akoby aj nie, Petrech pochádza z Bošáce, z moravsko-slovenského pomedzia, kraja kedysi slávnych slivkárov, ale najmä kraja, kde sa po generácie pestovala česko-slovenská vzájomnosť. Petrechov otec v roku 1918 vyhlasoval čs. republiku. Nečudo, že sa Petrech po absolvovaní modranskej vinohradnícko-ovocinárskej školy vybral bez váhania do Lednice. Pôvodne chcel byť ovocinárom, ale v Modre sa raz a navždy zaľúbil do vína.
Ondrej Korpás územčistý južan, rodák z Veľkých Loviec, pochádzal z maloroľníckej rodiny. Jeho rodnou rečou je maďarčina, osudom pôda a vinohrad a šťastie na mimoriadne dobrých učiteľov. V tom sú si vlastne s Petrechom podobní, o ich osude rozhodli učitelia. Profesor Vilém Kraus, u ktorého obaja študovali, ich vybavil do života nielen potrebnou odbornosťou, porozumením k práci, ale najmä ich nadchol svojím úprimným vzťahom k vínu a v širšom zmysle k ľuďom, ktorí s ním robia.
Silu každého učiteľa najlepšie ilustrujú jeho žiaci, tým že posunú dielo, ku ktorému boli povolaní, o stupeň vyššie. Korpás s Petrechom a vôbec celá ich generácia, ktorá vstúpila do viníc rokom 1970, zmenila ráz slovenskej vinohradníckej krajiny. Boli to oni, ktorí definitívne zmodernizovali vinohrady nielen novými sponmi, tvarom a vedením viniča, ale aj odrodovou skladbou.
Mladí muži požívali obrovskú dôveru, titul inžiniera sa vysoko cenil a očakával sa adekvátny inžiniersky výkon, ktorý zvýši produkčný i kvalitatívny potenciál. Mladému inžinierovi Ondrejovi Korpásovi dokonca vybavili počas vojenčiny mimoriadnu dovolenku, aby riadil výsadbu viniča na slávnom Viničnom vrchu. Z mosta doprosta postavili pred podobnú úlohu Miroslava Petrecha na družstve v Mužli. V tom je naozaj jedinečnosť petrechovsko-koorpásovkej generácie. Dostali príležitosť a nepremárnili ju.
Jedno je však založiť vinicu a druhé naplno využiť jej potenciál. Obaja muži boli vybavení krausovským vedomostným kapitálom, dobrou výchovou z domu k poctivej robote a nechýbala im ako všetkým mladíkom explozívna dávka ambicióznosti. Korpás mal vždy sklony k experimentovaniu, preto bolo celkom prirodzené, že neskôr na zlúčenom strekovsko-rúbanianskom družstve začal spolupracovať so šľachtiteľkou Dorotou Pospíšilovou. Tá vo svojej Ampelografii poctivo priznáva, že to bol Ondrej Korpás, ktorý novým odrodám pomáhal na svet.
A odtiaľ bol neskôr už len krôčik k tomu, aby Korpás začal aj sám šľachtiť, a keď dozrel čas, pritiahol k tejto práci aj svojho syna Ondreja. Otec a syn majú na konte celú plejádu odrôd, muštových aj stolových, niektoré sú pokračovaním Pospíšilovej diela. Vari najzaujímavejší je ich projekt Lavina, ktorý sa usiluje stvoriť zo slovenského Dunaja krížením s francúzskou odrodou Merlot červené víno posúvajúce ho k ďalšiemu vrcholu krásy.
Vráťme sa teraz k Miroslavovi Petrechovi. Navždy sa zapísal do histórie slovenského a českého vína, keď upozornil svet na mimoriadny potenciál slovenských rizlingov. Od zrodu slávneho ryňáka z roku 2001 uplynuli už takmer dve desaťročia, ale ešte sa nikomu zo slovenských a moravských vinárov nepodarilo pritiahnuť pozornosť sveta k svojmu vínu tak ako Petrechovi. Robert Parker, americká degustátorská ikona, pred ktorou majú rešpekt aj najväčšie vinárske domy sveta, dal Petrechovmu rizlingu veľkú zlatú medailu.
Oná medaila reprezentuje vlastne ponovembrovú etapu v slovenskom vinohradníctve a vinárstve. Modernejší prístup k vínu, ktorý nepochybne súvisel aj s otvorením hraníc. Miroslav Petrech sa zoznámil so slávnym nemeckým majstrom rizlingov Egonom Müllerom, čo nepochybne viedlo k obohateniu jeho vinárskej tvorby. Tá vyústila do výroby jemných dlho zrejúcich bielych aj červených vín a tiež delikátnych ľadových vín. Vo výnimočných ročníkoch sa objavuje Botrytis persoon cinerea, čo ešte zvyšuje prestíž vín z údolia Dunaja.
Typický pre ponovembrové obdobie bol zrod súkromných vinárstiev. Touto cestou sa vydali aj Petrech s Korpásom. Kým posledný sa vo svojej práci zameral najmä na šľachtenie, Petrech profesionalizoval pestovanie a spracovanie vína. A obaja svorne prispeli k emancipácii Južnoslovenskej vinohradníckej oblasti. Po niekoľkých ročníkoch úspešného strekovského festivalu vín bola vyhlásená Slobodná strekovská vinárska republika, dušou ktorej boli Ondrej Korpás a predseda strekovského družstva Tomáš Kasnyik. Mimochodom, názov republiky bol prevzatý z titulku reportáže v Pravde.
Nič nie je nemenné, 21. storočie, do ktorého sa prehupli Petrech s Korpásom, je iné ako 20. Vidno to na vinohradoch, niektoré spustli, iné sa zaskveli v plnej kráse, v krajine sa objavili skutočné chateau. To úplne prvé vybudovala rodina nemeckých bankárov Ilony von Krockow, ktorej predkovia mali letné sídlo v barokovom zámku v Belej. Neľutovali peniaze a povojnovým vývojom zdevastovaný zámok aj s parkom zrekonštruovali do pôvodnej podoby. Správcom zámockej pivnice nie je nik iný ako Miroslav Petrech.
Aký je prínos generácie Korpása a Petrecha do slovenského vinárstva? Ondrej Korpás dáva do pozornosti zásadnú obmenu odrodovej skladby. Veď v časoch jeho mladosti prevažovali na južnom Slovensku ešte pontické odrody viniča ako Ezerjó, Medovec, Bratislavské biele. Cestu k modernizácii odrôd otvorili študenti z Lednice.
Korpás si všíma aj rolu celoštátneho Výskumného ústavu vinohradníckeho a vinárskeho. Bola to komplexne budovaná inštitúcia, ktorá pomáhala riešiť praktické otázky vo výžive, v ochrane a vôbec celej agrotechnike viniča. Podobne ako Dorota Pospíšilová Korpás konštatuje, že je škoda, keď sa dnes systémovo nepokračuje v šľachtení, vo výskume a vôbec v rozvíjaní vinohradníctva a vinárstva v tej hĺbke a šírke ako v časoch Československa. A ešte niečo dávajú Korpás s Petrechom do pozornosti. Svoju úspešnú dráhu spájajú s tým, že do Lednice šli s jasným cieľom niečo sa naučiť.
Ako vidno, naučili sa. Obaja posunuli víno k novým obzorom.
Diskusia k článku