Byť pri zemi - pre všetkých

 shemesh.blog.sme.sk/c/316534/Par.html?fb_action_ids=4245295...

Ťažký blog, no mnoho ľudí niečo podobné prežilo a i prežije.

Často čítam blogy Jany Shemesh a veru vždy ma donútia zamyslieť sa a dosť často si tiež kladiem otázku, čo by som asi robila na jej mieste.
Ale to si musí človek v duchu prebrať svoje vlastné priority a priznám sa, že veľmi často sa ponorím do hlbokého vnútorného premýšľania.

Pokoru človek získava vekom,rôznymi údermi a nepriazňou osudu.Pokore sa učí v nemocnici,pri chorobách blízkych,či vlastných,pri nešťastiach,kalamitách,pri životných stratách,pri bezmocnosti v rôznych životných situáciách. A je mi ľúto žien,ktoré vydajom musia byť pokorné a slúžiť.....ale to je na dlhé debaty.

Tiež rada čítam jej blog, vo vydavateľstve ikar jej vydali knihu.

 www.bux.sk/knihy/201430-smrt-si-neskrtne.html...

Ťažké čítanie, naozaj na zamyslenie. Isté je len jedno, výchova a prostredie formujú človeka a to čo by jednému pripadalo nepredstaviteľné, inému je normálne. Nenadarmo sa hovorí, iný kraj, iný mrav.

Ja čo som raz v nemocnici videla, na to nikdy nezabudnem. Šla som navštíviť starú mamu na lôžkové oddelenie do nemocnice, ale pomýlila som sa o jedno poschodie. Šla som na onú izbu ako na hotové, ale keď som otvorila, zdúpnela som. Na jednom lôžku ležal chlapec, tak 25-30 rokov s jazvami po spáleninách po celej koži, časti tela ktoré neboli prikryté prikrývkou. Vedľa sedel chlapec v približne rovnakom veku na vozíčku, so sklonenou hlavou tak, akoby nemal žiadnu krčnú chrbticu... obaja mali také pokrivené, zamyslené výrazy v tvárach.
Keď som vyšla na chodbu vystrašená, čo sa stalo, prečítala som si nápis na vstupných dverách k oddeleniu - Oddelenie chronickej bolesti. Bolo to pre mňa veľmi šokujúce a priviedlo ma to k dlhému premýšľaniu o živote a prehodnoteniu priorít... Zvlášť, keď som videla tak mladých ľudí a už nemohúcich- ktorí ešte mohli kľudne žiť dlhý plnohodnotný život, ale nejaká udalosť im prekazila radosť z neho...

Naozaj ťažké čítanie... vyvolalo hodne spomienok. Keď mala mama 65rokov,diagnostikovali jej zhubný nádor na ruke,nasledovali operácie,pol roka chemoterapie.Celý ten čas ocino s ňou chodil po nemocniciach,všetko vybavoval,chcel sa o všetko postarať sám. Chodil s mamou na každé, aj to najmenšie vyšetrenie,aj na predpis liekov. Po dvoch rokoch prišla recidíva,nasledovalo 5 operácií,9mesiacov chemoterapie a opäť ocino absolvoval s mamou celý maratón. Mamina sa zo všetkého dostala.Keď mal otec 78rokov,diagnoza rakovina,ťažieho formátu,ako u maminy,tento krát som s ním 2 roky absolvovala všetko ja,mamina nikdy nebola na vybavovanie,ale doma,po celé 2roky,koľko sa trápil s chorobou sa od neho nepohla a bola tu len pre neho,aj keď sme všetci vedeli,že aj jej prichádzajú kruté časy v podobe alzheimerovej choroby. Po otcovej smrti sa u mamy choroba rozvinula naplno,stratila asi zmysel života a dennej činnosti,ako takej. Rok a pol na to,zomrela aj ona. Boli spolu 51rokov a mne zostali spomienky,že v naozaj ťažkých chvíľach vždy stáli pri sebe.

@stacy , síce mi vhŕkli slzy do očí, ale uvedomila som si, že napriek všetkému mali krásny život, boli jeden druhému oporou, starosti a iste aj radosti znášali spolu. Nie každému sa to podarí.

Veľmi zaujímavý, hlboko ľudský príbeh..zamyslela som sa aj nad tvojimi úvodnými vetami...kam sa dnešná doba uberá? zostáva sa zamyslieť nad tým, takto nás rodičia vychovali..keď čítam podobné články a vidím tie ukrutné príbehy v relácii,,Modré z neba,, musím sa zamyslieť nad tým, čoho všetkého je človek schopný v záujme svojej slobody a konzumného života..ludia sa navzájom opúšťajú v tých najťažších chvíľach, kedy po dlhom spoločnom živote by máli stáť pri sebe a vzájomne si pomáhať..nedávno som videla na tureckej stránke jedno video...musela som si ho pustiť niekoľko krát, aby som pochopila, /bolo to v ich jazyku/čo chcelo to video nám všetkým povedať..prišli sa dvaja úplne staručkí rozlúčiť na morské pobrežie...lúčil sa vlasne manžel s manželkou..zimoriamky mi behali po tele po celý čas...aké krásne je umieranie, keď partner stojí vedľa svojej manželky až do posledného výdychu..nikdy sa nedokážem zmieriť s tým, že som pri mojej mamke nebola, keď umierala...toľko veľa som jej ešte chcela povedať a chcela ju držať za ruku až do posledného výdychu..chcela som napísať viac, ale už mi slzy stekajú po klávesnici...Jarka , ďakujem ti za to, že si nám to tu dala...

@jerica- velmi smutny a zamysleniahodny clanok. Kes si ktokolvek uvedomi obetavost tej zeny a utrpenie mnohych vid @elixir , @stacy77777 , nikdy sa nemoze chovat bezcitne a nevsimavo voci okoliu a utrpeniu.

Ďakujem vám všetkým čo ste napísali , ale aj pochopili pointu s varechou.sk.
Som vďačná za každý deň, ktorý môžem stráviť s rodinou , priateľmi , ale aj spomienkami na našich najbližších, čo už nie sú medzi nami , ktorých sme milovali a nedokážeme na nich zabudnúť , tešíme sa na maličkosti ktoré nám ich vo veciach a myšlienkach pripomínajú.
Veru ako píšeš izabella, treba byť pri tom , keď sú ešte pri nás, nie potom ľutovať,že to som mohla, ale som nespravila , ver to sa nedá vrátiť aj keby sme ako chceli, mala som krásne detsvo,mám bez samochvály , dobré manželstvo(bolo aj zamračené ale slniečko to vždy dokázalo napraviť) , mám aj vynikajúce nevesty, čo si vychádzame,iba že , už tu nemám tých ktorým som chcela ešte toho toľko povedať,aj keď si vyčítam , že som mohla častejšie zdvihnúť telefón a zavolať , skôr som sa vyhovorila , že nemám čas , stačilo málo , teraz to ľutujem , ale aj tu na našej web stránke sa žabomyšími komentami dokážeme bez úcty a pokory znechutiť niektoré naše prispievateľky , keď sa nám stratia z web stránky,potom darmo si hľadáme recepty v našich mkk , ľutujeme, že sme si to neuložili,ale zamysleli ste sa ako dokáže jedno slovíčko ublížiť?
Môj otec vždy hovoril , dievčatá nehádajte sa , lebo je ľahko vyriecť , ale ťažko vrátiť späť, potom sme so sestrou mali čo robiť, aby sme si našli cestu k sebe .
Len toľko , dúfam , že tá pridaná linka vám aj niečo dala , ďakujem aj tým čo si to prečítali a krásne reagovali , ale aj tým ďakujem čo čítali a nekomentovali , nie je to povinné:-)

@jerica , Tolko citu, ucty a porozumenia nema kazdy, vazim si vsetkeho co si napisala a suhlasim so vsetkym. Obdivujem, pozdravujem. myslim, ze my dve by sme si mali o com rozpravat.

milá@jerica , velmi pekné, ale zároveň veľmi smutné čítanie. Každý by si z tohoto príbehu mal zobrať do života čo najviac. Ty si ale milá @jerica velmi dobrý človek s predobrým srdcom a láskou na rozdávanie. Takýchto ľudí bych si priala mať vo svojom okolí. Prajem všetkým milým varecháčkam a varecháčom i rodinám veľa zdravia a všetko dobré do nového roku a láska a ľudská všímavosť nech nás neopúšťa:)

milá @kuchticka ďakujem za pozdrav, možno niekedy ....
milá @spetkasoli , máš krásny nick , určite máš vo svojom okolí kopec dobrých , ja ti ich prajem z celého srdiečka , len nájsť to dobro v nich je umenie , každý dozrievame , aj "tí "dozrejú do veku ako som ja teraz . Nestačí mať otvorené nielen oči , treba vedieť aj načúvať :-)

milá@jerica ďakujem za pochvalu a máš svatú pravdu. Dnes je ľudí s dobrým srdiečkom je velmi málo, áno mám ich zopár vo svojom okolí a nesmierne si ich považujem, ale už sú bohužial vo velmi vysokom veku...ale vraciam sa velmi rada domov, do mojej milovanej P. Bystrice a tam ich vďaka Bohu mám dosť, ale sú ďaleko a tu v ČR je mi veru smutno...prajem ti veľa zdravíčka

..človek asi musí zažiť od života veľa bolesti...aby vedel a chcel odpúšťať...

@radost , tvoj nick tomu nahráva, máš pravdu .

@jerica , smutny pribeh zo zivota .Precitala som si aj dalsie z blogu autorky ....pekne ,ale tazke a velmi smutne citanie.Vies ,ze si mi nazormi a citenim blizka ...a tvoj otec mal velku pravdu!

milá @Jerica - veľká vďaka za tvoj príspevok, zo smutného čítania i premýšľania si vlastne vykúzlila DOBRO....pozri,koľkých dobrých ľudí si dokázala spojiť

"Niekedy si uvedomíme, že nejdeme tou správnou cestou ktorú sme si vysnívali a náš život nie je prechádzka rajskou záhradou, ale ideme cestou ktorú sme si vybrali kvôli niekomu koho nadovšetko milujeme (deti, rodina, najlepší priatelia, rodičia, ale napriek tomuto poznaniu sa naše srdcia naplnia šťastím, láskou a zadosťučinením a to je úžasné hrejivý pocit. Vždy môžme začať žiť náš sen keď príde tá vhodná doba a ten kvôli komu sme sa obetovali už nebude potrebovať našu obetu, snáď to raz niekto ocení. Milujem svoje deti a viem,že oni milujú mňa,v živote a našom bytí je potrebné emócie dávať aj ich prijímať aby to, čo konáme dávalo zmysel a napĺňalo naše srdcia. Ak pochopíme, že emócie, city a láska sú dôležitejšie ako finančné a prospechové hodnoty, tak si uvedomíme, že kráčame tým správnym smerom aj keď na prvý pohľad to nebude také jednoznačné."

Tieto múdre a krásne slová som prevzala od neznámeho pisateľa a nechcem si ich prisvojovať. Hovoria mi však z duše a cítim z ních veľkú pokoru. Mali by sme menej presadzovali seba a viac vnímať potreby druhých. To však v súčastnosti, keď sa preferuje hlavne vlastné ego, nie je akosi "moderné".
Škoda, že túto diskusiu si neprečíta veľa tých , ktorí by mali a zamysleli sa.
Varecha voľakedy bola, výborná stránka, našla som si to priateľky aj priateľov, niektorých virtuálnych ale aj skutočných. Tí mi ostali stále, vážim si ich sú to skvelí ludia. Prestala som však sem chodiť, lebo smer, akým sa uberá Varecha sa mi nepáči.

MOJI NA VARECHE , CHCEM SA VRÁTIŤ A PRIPOMENÚŤ PRÍSPEVOK V ČASE, KEĎ SA SPOMÍNA NA NAŠICH NAJBLIŽŠÍCH, KTORÍ UŽ NIE SÚ MEDZI NAMI, venujme trochu stíšenia nad sebou , svojimi starosťami s ktorými sa denne stretávame, tešme sa zo života, aby nás neovládol smútok, viac intenzívne prežívať radosť, či už z detí, vnúčat, zo žitia plnohodnotného života.