Ako mladí manželia sme bývali u mojich rodičov. Lepšie povedané, ja som bývala, manžel pracoval v obci vzdialenej asi 50 km a domov chodieval len na víkendy. Tak naši odchádzali v piatok, alebo v sobotu (podľa toho či bola pracovná) popoludní na chatu, aby sme mali súkromie. Tak odišli aj v jednu sobotu a zostala som sama s
pármesačnými dvojčatami. Navarila som, upratala, požehlila, manžel nechodil, tak som dievčatá okúpala, nakŕmila a uložila spať. Po kúpaní mi zostali osušky a štyri plienky, tak som (vzorná gazdiná) vyteperila na plynový sporák 30-litrový smaltovaný hrniec, v ktorom som ich vyvárala, naliala trošku vody, pridala saponát a tých pár kúskov. Unavená ako cigáňov kôň som si sadla do kresla a zapla televízor. Prebral ma divný praskot. Vyletela som do izby skontrolovať dievčatá, tie spali ako zarezané a keď som sa vracala do obývačky, zbadala som v kuchyni akúsi žiaru. Aj ten praskot vychádzal odtiaľ. Veru tak, voda sa vyvarila, plienky uschli a kým som ja spala, začali horieť plameňom. Ten praskot vydávala horná skrinka kuchynskej linky, ktorá sa práve chytila. Našťastie sa mi to podarilo uhasiť, skôr ako niekto privolal hasičov. Tú hanbu by som neprežila. Stačilo mi, čo povedal manžel (pre havarijnú situáciu v práci prišiel až ráno) a komentár mojich rodičov je asi zbytočné opisovať. Skrátka kuchyňa je miesto nebezpečné, či už varíte niečo jedlé, alebo nejedlé.
Mne sice nehoreli plienky ale polievka pre - psa . Nastahovali sme sa do nedokonceneho stareho domu ktory sme prerabali .kuchynu som mala provizornu v poslednej izbe lebo v novej dorabali odpady alebo cosi take . Vecer som este dala varit do mojho krasneho predraheho nerezoveho hrnca polievku pre psa zo spikovych kosti .ked zacala prebublavat tak som ju dala na najmensi plamen a sla este nieco robit . samozrejme - zabudla som na polievku . Rano sa ma manzel uplne kludne opytal ci som varila na ranajky hrniec alebo spopolnovala nejakeho uhynuteho tvora ...
Hrniec bol taky kvalitny ze to prezil aj ked by uz sutaz krasy nevyhral . spopolnene kosti neboheho hoviadka sli na hnojisko .Izba sa vetrala cele leto , zaclony sli do kontajnera a v hrnci varim polievku pre nasich psov dodnes .Len hasicsku knihu mi nikto nedaroval co povazujem za velku krivdu odkedy som citala Zemov prispevok ako upalil fazulu...
chcela som byt pekna tak som tak urobila a za moment ma odvolala suseda, manzel bol zaviest auto do garaze...
samozrejme sme sa zakotkodakali, az prisiel manzel s hrozou,co nasiel doma. tato hmota sa nedala ani odlepit a rajnica putovala aj s novymi natackami do kosa a ten smrad sme cuchali par tyzdnov, bol vsade... kludne som mohla zapalit nielen nas byt ale aj par susedovskych.
takze ano, vsetko sa da pripalit.
dakujem za prispevky, ktore pripomenu minulost a teraz sa na niecom da uz aj zasmiat.
Cheers!
Zrazu susedka hovorí-pozri v tej izbe tuším horí /bývali sme vtedy na slobodárke / nieje to tvoja izba?Myslím,že viac netreba hovoriť,hanba ž hrúza.Samozrejme sme boli vtedy bez večere a unavení z upratovania sme zaspali. Hrniec pochopitelne skončil v popolnici.
Pár rokov som občas počula "poznámku " niečo o hrnci.Trvalo to 11 rokov keď som odišla do porodnice,manželovi nachystala na celý týždeň čo bude variť ,založila lístkami v kuchárskej knihe aby nemusel dlho hladať.Celé jeho kuchárske snaženie trvalo len jedenkrát.Chcel variť kuraciu polievku....???Keď prišiel za mnou do porodnice tak 4 1/2 ročný syn mi hovorí - maminko až budeš hľadať hrniec na polievku už nehľadaj ocko ho odniesol do popolnice,ale ja ti to nesmiem povedať.Zlatý synček a ja som ho vtedy nemohla ani pochváliť lebo prezradil ockovo tajomstvo.Odvtedy sa u nás už spálené hrnce neriešia,hoci sa mi to ešte raz stalo.A manžel od toho kucharského pokusu s varením nadobro skončil.
Dnes sa manžel dať maľovať obývačku, takže varenie zostalo bohužiaľ na mne. Chcela som ho prekvapiť, že uvarím výnimočne ja, keď už som na vareche, a dala som sa variť lúskovú omáčku.
Nevedela som ju dochutiť, do dobrej omáčky mala ďaleko. Vzala som vegetu mysliac, že tou nič nepokazím. Lenže bez okuliarov som si otvorila opačnú stranu tej nádobky a jemných dierok som sypala z tej obrovskej diery...
Po štvrť hodine prišiel do kuchyne manžel a našiel ma plakať nad hrncom. Spýtal sa, či mi niekto zobral hračku. S plačom som mu povedala, čo som vyviedla a on si s úsmevom umyl ruky a da zachránil moje dielo tým, že uvaril vajcia, zemiaky, nakrájal do omáčky, rozriedil, dochutil...a mali sme super obed.
Ešte že ho mám. Ale na varechu chodiť budem a jednoduché recepty vyskúšam, okrem kysnuteho cesta...na to si netrúfam.
si zlatá ale nás učňov treba povzbudit ešte raz dík