Ako som bola prenasledovaná kuchárkou

chúďa moje nazávidím, to musí byť celoživotná trauma takáto pohroma v kuchyni a ešte aj dcéra ... :))

doteraz mam zimomriavky ked prechadzam okolo akejkolvek skolskej ci zavodnej jedalne :)))
a ako som pocula , dcera "mojej" kucharky sa na nu podoba nielen vzhladom , povahou ale aj sikovnostou...:))

ja mam tiez na skolsku jedalen velmi zle spomienky... hlavne plucka na smotane, to varili tusim kazdy tyzden, vyzeralo to, ako keby to uz predtym niekto pozul a ......neidentifikovatelne polievky, vsetky na jedno kopyto, bolo treba pozriet do jedalnicka, ako sa vlastne vola.A ako tu uz niekto spominal, tiez ma napadla jedna kucharka, byvala kusok od skoly, jej muz mal 150 kilov, ona taktiez a deticky vypapkane ako prasiatka. No co, aspon sme z tej stravy nemali kilecka naviac ako dnesna mladez, ziadne rychle obcerstvenie neexistovalo, tak sme boli hladni, alebo sme doma nurili, co zjest.. ako sa pamatam, vacsinou som skoncila pri topenicke :-))

Ja som asi výnimka...v škôlke mi chutilo tak, že som vyjedala taniere aj susedovi, čo vedľa mňa sedel. V školskej jedálni sme mali super kuchárky, čo dobre varili, aj dávali dupľu. Bola som z domu naučená vylizovať taniere a jesť všetko do radu...Skôr mi liezol na nervy pedagogický dozor, čo terorizoval pár mojich spolužiakov a nútil ich všetko zjesť aj za tú cenu, že im padali slzy ako hrachy...keď som mohla, tak som pomohla (dojedať).....bola som taký malý všežravec :-))

nasa mladsia dcera / do puberty bola taka chutnucka okruhlucka / bola asi ako ty . Vravievala : najradsej sedim / v jedalni / s Miskou S. Ona nevladze vsetko pojest a tak jej vzdy pomaham aby pani ucitelka nekricala...
Ake uslachtile :-))

Ušľachtilá som v tomto smere aj dnes........a asi aj v puberte :-)

Aj ja patrím k výnimkám, ktorým v školskej jedálni chutilo (aj keď o vysokoškej menze to celkom neplatí), ale to možno len preto, že som na základnej i strednej škole mala šťastie na dobré kuchárky. Tam i tam si dokázali pamätať, čo ktoré dieťa má rado a čo neje. V piatok sme napríklad mávali omeletu plnenú špenátom a zemiaky. Kuchárky mi bez slova položili na tanier nenaplnenú omeletu. Keď boli dukátové buchtičky, dostala som automaticky dve porcie krému, atď. Boli naozaj skvelé a to nám - družinárom chystali aj desiatu a olovrant - teplý nápoj a chlieb s niečím a vlastne aj tam mi namiesto salámovej nátierky dávali maslový chlieb. Ale úplne najlepšiu kuchárku s akou som sa stretla mali naše deti v škôlke. Slečna, približne päťdesiatnička, ktorá žila sama v rodičovskom dome a milovala deti. Škôlka bola maličká - dvadsaťtri detí a Emerka si pamätala, čo má ktoré rado a varila tak, aby sa všetci dostali k svojim obľúbeným jedlám. Mamám rozdávala recepty na obľúbené jedlá ich detí. A predstavte si, na konci školského roku (škôlka mala prázdniny dva mesiace) nakúpila z kuchynských peňazí cukor a celé leto a jeseň zbierala úrodu z rodičovskej záhrady a zavárala, varila džemy, nakladala zeleninu, veď predsa nebude deťom dávať tie umelo konzervované hnusoby! V škôlke nebolo jedine dieťa, ktoré by jedlo nerado, tá žena bola naozaj poklad.

Joj, celerová alebo kalerábová mliečna, opakujem mliečna polievka. Sodoma pohroma na základnej škole. Alebo tie duté rúrky ako potrubie na Ukrajinu.
Ale Gympel a puberta, to mužíčkom nášho veku svitli krásne časy!Nielen, že by sme zjedli aj koľajnice električky aby sme nemuseli na matikuku! Chutilo všetko. Ani nebolo treba variť zelerku, že? Ono to samosa to fungovalo, oj, kdeže tie krásne časy sú, zazvlykal poet.
A keď bola gulášová, poslali sme najväčšieho spolužiaka Pica po kovovú misu. Zo spodku sme vybrali to husté, anložili do tanierov a pchali sa ako deti mamky Pôstkovej. Keď zostala v miske iba tekutina, ja najmenší som musel ísť za kuchárkami. S plačom na krajíčku pod dioptriami som rumázgal: Pozrite, všetko mi tí veľkí zožrali! Pozor, teraz to príde!
Na rozdiel od bambitky mám na ne dobré spomienky. Neboli hlúpe, aby nám to " zožrali" a doteraz ich vidím, ako sa škeria, vykláňajúc sa z okienka (prestali obsluhovať ostatných v obrovskej rade) pozorujúc finále nášho divadielka.
P.S. Keď sme o tom dozvedeli, tak sme teátro vyhrávali ad absurdum a tety sa na to tešili tak, že by rady varili každý deň gulášovku.
P.S.S. Teda takto krásky moje z varechy.sk. Vo všetkom aj nechutnom si treba nájsť komédiu!

Dozor v našej školskej jedálni sa vždy skladal z pedagógov a mám pocit, že skoro vždy z tých nechcených. FUJ špenátová polievka...... spolužiaka vrátil "REPÁK" trikrát naspäť k stolu, lebo mu bolo zle z tej polievky, len na ňu pozrel. Potom stál nad ním a musel na silu jesť až dovtedy, pokiaľ tam nepridal........ potom už nemusel dojesť. Moja babička usúdila, že aj tak keď prídem domov vyjedám hrnce, tak ma odhlásili.... a mala som domácu stravu.... Aspoň som zo školy utekala priamou cestou domov.....

Ja na škôlkársku jedáleň môžem veru spomínať len s láskou.A hlavne na milovanú kuchárku Milku...Po celý život nezvládam ani len pach,nie to ešte chuť,varených vnútorností,a veru v škôlke tetuška Milka iba pre mňa v deň restovanej pečene,alebo pľúcok na smotane vždy uvarila porciu niečoho jedlého a hlavne "nesmradľavého"....

aj ja si myslim , ze vela kucharok v skolskych jedalnach je velmi dobrych a vie varit .Akurat ja som musela nadabit na tu jednu potvoru ...

babidka nielen Ty! Len ja ako pedagogický dozor, som drobcov nenútila jesť niečo, čo tiež jedna potvora varila. Chvalabohu bola len jedna a s tou sme sa veľmi rýchle rozlúčili

ja som do školskej jedálne nechodila, nemali sme ju, ale moje dcéry keď som doma varila buchty na pare, mi hovorili že ich teta kuchárka ich varí lepšie, tak som naklusala za tetou kuchárkou ako tie buchty varí ona , a ona na to že sú posypané kakaom a cukrom, moje boli s mletým makom a cukrom, tak hneď v sobotu som ich urobila s kakavkom, a dcéra hovorí vídí š už si sa ich naučila aj ty, dodnes sa bavíme na tom ako som nevedela buchty uvariť ako teta kuchárka v škôlke... :))

ja si dodnes spomínam na parené knedle jednej našej kuchárky, to bolo nebíčko v ústach, ale naša kucháročka ich robila len pre naše deti a nás. Pri jednej debatke sa priznala, že domov knedle nerobí, ale kupuje:))

Ja tu len čítam komentáre. Už to teraz nie je také. Pred 2 rokmi som chodil pol roka do jedalne, bol som vtedy siedmak...Chutilo mi tam všetko, a tam som ochutnal prvýkrát špenát. Povedal som si: Keď v živote to ani raz neochutnám, neviem aké to je. Potom som to ochutnal. Ale potom čo sa stalo? Zrazu som pozeral, a na tanieri neostalo nič. V našej rodine nikto nemá rád špenát- okrem mňa. Ale odteraz varím v malých dávkach pre seba :)

Ja som zase odťahovala tanier,keď mi chcela kuchárka pridať,hlavne polievky som nemala rada.Asem tam sa stalo´,že tá druhá žufanka jej vytiekla na zem.Doma po mne dojedala tajne ,keď samama nedívala,sestra.Nikdy som nemala rada sladké,radšej som mala raka mäsko,salámky.U mäsiara býval dobrý parizer.Koliečko mi mama kúpila len tak do ruky,veľmi mi chutil.Naopak,teraz mám rada sladké ale aj to mäsko mi ostalo.

Také milé, vrátiť sa do spomienok. V škôlke a škole, kde som chodila, boli myslím dobré kuchárky, len občas mi fakt niečo nešlo dolu krkom, tak sa mi takisto stalo, že musela kuchárka v škôlke nadomnou stáť a skoro ma štopkať... :)
Tiež som mala úplne najradšej parené buchty. ;) Zelenina ani mäso ma v detskom veku veľmi nezaujímali. A po jedle a po spánku nám v škôlke vyhrávali vždy platne, Marika Gombitová... :)