niekoľko ľudí. Medzi nimi asi desať ročný chlapec s matkou a sadli si oproti. Letmo som sa na nich pozrel, ale keď som pohľadom zavadil
o chlapcove oči, nemohol som sa od nich odtrhnúť. Akoby ma zmagnetizovali. Chlapcove oči boli svetlomodré a priezračné ako morské oko.
Boli lemované dlhými čiernymi mihalnicami. Mal svetlú pokožku a plavé kučeravé vlasy. Celkom spontánne sa mi vyjavil obraz anjela.
Strih ako vo filme na novú scénu. Zahmlilo sa mi pred očami. Čo sa to deje, kde som? Vznášam sa v ružovom opare, necítil so hmotnosť vlastného tela. Anjelská tvár sa zrkadlila dookola ako v dioráme. Priestor bol naplnený vôňou kadidla a božskou hudbou. Bolo počuť anjelské fanfáry a trepot krídel a scénou sa vinul svetelný lúč... teraz na scénu vstúpi majestátne, ON?
Stíchli fanfáry aj šumenie krídel, je ticho, len vesmír si buble popod nos. Ružový opar bledne až zostáva sivý kal v ktorom sa strácam aj ja.
Cítim nemocničný zápach, otváram oči, je mi zle. Rukou zavadím o hadičku infúzie. Po dvoch týždňoch ma prepustili do domáceho liečenia.
Čakám na zástavke. Prichádza autobus, ľudia vystupujú. Cítim, že ktosi na mňa pozerá. Tie oči sa nadajú zabudnúť, modré a hlboké ako nebo.
Diskusia k článku