Ako je možno známe a možno nie, je nás deväť súrodencov. Poniektorí mladší zvykli sem-tam frflať: „Prečo nás musí byť tak veľa?“ A mama nám vždy vtĺkala do makovíc, že pochopíme, až budeme starší, čo znamená rodina. A veru prichádzame na to :-)
O našej famílii by som snáď mohla písať dlhé hodiny, ale pre tentokrát len pár čriepkov :-)
Teraz sa usmievam nad niektorými aj bežnými situáciami, ktoré sa vyskytli u nás doma medzi toľkým národom... napr. nad tým, keď sme mali v paneláku pokazený výťah a cupkali všetci hromadne jeden za druhým ako húsky dolu schodmi a keď sa zjavil sused cupkajúci oproti... ikskrát si vypočul: "Dobrý deň, dobrý deň, dobrý deň, ..." Mama nás zvykla zahriaknuť: „Stačí, keď pozdraví prvý a posledný (berúc ohľad na suseda).“
Mama hádam aj mávala stresy, keď sa chceli vybrať s ocom k niekomu na návštevu a my, všetky kobylky, sme chceli s nimi... Ja som veľmi rada koštovala na návštevách jedlo :-D A robím tak doteraz - ostalo mi to z detstva a však aj kvôli inšpirácii :-D Milé boli u nás „brigády“, keď oco piekaval s nami vianočné koláčiky (mame sa vždy odmenil takto - ju pečenie až tak nebaví ako jeho a pri hrncoch sa vždy nastála až-až). Kokosové „mlynkové“ vypadávalo z mlynčeka ako dlhé hady a my, nastúpení brigádnici, sme prštekmi vyrábali podľa ocovho vzoru písmenká „O“, „I“, „U“, aj hadíkové „S“, ... Škola hrou :-) Vďaka ocovi máme aj jeho pozitívny vzťah ku kuchynskému čarovaniu :-) On sa v kuchyni z času na čas s radosťou hral. Zastúpil mamu, ktorú sme doma toľkí vedeli niekedy poriadne unaviť, kým on bol v práci.
Alebo predstavte si u nás ráno také fronty pred wc... Bolo, aj nebolo vtipné, keď sa niekomu z nás pri tom počte stepujúcich záujemcov na wc zasekli dvere...
Keď som začala randiť s mojím manželom (pred štrnástimi rokmi to bola priam moderná láska cez internet jak z filmu s Tomom Hanksom a Meg Ryanovou v hlavnej úlohe), som mu asi na treťom „živom“ rande s maličkou dušičkou oznámila (presne si pamätám aj to miesto): „Roman, niečo som Ti nepovedala...“ „Čo také?“ „Nás je doma trošku viac...“ „Hádam nie zo dvadsať...,“ a začal sa smiať. A ja mu: „S rodičmi len jedenásť...“ A Roman a moja rodina si tiež padli do oka :-)
A keď už o tých počtoch, keď bol najmladší brat druhák, oznámil nám jeho zistenie: „Viete, že Jano (náš brat), je Číňan?“ A mama nám dovysvetľovala: „Lacko si zapamätal, že na svete je toľko Číňanov, že ako keby každý piaty človek bol Číňan. A Janko sa nám narodil piaty v poradí...“ A mama sa pousmiala a ocovi zašepkala: „Vieš, že si splodil Číňana?“
Bez ohľadu na to, že nás je ako hadov, kobyliek, či Číňankov, aspoň mne je v našej šírej famílii od samého počiatku naozaj veľmi dobre. Moji rodičia sú dva veľké poklady. A pravdupovediac, ako mám aj ja svoju rodinu, v mnohom ich oveľa lepšie chápem a ešte viac obdivujem – za to, že nás toľkých dokázali vychovať!
dobre sa žije - kde láska prebýva...
Nas bolo 10. !!!
Najstarsi dvaja chlapci, nasledovalo 6 dievcat a zasa dvaja chlapci.
Veselo I hlucne bolo stale. Zabava I skriepky sa stale vymienali, ale nikdy sme namali dovod sa nahnevat na dlho.
U nas sa spievalo, recitovalo, citalo nahlas pre vsetkych, ucili sme sa navzajom, kontrolovali si domace ulohy, aby rodicom odpadla aspon tato starost.
Rada spominam na moje krasne detstvo vo velkej rodine. Vzdy bolo u nas veselo a miestny ucitel chodieval k nam na navstevu prave pre tuto atmosferu RODINNEJ POHODY. Vzdy si mal o com rozpravat s nasimi rodicmi.
Muselo byť krásne, veselo, ľudsky... jednoducho DOMA v Tvojej početnej rodine. Doba je zlá a dnes niekde aj jedno dieťa mať je luxus a tá krásna sila rodiny a vzájomnej blízkosti sa akosi vytráca, šedivie v realite uponáhľaného života. Ďakujem za milú chvíľku strávenú v Tvojej rodine prostredníctvom Tvojich písmeniek, bolo mi u Vás veľmi príjemne :)