Hoci som mnohogeneračná bratislavčanka, milujem východné Slovensko. V podstate celé Slovensko od B.Bystrice smerom k rusom. Mám rada rusnákov a potichu, tak aby o tom nikto nevedel, sa snažím naučiť rusínsky. kľudne to považujem za ďalší cudzí jazyk, ktorý by som chcela vedieť. Boh súď, prečo. V istom období som dosť dlho nebola na dovolenke, až ma kamarátka presvedčila systémom – vezmeš decká a jednoducho prídeš, lebo pošlem Petra pre vás (to bola veľmi vážna vyhrážka) - a vybavila chatu. Ich starú, podnikovú. Ani neviem, aký podnik to bol. 26 postelí. a hovorí mi – bacha, je to chata v lese. si myslím - no a čo, už som bola na chate v lese. si treba vziať športové veci a basta. ja totižto zásadne chodím v sukni, zo srandy, už roky a všade. aj na hriby!:-)) športové veci v mojom poňatí bola balónová sukňa (svetlá), čierne bavlnené nohavice a pod. ale mala som tenisky! Moja háveď, teda detiská, boli oblečení vhodne. keď sme prišli ku kamoške do košíc, pozerala trochu čudne a chcela nám vnútiť malý televízor alebo aspoň rádio, lebo veď je to chata na samote. za čo som jej sľúbila, že poletí z okna. najprv televízor, potom rádio a hneď v závese ona. vzdala sa. a odprevadili nás na chatu. na tú v lese. ty brďo!!!!! Asi 20 km od košickej belej, 4 km od najbližšej križovatky s rozbitou, v zime nepriechodnou asfaltkou. Viem to, lebo tam boli také divné značky. :-)) samota nad samoty, izolácia v prírode. V krásnej prírode. V rozprávkovo krásnej prírode. na chate sme boli sami. pitná voda - kohútik vytŕčajúci zo zeme vonku, za rohom chaty. postele sme si nasťahovali do jedálne ku krbu, ráno bolo keď sme otvorili okenice, bárs aj o jedenástej, doobeda sme zvláčali drevo aby sme si večer mohli vonku opekať špekáky, potom sme sa túlali všade okolo, lesných jahôd bolo toľko, že som na chate (na tej v lese!) vysypala soľ a koreniny z malých fľašiek a rovno som ich zasýpala cukrom, lebo tí moji hadi to už ani jesť nechceli, večer sme ležali na lúke a hádali, ktorá hviezda je ktorá. a miesto balónovej sukne by sa mi boli zišli montérky a miesto lodičiek (áno, aj to som tam mala) moje kanady, ktoré ostali odpočívat doma. veď sme nešli na záhorie na hríby ale na chatu (aj keď v lese). a hubári nám povedali, že vo vedľajšej doline videli medveďa. nádhera. potom "drobne" zapršalo, mne sa auto zviezlo z briežka asi 30 metrov (prevýšenie svahu bolo snáď 1,5m na tých 30) ale bolo také blato, ze nas vyťahoval totálne opitý chlap z košickej belej traktorom. a keď som sa snažila auto tlačiť, blatom som bola obhádzaná až po prsia. potom bolo opäť alles o.k. a keď sme po 2 týždňoch prišli do košickej civilizácie zistili sme, že polovica Slovenska je pod vodou a všade sú strašné záplavy. bolo to v 1997-mom. bola to fakt jedna z najkrajších dovoleniek v mojom živote. a keď sme odchádzali, ale vážne tesne predtým ako sme nasadli do čiastočne odblateného povozu (aj tak vyzeral, ako keby sme boli úspešne prevádzali hlbokú orbu) a vyštartovali smerom civilizácia, našli sme ešte celé hniezdo suchohríbov. ako v rozprávke.
Nuž a teraz ma kľudne vysmejte.
Mám podobnú skúsenosť, na "chate" bola len petrolejka, studnička asi 200 metrov od chaty, vojenské deky a dvere poškriabané od medveďa. Lesník nás potešil slovami . " Neotvárajte, on odíde sám." No krásna dovolenka.
Len tá moja sestra ma štvala jak sa patrí - miesta sme mali síce akurát my tri vzadu, ale jasné, že ona "velkááá panyčka" ceperila okrem troch kabel ešte aj veľkú igelitku a tú si dala na kolená. Reku, čo tam vlečieš, no jasné - šminky, fén, natáčky, spray na totok potom na hentok, a iné a iné... Išlo ma zlomiť vo dvoje. Ale reku, "tvoj problém". Zrazu, keď sme už boli v cieli, na čistinke vprostred lesa sa nám ukázala krásna chalupečka "ohradená" živými ihličnanmi, vysokými direk dva metre.A nad nimi vrch -les ihličnatý . A okolo všade detto - samé vánočné stromečky!
A ako aj ty spomínaš hríby - tak odvtedy sa všade chválime, že tam, kde sme boli, dubáky rástli cirka 2 metre aj nejakých tých povedzme 30 - 40 ?? cenťákov od nášho lehátka.Neukojený túžbou po sušení, sme hríby krájali a rozkladali všade, kde bola rovná plocha. Chodbový šatník sme otvorili, uložili papiere na poličky a fuk tam s hríbami. Pre istotu sme na noc dvere do chodby zatvorili, lebo aróma bola taká silná, že nám cez fusakle dvíhala palce na nohách. A to vlastne chodil do vrchov iba náš psisko so synom :) Prvý deň sme nesušili - varili, druhý sme nesušili - smažili, tretí deň sme už mali chuť aj na nejaké to masisko, tak sme začali sušiť, a na štvrtý deň sme len sušili a na piaty deň sme rezolútne prehlásili , že počas nášho pobytu má syn aj so psom zakázané vstúpiť do lesa pod zámienkou, že" ešče róstnu". A tak sme si vydýchli, lebo už sme nemali voľné miesto, dokonca sušiak na prádlo sa zmenil na sušiak na hríby, hríb sme navliekali na nitky a to sme na sušiak priväzovali. Bol to nádherný týždeň, a keď sme odchádzali domov, naložili veci do aut, sponad Martinské hole prichádzala silná búrka, úzkou cestičkou cez hory sme sa pomaly "šmýkali " po prúdoch vody dolu do doliny, pri martinskom Tescu sme urobili otočku smerom domov cez súvislú hladinu vody. A dážď silnel a voda za nami nás doháňala. Zaplavovala miestami hlavnú cestu, všade pobehovali premočení policajti a vojaci. Keď sme prešli kolom Trenčína, uvideli sme vpredu predierať sa slniečko. To sme si veru vydýchli. Keď sme volali našim domácim, ako oni dopadli, lebo sa prišli s nami rozlúčiť a zostali na chate, tak nám povedali, že nejaký čas boli "odrezaní od sveta", ale kopec je dosť strmý, tak vodu hnalo do doliny.
A hríby? Keď sme ich doma dosušili - odvážili, bolo ich necelých l,5 kg. Sotva do dvoch mieškov akurátnej veľkosti.
Ale dovolenka to bola perfektná, tentokrát si došla na svoje aj babička, stačilo jej sadnúť pod slnečník, založiť si okuliare a už aj nejakého toho "kováča", či dubáka uvidela kúsok od nej.
Ako ich len veľmi potrebujeme. Škoda, že sa správame ku nim tak necitlivo a sebecky.
Predstav si ten moment , keď ti v noci odvážajú matku, dovtedy si pri nej spala, dlho do noci ste sa rozprávali, vlastne len si počúvala , ako z mamy vychádzali myšlienky, slová, želania a zrazu je posteľ prázdna. Ty sedíš a dívaš sa do noci. Poduška je ešte teplá, v ušiach ti rezonuje stále jej ťažký dych a veta , ktorú povedala : Tú deku už nedokončím.Presedela som celú noc, uvarila som si kávu, prevliekla periny,chodila po byte a dívala som sa do očí všetkých maminých súrodencov, ako ich tam má jeden vedľa druhého uložených na fotkách. Prihovárala som sa nahlas otcovi,prosila som ho, aby sa mama vrátila ešte domov.A potom nadránom som si unavene ľahla na otcovu posteľ, kde celé roky nikto okrem mňa a mojej sestry občas nespal.Skôr, než som zhasla malú drevenú nočnú lampu, ktorú vlastnoručne otec vyrezal pred viac ako štyridsiatimi rokmi, moje oči sa stretli s mojím obrazom na lesklej stene skrini pri posteli. A ja som v mihu sekundy videla mamu, a predsa som to bola ja. Tie isté šedivé vlasy, tie isté oči, tá istá žena , ktorá prežila už väčšiu časť svojho života, pozná už čo sú straty, sklamania, smrť...
Vieš, čo som tým chcela povedať, však?
Každý kráčame po tej istej ceste, stále vpred "k cieľu", niekto to zvláda rýchlejšie, niekto ide pomaly a dlho...
Ale jedno platí pre všetkých:" Raz príde deň, keď tú lyžicu budeme musieť navždy odložiť ".
A kto iný by pri tom mal byť, keď nie ten, komu sme dali život?
myslím, že si úžasný človek :-)
A na margo toho, že som úžasný človek, ti odpovedám takto: Ale trt / ! / m keď mi mama povie, že som jej anjel, tak si nevdojak spomeniem na všetky moje hriechy - hi hi hi - a veru necítim, že by mi rástli krídielka.A veru, sú aj chvíle, keď ma chytí sebaľútosť, stačí pozrieť von a vidím život ulice, jedny sa chystajú na dovolenku, druhý znej prišli... A susedky sedia na dvore, preberajú svoje drímoty klebetením - preberajú všetko a všetkých, kde im oči dočáhnu. A potom si poviem, čo je to pár dní života proti večnosti! Zoberiem plátno a maľujem - neviem ako obraz bude vyzerať, keď bude hotový, ale vytváram krajinku, stromy, trávu, hory, kvetiny. Už som jeden dokončila - vprostred lúky levandulové pole a v pozadí čistá letná obloha s našimi Karpatami. Za dverami malého bytíku je iný svet, ticho, žiadne problémy sveta, spopod stiahnutých žalúzii sa ozýva len pouličný ruch, žiadne náhlenie, žiadny stres - jednoducho povedané - dovolenka na iný spôsob. A plná krabica starých fotografií a tak putujeme minulosťou, spomíname.
Tak končím, balím sa, odchádzam.
Ty si velmi citliva a dobra dusa a tak sa ti vsetko vrati i s urokmi. ak je 0sud, Pan Boh? milosrdny a spravodlivy.
Uvedomila som si o čo to dieťa je ochudobnené: o zážitky ktoré som ja mala keď sa všade jazdilo na bicykli, autobusom alebo vlakom. Prežila som detstvo na horárni, pri petrolejke, bez televízora, priateľmi mi boli zvieratá. Ako sme sa presťahovali do mesta po prvý krát som sa stretla s týraním zvierat a mám z toho traumu dodnes. Z mesta sme všetci utekali na prázdniny k babke a tešili sme sa práve na tie zvieratá, bicykel, cestu autobusom, stanovanie pri potoku, kúpanie a strááášne veľa kamarátov. Ale tiež na jednoduchú kuchyňu u babky: slíže, buchty, palacinky, dolky, béleše, neskutočne dobrú fazuľovicu, omáčky od výmyslu sveta. K tomu kopec rozprávok, pesničiek a lásky od dvoch babiek a jedného deda.
@arasidke : dotiaľ sme deťmi kým máme rodičov. Až teraz si sa stala dospelou, doteraz si bola dcérou svojej mamy.
ja ako bratislavcanka bez blizsich pribuznych mimo tohto mesta som dovolenku na liptove, u muzovej starej tety povazovala za luxus, na ktory spominam dodnes. a stara pani sa cudovala, co sa stale motam po kuchyni. nevedela pochopit, ze pre mna je exotikou to, ze ked chcem varit, musim si najprv rozkurit sporak, ak zabudnem na jeho kraj postavit hrncisko s vodou, tak nebudem mat teplu vodu a ked chcem piect kura, musim si ho najprv chytit, zabit, ocistit a az potom s nim mozem robit prislusne cary-mary. TO bola pre mna exotika a v podstate je dodnes. to milujem. a vzdy som sa snazila aj moje mestske deti viest k tomu, aby si vazili jednoduchy zivot, aby milovali prirodu, aby vedeli, ako chuti caj s ihlicim, ktory sa pije sediac pred stanom, aby si nemylili husi a labute a aby dokazali ocenit nielen šnicle, pizzu a lososa ale aj krupovu kasu, zemiakovu omacku s fasirkou alebo fazulovicu s koprovym bálešom. moje malopocetne ale o to luxusnejsie pribuzenstvo z bratislavy i zahranicia ma povazuje za cvoka a mozno aj za "sedláka". co im nevycitam, lebo ja ich zas povazujem za snobov. :-)
Takže, dnes mám celý deň pre seba a pre rodinu, a zajtra o piatej večer zase futašujem na mojom "veteránovi" smer mama. No, za ten čas, čo som tu ebola, trošku sa posunulo všetko dopredu, mama síce postonkáva, ale už som ju prichytila, ako sedela na malej stoličke - taký "podnožník" pri kresle a pomaly sa osúvala od šuflajza k šuflajzu - že čo tutok mám, a tutok je , kukám, kopec bavlny, no čo povíš, Ančika, aj z tehoto bude pekná štrikovaná poduška, len ju mosím dokončit..." A než som umyla riad, babka už v obyváku nebola, odšupitala sa do spálni, vyškriabala sa na posteľ a už aj otvárala ďalšie " šuflíky", hľadala raz to, potom zase inšie. Priznám sa vám, že keď dorazila späť na svoje lôžko oproti televízora, bola som rada. Unavená, udýchaná, ale spokojná.
A tak sedíme,ležíme, kukáme DOMA - jaaaaaaaaaaaaaaaj, už som z toho Ezela, Larinej voľby, Sultána hotová jak štolverka. Nevynechávame ani jeden dieľ, včera som sa dokonca pristihla pri tom, že konečne tým seriálom začínam rozumieť, teda tomu problému, ktorý sa tam v každom inom odohráva. Aj si ponadávame pri Sultánovi - že kukny jaká je to suka, ale jakáááá ?!?!?! No čo už, očítač tam nemám, ale za to relaxujem v čase voľna s ihlou v ruke a už som tam dokončila dva obrázky, len to hodiť do rámu :)
Mamine fotografie už poznám naspamäť, keď ju chcem rozhovoriť, tak ich prezeráme, a je zaujímavé, čo všetko sa dozviem. Napríklad - fotka z r. l947 - mama ako slobodná dlhovlasá brunetka v dlhých "družičkovských šatách" - vedela som, že si ich sama ušila, ale až teraz som sa dozvedela, že v tých zlých časoch jej bratranec z Ameriky posla balík látky a ona si tie šaty na svadbu ušila sama. No a model je nádherný, a povedala by som, že sa hodí aj k dnešnej dobe - no čo už, móda sa vracia späť, len nám roky pribúdajú.
A tak si žijeme, tak vás pozdravujem, idem sa venovať rodine a pobede konečne pôjdem so psom na záhradu pozbierať jablká a hrušky a odrezať si tri dyne, čo tam na mňa čakajú. Božíčku, ja sa tak tešííííím!